Štáty Vyšehradskej štvorky, teda Česká republika, Maďarsko, Poľsko a Slovensko, sú investormi často považované za krajiny priateľské k podnikaniu. Hoci nejde o politický blok alebo úniu so spoločnými inštitúciami, trhmi a ekonomikami, existujú tu isté hospodárske, politické a sociálne podobnosti, vďaka ktorým ich z pohľadu investora možno považovať za skupinu.
Walhalla pre investorov
Vyšehradské štáty za uplynulých dvadsať rokov prilákali zahraničné investície vďaka nízkym nákladom, kvalifikovanej pracovnej sile, vstupu do EÚ a stimulačným politikám. Tento prílev peňazí zmodernizoval ich ekonomiky a posilnil odvetvia ako automobilový priemysel, strojárenstvo, elektronika, farmácia a IT.
Keďže ich HDP na obyvateľa je v EÚ na strednej úrovni, a v celosvetovom meradle patrí medzi 40 najlepších, tieto krajiny smerujú k predpokladanému rastu dvoch percent v roku 2025, čo z nich robí jedny z najrýchlejšie rastúcich ekonomík v rámci EÚ.
Najdôležitejšími odvetviami ekonomík krajín Vyšehradskej štvorky sú v súčasnosti priemysel a výroba, pričom automobilový priemysel je zďaleka najdôležitejší. Česko vyniká v strojárenstve a presnej výrobe, Maďarsko vo farmaceutickom priemysle a elektronike.
Poľsko využíva svoj obrovský trh v oblasti informačných technológií, výroby a stavebníctva, zatiaľ čo Slovensko patrí k svetovej špičke vo výrobe automobilov na obyvateľa.
Ich blízkosť k Nemecku tieto krajiny v minulosti priviedla do pozície dodávateľov, v súčasnosti sa stávajú hlavným miestom sťahovania sa nemeckých firiem ako Audi, BMW, Mercedes a Volkswagen, ktoré už dlhodobo rozširujú svoje výrobné kapacity vo všetkých krajinách V4.
Rozhodujúcim faktorom bola kombinácia kvalifikovanej pracovnej sily, nízkych výrobných nákladov, konkurencieschopných daní a geografických podmienok.
V ostatnom čase sa k týmto príťažlivým faktorom pridali aj odradzujúce faktory vytvorené politikou Energiewende [energetického prechodu, pozn. red.] Nemecka, ktorá so sebou čiastočne priniesla jeho deindustrializáciu. Ceny energií vo vyšehradských krajinách – rozhodujúci faktor v mnohých priemyselných odvetviach – sú podstatne nižšie ako v Nemecku.
Napríklad Maďari si užívajú luxus nízkych nákladov na elektrickú energiu a platia len 12 centov za kWh, zatiaľ čo Nemci až 40 centov. Rozdiel v cenách zemného plynu je ešte markantnejší: Maďarsko má sadzby 2,5 centa za kWh, v Nemecku je to takmer desaťnásobne viac, 22 centov za kWh.
A keďže všetky štáty V4 sú zástancami jadrovej energie, dá sa očakávať, že konkurenčná výhoda energetickej stability a nízkych cien sa bude ďalej zväčšovať. Renomované nemecké značky ako Bosch, Siemens a Miele teraz presúvajú väčšiu časť svojej výroby do krajín Vyšehradskej štvorky.
Ale kde sú ľudia?
Roky zahraničných investícií nakopli vo vyšehradských krajinách priemyselný rast, v súčasnosti však zápasia so štrukturálnym nedostatkom pracovnej sily. Zatiaľ čo nedostatok pracovnej sily v tomto prípade naznačuje potenciál hospodárskeho rastu, jeho dosiahnutie závisí od toho, či sa tento nedostatok podarí pokryť.
Na rozdiel od Nemecka, Francúzska alebo Talianska, krajiny Vyšehradskej štvorky odmietajú imigráciu ako riešenie problému s pracovnou silou a v rámci EÚ sú známe najmä tým, že v tejto záležitosti vytvárajú silný front.
Ich alternatíva spočíva v snahe vyriešiť problém vlastnými zdrojmi: posilnením svojich vzdelávacích systémov, aby tieto produkovali potrebnú kvalifikovanú pracovnú silu, ako aj podporou návratu občanov, ktorí v súčasnosti pracujú v zahraničí.
