Rozdelené jadro Vyšehradu: Drobný boj o moc medzi Českom a Slovenskom

To, čo sa kedysi zdalo byť symbolom trvalej spolupráce, je však v súčasnosti ohrozené.

Česká republika v marci 2024 porušila tradíciu pre zahraničnú politiku Slovenska. Spúšťačom bolo stretnutie slovenského ministra zahraničných vecí Juraja Blanára s jeho ruským náprotivkom Sergejom Lavrovom. Jadrom sporu bola vojna na Ukrajine - zatiaľ čo Praha vytrvalo podporovala vojenskú a materiálnu pomoc Kyjevu a odmietala mierové rozhovory bez stiahnutia Ruska, Bratislava sa pod vedením Roberta Fica zasadzovala o urovnanie sporu rokovaniami, keďže obmedzila svoju vojenskú pomoc.

V novembri 2023 slovenská vláda odmietla balík vojenskej pomoci pre Ukrajinu vo výške 40,3 milióna eur. Na druhej strane, Česká republika svoju pomoc nezastavila. Od začiatku konfliktu poskytla vláda Petra Fialu vojenskú a materiálnu pomoc v hodnote zhruba 400 miliónov eur. [Doterajšia vojenská podpora Slovenska susednej Ukrajine dosiahla hodnotu 690 miliónov eur, pozn. red.].

Diplomatické napätie rýchlo eskalovalo, keďže Fico vyzval Čechov, aby sa nevmiešavali do vnútorných záležitostí Slovenska. Ako sa mohli vzťahy medzi týmito dvoma historicky blízkymi národmi zhoršiť do takej miery?

Rivalita v strednej Európe

Po rozdelení sa Česko a Slovensko stali prirodzenými konkurentmi. Česko malo náskok vďaka svojej priemyselnej základni, geografickej blízkosti k Nemecku a Rakúsku, lepšej infraštruktúre a lepším možnostiam vzdelávania.

Obe krajiny hľadeli na vstup do EÚ v roku 2004 ako na cestu k prosperite. V referendách sa odzrkadlila obrovská podpora, keďže 77,3 percent v Česku a 92,5 percent na Slovensku hlasovalo za vstup. Najmä Slováci verili, že členstvo v EÚ vyrieši ich domáce problémy, najmä korupciu. Vstup do EÚ vnímali ako poistku proti týmto problémom. Keď sa však obe krajiny stali členskými štátmi, došlo k zmene v kritériách úspechu.

Počas dlhých rokov sa pokrok meral stupňom integrácie do EÚ. Prijatie eura v roku 2009 sa považovalo za veľký úspech. Očakávaný hospodársky rozmach sa však nedostavil.

Rozdelené Slovensko

Rozčarovanie z EÚ na Slovensku bolo len otázkou času. V rokoch 2010 až 2018 bola sociálnodemokratická vláda Roberta Fica, napriek tomu, že sa zasadzovala za integráciu do EÚ, poznačená korupčnými škandálmi a rodinkárstvom. Jeho tretie funkčné obdobie sa skončilo uprostred dôsledkov vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka v roku 2018. Slovensko potom krátko viedol prezident Peter Pellegrini.

Po prehratých voľbách v roku 2020 sa Fico stal súčasťou opozície. Medzitým sa so silnou mediálnou podporou stala v roku 2019 prezidentkou proeurópska politička Zuzana Čaputová. Vládna koalícia, ktorá vzišla z volieb v roku 2020, však mala problémy so zvládnutím pandémie COVID-19, ktorá prehĺbila nespokojnosť a polarizáciu obyvateľstva.

V roku 2023 sa Ficovi podaril návrat. Jeho kampaň bola zameraná na odpor voči „woke“ kultúre, zníženie pomoci Ukrajine a akceptovanie euroskepticizmu. Jeho hlavný súper, Michal Šimečka z Progresívneho Slovenska, si osvojil opačný názor. Následne sa krajina rozdelila na dva nezmieriteľné tábory, bez miesta na kompromis.

Na rozdiel od iných európskych národov sa slovenskí politici už ani nepokúšajú preklenúť spoločenské rozdiely. Jediným spoločným menovateľom je nevraživosť voči opačnej politickej frakcii. Výsledkom toho je, že stredná cesta sa vytratila.

Český prístup

Zatiaľ čo Slovensko bolo ponorené v polarizácii, Česko zostalo pragmatické. Česká mentalita, stelesnená prehnanou servilitou fiktívnej postavy vojaka Švejka, mu historicky umožnila prežiť za každého režimu. Tento pragmatizmus sa týka aj postoja krajiny k EÚ.

