Svojím tretím návratom do vlády si FPÖ nielenže po prvýkrát zabezpečila post kancelára, ale zároveň sa na jej čele ocitol Herbert Kickl, ktorý sa výrazne odlišuje od svojich charizmatických predchodcov Jörga Haidera a Heinza-Christiana Stracheho.

Kickl svojím prísnym a nekompromisným vystupovaním pripomína skôr disciplinovaného štátnika starej rakúsko-uhorskej byrokracie než moderného populistického politika. Táto historická asociácia nie je len kozmetická – môže dokonca formovať budúce diplomatické ambície Rakúska.

Rakúsko už dlho vyniká v úlohe sprostredkovateľa. Či už počas habsburskej monarchie, keď obratná diplomacia oddialila rozpad impéria, alebo počas studenej vojny, keď sa neutrálne Rakúsko stalo kľúčovou nárazníkovou zónou medzi NATO a Varšavskou zmluvou, geopolitická úloha Viedne bola zriedkakedy pasívna.

Na rozdiel od Švajčiarska, ktorého neutralita vychádza z izolacionizmu, neutralita Rakúska bola vždy aktívna, budujúca mosty medzi Východom a Západom. Pod Kicklovým vedením sa krajina môže k tejto úlohe vrátiť, najmä keď sa v rámci Vyšehradskej skupiny otvoria nové diplomatické uličky, po ktorých - kráčajúc - môže Rakúsko oživiť svoj historický vplyv.