Napísal ju v roku 1983, keď kontinent ešte stále rozdeľovala železná opona, a vyjadril v nej frustráciu národov – Poľska, Maďarska, Českej republiky a Slovenska, ktoré sa nevnímali ako patriace na Východ, skôr ako zajatci západnej civilizácie. Považovali sa za dedičov rímsko-katolíckeho kresťanstva, renesancie a baroka, Goetheho a Descarta.
Vojna a ideológia ich však vytrhli a uväznili na orbite sovietskeho Ruska. Kundera píše: „Geografická Európa (rozprestierajúca sa od Atlantiku po Ural) bola vždy rozdelená na dve polovice, z ktorých sa každá vyvíjala samostatne: jedna bola spätá so starovekým Rímom a katolíckou cirkvou, druhá zas ukotvená v Byzancii a pravoslávnej cirkvi. Po roku 1945 sa hranica medzi týmito dvoma časťami Európy posunula o niekoľko sto kilometrov na západ a viaceré národy, ktoré sa vždy považovali za západné, sa zrazu zobudili a zistili, že teraz sú súčasťou východného bloku“.
Kunderov odkaz bol jasný: strednú Európu, ktorá zďaleka nebola odľahlým zapadákovom západnej kultúry, ale práve naopak, jej srdcom, ukradlo impérium – ateistické a neberúce ohľad na odlišné národné kultúry, s ktorým táto necítila žiadnu príbuznosť.
Návrat domov s trpkou príchuťou
Po páde Berlínskeho múru sa vyšehradské národy radovali z toho, čo považovali za svoj dlhoočakávaný návrat domov. Ako vzorní žiaci prijali a hlásali cnosti liberálnej demokracie a voľného trhového hospodárstva, pričom pod obranným dáždnikom NATO sa cítili bezpečne.
Tento návrat do lona Západu oslavovali najmä ich dlho trpiaci intelektuáli, ktorí očakávali kontinuitu s Európou, ktorú si dlho idealizovali a v absencii ktorej stratili podstatnú časť svojej identity.
Kundera poznamenal: „V okamihu, keď Maďarsko už nie je európske, to znamená, že už nie je západné, je vyhnané zo svojho vlastného osudu, do oblasti mimo svojich vlastných dejín, stráca podstatu svojej identity.“
Po štyroch desaťročiach však nastalo hlboké rozčarovanie. Mnohí obyvatelia týchto národov dnes hovoria o novom únose – nie o únose dosiahnutom tankami a komisármi, ale západným svetom, ktorý opustil práve tie tradície, za ktoré Stredoeurópania bojovali. Západ, po ktorom túžili, bol Západom kultúrnej kontinuity, úcty k minulosti a rovnováhy slobody a identity.
Namiesto toho sa cítili pohltení Európskou úniou a transatlantickou alianciou, ktoré sa čoraz viac definovali v zmysle globalistických, progresívnych hodnôt, zavrhujúc pritom historické piliere západnej civilizácie: rodinu, kresťanstvo, tradície a národnú suverenitu.
Nepríjemná pravda
Tento posun nezostal nepovšimnutý. V Maďarsku a Poľsku vládnuce strany otvorene hlásajú svoj odpor voči ideologickému konformizmu vnucovanému Bruselom a Washingtonom. Slovensko a Česká republika, tradične viac eurofilné, sú svedkami rastúcej diskusie o tom, či sa Západ, ku ktorému sa vrátili, stále podobá tomu, ktorý kedysi obdivovali.
Západ Montaigna, Burkeho a svätého Tomáša Akvinského zdanlivo ustúpil Západu byrokratického univerzalizmu, sekulárneho postnacionalizmu a intelektuálnej klímy, v ktorej sa na nesúhlas s progresívnou ortodoxiou pozerá s opovrhnutím.
Ukázalo sa, že vyšehradské krajiny boli týmto zistením znepokojené. Veľký projekt „návratu do Európy“ mal byť obnovou národa zakoreneného v metafyzike, nie výmenou jednej materialistickej ideológie za druhú.