Premiér Petr Fiala, pôvodne kritik eurofederalizmu, spravil po nástupe do funkcie v roku 2022 otočku a nasmeroval Česko k silnejšej európskej integrácii. Podporil vojenskú pomoc Ukrajine a energetickú krízu riešil zabezpečením dovozu skvapalneného zemného plynu. Na rozdiel od slovenských proeurópskych politikov však Fiala európsku integráciu prezentuje skôr ako výhodu z hľadiska českých záujmov, nie ako ideologický záväzok. Realita je však taká, že rámcovanie politiky EÚ ako výhodnej pre Česko je čoraz ťažšie.

Hoci česká spoločnosť čelí polarizácii, je menej náchylná na radikalizáciu. Česi si cenia pohodlie a humor, takže alarmistickí politici varujúci pred blížiacimi sa katastrofami sú pre nich menej presvedčiví. Revolučné vízie - či už ide o budúcnosť v Bruseli alebo v Moskve - oslovujú len menšinu. Stabilitu krajiny podporuje aj silná nižšia stredná trieda. Ak dôjde k radikalizácii, bude to pravdepodobne skôr dôsledok hospodárskej krízy než ideologických sporov.

Ak nie zvnútra, tak zvonka

Česko by mohlo byť aj tak zatiahnuté do slovenských vnútorných nepokojov, čo sa stalo kľúčovým argumentom českých proeurópskych politikov. Trajektóriu Slovenska považujú za dôsledok Ficovho proruského postoja a zo zlomov v spoločnosti obviňujú Moskvu. Tento pohľad však príliš zjednodušuje realitu.

Keď Slovensko v roku 2004 vstupovalo do EÚ, patrilo medzi krajiny, ktoré boli najviac naklonené integrácii. Podľa pravidelných prieskumov Eurobarometra malo počas prvých desiatich rokov veľmi vysokú úroveň dôvery v EÚ, ktorá sa pohybovala medzi 60 a 70 percentami. Potom sa v nasledujúcich rokoch začala dôvera v EÚ rýchlo znižovať a v roku 2021 klesla na 37 percent. Najnovšie údaje ukazujú, že dôvera mierne vzrástla a v roku 2024 dosiahla 53 percent. Tento nárast je však výrazom nespokojnosti s Ficovou vládou.

O dve desaťročia neskôr je situácia trochu iná. Slovenské vytriezvenie z EÚ nezorganizoval Vladimir Putin, ale vzišlo zvnútra, keďže Únia sa z projektu spolupráce zmenila na regulačný orgán zasahujúci takmer do všetkých oblastí života.

Varovania pred potenciálnou „slovenskou cestou“ neznamenajú návrat k starému geopolitickému usporiadaniu. Skôr potvrdzujú, že členstvo v EÚ neznamená automatické vyriešenie ekonomických problémov. Namiesto introspekcie proeurópski politici hľadajú externých obetných baránkov, neuvedomujúc si pritom vlastné prešľapy.

Fico zasa vyzval, aby sa Česko zdržalo zasahovania do slovenských záležitostí, tvrdiac, že žiadna krajina nemá právo diktovať Slovensku jeho politiku. Hoci je jeho výzva na rešpektovanie suverenity legitímna, českým politikom, respektíve médiám nemôže zabrániť, aby sa k situácii vyjadrovali.

Fico má pravdu, že rozhodnutia Slovenska sú v konečnom dôsledku vecou slovenských voličov. Česko musí rešpektovať suverenitu Slovenska. Fico však nemôže brániť českým novinárom, umelcom alebo politikom vyjadrovať názory, ktoré následne ovplyvňujú verejný diskurz. Otázkou zostáva: aké nátlakové opatrenia môže Fico použiť na umlčanie českých hlasov? Pokiaľ nepredloží konkrétne dôkazy o českom zasahovaní, jeho obvinenia zostanú v rovine rétoriky. Ak bude vec eskalovať, česko-slovenské vzťahy by mohli ochladnúť.

Budúcnosť vzťahov

Súčasné napätie medzi Prahou a Bratislavou nevzniklo organicky, bolo umelo vytvorené. Česko a Slovensko spájajú nielen dejiny, ale aj rodinné väzby. V 80. rokoch 20. storočia tvorili zmiešané manželstvá 15 - 20 percent všetkých zväzkov, dnes tvoria česko-slovenské manželstvá približne tretinu všetkých zmiešaných manželstiev v Česku. Obnovenie česko-slovenských vzťahov si však bude vyžadovať viac než len nostalgiu.

Priateľstvo sa ľahko zničí, obnovovať ho však trvá celé generácie. Kľúčovým faktorom bude vyriešenie vojny na Ukrajine, ktoré môže s návratom Donalda Trumpa do Bieleho domu prísť už čoskoro. Najdôležitejšie však bude, či sa na oboch stranách objavia lídri, ktorí uznajú hodnotu silných susedských vzťahov. Na rozdiel od jednotlivcov sa štáty totiž nemôžu jednoducho zbaliť a odísť.