Napísal ju v roku 1983, keď kontinent ešte stále rozdeľovala železná opona, a vyjadril v nej frustráciu národov – Poľska, Maďarska, Českej republiky a Slovenska, ktoré sa nevnímali ako patriace na Východ, skôr ako zajatci západnej civilizácie. Považovali sa za dedičov rímsko-katolíckeho kresťanstva, renesancie a baroka, Goetheho a Descarta.

Vojna a ideológia ich však vytrhli a uväznili na orbite sovietskeho Ruska. Kundera píše: „Geografická Európa (rozprestierajúca sa od Atlantiku po Ural) bola vždy rozdelená na dve polovice, z ktorých sa každá vyvíjala samostatne: jedna bola spätá so starovekým Rímom a katolíckou cirkvou, druhá zas ukotvená v Byzancii a pravoslávnej cirkvi. Po roku 1945 sa hranica medzi týmito dvoma časťami Európy posunula o niekoľko sto kilometrov na západ a viaceré národy, ktoré sa vždy považovali za západné, sa zrazu zobudili a zistili, že teraz sú súčasťou východného bloku“.

Kunderov odkaz bol jasný: strednú Európu, ktorá zďaleka nebola odľahlým zapadákovom západnej kultúry, ale práve naopak, jej srdcom, ukradlo impérium – ateistické a neberúce ohľad na odlišné národné kultúry, s ktorým táto necítila žiadnu príbuznosť.

Návrat domov s trpkou príchuťou

Po páde Berlínskeho múru sa vyšehradské národy radovali z toho, čo považovali za svoj dlhoočakávaný návrat domov. Ako vzorní žiaci prijali a hlásali cnosti liberálnej demokracie a voľného trhového hospodárstva, pričom pod obranným dáždnikom NATO sa cítili bezpečne.