Komunistická totalita zbavila človeka viery, spoločenstva a národnej hrdosti, výmenou za vynútený kolektivizmus. Teraz sa zdá, že liberálny materializmus moderných západných inštitúcií rovnako odmieta tieto hodnoty, hoci tentoraz nie v mene triedneho boja, ale „tolerantného“ kozmopolitizmu.
Kedysi to boli sovietski aparátnici, ktorí diktovali, čo je prípustné si myslieť, dnes je to práve bruselská nadnárodná byrokracia, ktorá sa snaží homogenizovať kultúry pod heslom „univerzálnych hodnôt“, ktoré sa podľa mnohých v strednej Európe nápadne odcudzili ich dedičstvu.
Vnútorná revolúcia
Kundera upozorňoval, že bez svojho kultúrneho jadra môže Západ jedného dňa sám stratiť schopnosť rozpoznať svojich unesených bratov.
Otázka, ktorej teraz čelia vyšehradské národy, je, či bol samotný Západ skutočne unesený, tentoraz nie cudzou okupáciou, ale vnútornou revolúciou, ktorá ho oddelila od jeho vlastnej minulosti: revolúciou, ktorú Kundera predvídal už pri písaní prvého článku.
Hoci EÚ mala v tom čase ešte pomerne skromné ciele, už vtedy videl v masmédiách veľkú hrozbu, ktorá autenticky prežívanú a spoločnú kultúru zmetie z cesty.
„Stredná Európa je na základe svojho politického systému Východom, na základe svojich kultúrnych dejín je Západom. Ale keďže samotná Európa je sama v procese straty vlastnej kultúrnej identity, strednú Európu vníma len ako politický režim; inak povedané, v strednej Európe vidí len východnú Európu,“ uviedol.
Dodal, že stredná Európa by preto mala bojovať nielen proti „svojmu veľkému utláčateľskému susedovi, ale aj proti nenápadnému, neúprosnému tlaku času, ktorý za sebou necháva éru kultúry. Preto je v stredoeurópskych revolúciách niečo konzervatívne, takmer anachronické. Zúfalo sa snažia obnoviť minulosť, minulosť kultúry, minulosť modernej doby.“
Očami cudzinca
Čo z toho pre strednú Európu vyplýva? Dilema je hlboká. Jej národy sú naďalej strategicky závislé od EÚ a NATO, ale ich kultúrne inštinkty sú čoraz viac v rozpore s ideológiou, ktorú tieto inštitúcie formujú. Doteraz bol riešením vzdor – Budapešť a Varšava trvali na svojej vlastnej vízii Európy, a to Európy zakotvenej v suverenite, viere a tradícii.
Napätie však stále narastá. S každým novým stretom – či už ide o migračnú politiku, nezávislosť súdnictva alebo sociálnu legislatívu – sa prehlbujú obavy, že Západ od strednej Európy požaduje, aby sa vzdala nielen politickej autonómie, ale aj samotnej identity, ktorú si v roku 1989 právom vydobyla späť.
Otázka preto znie: existuje nejaká cesta vpred? Osud strednej Európy je spojený s osudom širšieho Západu, a predsa zostáva odlišný, zaťažený svojou špecifickou históriou.
Kunderov postreh je dnes rovnako naliehavý ako v 80. rokoch minulého storočia: „Za železnou oponou [stredná Európa, pozn. red.] netušila, že časy sa zmenili a že v samotnej Európe sa Európa [teda jej kultúrne základy a význam, pozn. red.] už nepovažuje za hodnotu.“
Tragédia strednej Európy dnes spočíva v tom, že sa v skutočnosti možno vôbec nevrátila na Západ, skôr sa ocitla - unášaná v prúde – kedysi unesená impériom, dnes opustená ako sirota civilizáciou, ktorá už nespoznáva svoje pôvodné ja.