Najmä Poľsko a Maďarsko sú výrazne ovplyvnené odchodom veľkého počtu občanov za prácou do zahraničia (tento problém sa Slovenska a Česka takmer netýka), viac ako 700-tisíc Maďarov pracuje v zahraničí (približne 15 percent jeho celkovej pracovnej sily), v prípade Poľska je to približne 1,5 milióna (približne 9 percent pracovnej sily). Čoraz viac sa ich v súčasnosti vracia vďaka lepším hospodárskym podmienkam v ich vlasti.
Či Vyšehradská štvorka skutočne dokáže vyriešiť nedostatok pracovnej sily pomocou domácich talentov, je otázkou. Všetkým týmto krajinám sú spoločné demografické problémy EÚ: nízka pôrodnosť, starnúca populácia (20 percent nad 65 rokov) a ubúdajúca domáca pracovná sila.
Maďarsko a Poľsko sú známe svojou natalitnou politikou, je však otázkou, či sa tento zásadný demografický problém dá vyriešiť takýmto spôsobom. V každom prípade nepôjde o krátkodobé ani strednodobé riešenie, keďže trvá 25 rokov, kým jedno dieťa vyrastie a získa vzdelanie potrebné na výkon vysokokvalifikovanej práce.
Na druhej strane rýchle riešenie, o ktoré sa snaží Nemecko a iné krajiny – masová migrácia – so sebou prináša vlastné problémy. Pravdepodobne nepomôže ani automatizácia. Najmä v odvetviach ako sú výroba a stavebníctvo, zostávajú ľudské zručnosti a prispôsobivosť nenahraditeľnými.
Súčasná úroveň robotickej technológie nie je ani zďaleka taká pokročilá, aby dokázala nahradiť tieto pracovné miesta. Je viac ako pravdepodobné, že to potrvá ešte mnoho rokov, kým sa automatizácia vyvinie do takej miery, aby mohla tieto problémy skutočne vyriešiť.
Cesta vpred
Za posledné dve desaťročia sa krajiny Vyšehradskej štvorky stali pre investorov atraktívnymi trhmi. Ich budúcnosť teraz závisí od toho, či sa stanú centrami inovácií, výrobcami špičkových technológií a špecialistami v oblasti IT, a zároveň zvládnu vyriešiť pracovné a demografické výzvy.
Úlohou je znížiť závislosť od zahraničného kapitálu, podporiť inovácie a rozšíriť vzdelávanie potrebné na výkon vysokokvalifikovanej práce – teda v zásade zvýšiť hospodársku odolnosť.
Investori musia pozorne sledovať politické smerovanie, ale aj orientovať sa v politickom a sociálnom prostredí, a mať sa pritom na pozore pred nestabilitou, korupciou a byrokraciou. Udržateľný rast si vyžaduje spravodlivé rozdelenie hospodárskych ziskov s cieľom zabezpečiť politickú stabilitu.
Dlhodobejšie riziko vyplýva aj zo zložitosti regionálnej politiky a z politického nastavenia vyšehradských krajín v rámci EÚ. Svojím odporom voči masovej migrácii sú už roky tŕňom v oku čoraz podráždenejšej EÚ. Maďarsko s nacionalistickým postojom Viktora Orbána je pravidelne označované za čiernu ovcu EÚ.
Tri krajiny Vyšehradskej štvorky si ponechali vlastné meny, čím sa vyhli niektorým opatreniam Európskej centrálnej banky (ECB) a prilákali investorov vyššími výnosmi. Úroková sadzba v Maďarsku dosahuje 6,5 percenta, v Poľsku 5,75 percenta a v Česku 4 percentá, zatiaľ čo Slovensko sa drží aktuálnej sadzby ECB na úrovni 2,9 percenta.
Táto nezávislosť však prináša aj značné menové riziko, napríklad znehodnotenie meny, ktoré znižuje výnosy z investícií.
V čase hospodárskych otrasov je stagnácia smrteľná. Všetky ekonomiky založené na priemysle a službách sa musia zamerať na neustálu obnovu. Vyšehradské štáty musia teraz tlačiť na automatizáciu, digitalizáciu, flexibilitu a vyššie vzdelanie. Úspech v tejto oblasti znamená, že investori budú z dynamického a odolného regiónu, so značným potenciálom rastu, môcť zožať úžitky.