V Galérii Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch sa koná výstava Rudolf Fila – Premeny maľby. Maliarskymi prostriedkami, znalosťou techniky maľby, extrémnym citom pre farbu bol Fila tvorca „iného umenia“, ktoré spojilo expresionistickú a gestickú maľbu s premysleným meditatívnym prístupom.
Významný výtvarník zomrel pred desiatimi rokmi (11. februára 2015) a jeho priaznivci sa usilovali o reprezentatívnu výstavu jeho diela vo veľkých galériách. To sa - napriek ich veľkému úsiliu – nepodarilo, a tak vznikla výstava komornejšia, ktorá predstaví 50 obrazov zo súkromných zbierok. Každý z majiteľov navyše prináša aj svoj osobný príbeh s konkrétnym dielom. Kurátorkou výstavy bola popri Vladimírovi Kordošovi aj Daniela Čarná.
Vzhľadom k priestorovým možnostiam ste sa rozhodli vystavovať len oleje. Ale aj medzi nimi bolo asi veľmi ťažké vybrať...
Tvorba koncepcie každej výstavy sa odvíja od možností konkrétneho priestoru, pre ktorý vzniká. Tie v Galérii umenia Ernesta Zmetáka sú skôr komorné a disponujú tromi rôznorodými priestormi, čo umožňuje pracovať s gradáciou výstavy, majú svoje špecifické genius loci. Aby sme ukázali reprezentatívny výber z mnohovrstevnej tvorby Rudolfa Filu, so spolukurátorom, výtvarníkom Vladimírom Kordošom, ktorý výstavu inicioval, sme sa rozhodli prezentovať maľby Rudolfa Filu zo súkromných zbierok.
Vyberali sme diela od 33 zberateľov a snažili sme sa o kvalitatívny výber zameraný na prierez jednotlivými tvorivými obdobiami. Od začiatkov tvorby inšpirovanej surrealizmom, cez abstraktné informelové obdobie 60. rokov a premaľby, v ktorých maliarskym gestom zasahoval do kópií a citácií diel z histórie umenia (v spolupráci s manželkou, reštaurátorkou Dorotou Filovou), až po takzvané telovky od 80. rokov, interpretujúce detaily a fragmenty ľudského tela.
Sú medzi nimi ikonické diela autora, aj také, ktoré budú vystavené po prvýkrát. Rudolf Fila bol renesančnou osobnosťou, zasiahol aj do grafiky, kresby, autorskej knihy, fotografie. Bol jednou z najvýraznejších pedagogických osobností, písal zaujímavé texty. My sme sa rozhodli pre maľbu, pretože bola jeho hlavnou doménou a dosiahol v nej majstrovskú úroveň.
Zberateľmi obrazov Rudolfa Filu boli významné osobnosti slovenskej kultúry. Spomeniem Ilju Zeljenku, Oskara Čepana alebo Pavla Vilikovského. Ich reflexie k obrazom museli byť pozoruhodné.
Reflexie diel z majetku osobností, ktoré už nie sú medzi nami, napísali ich príbuzní. Napríklad Saša Švolíková, dcéra Iľju Zeljenku opísala svoje spomienky z detstva, ako sa s vekom menilo jej vnímanie Filovho obrazu zaveseného nad otcovým stolom. Pavol Vilikovský v texte o Filovi napísal, že doma je tam, kde má na stene zavesený Filov obraz. Myslím, že tým vystihol to, čo som vnímala pri návštevách mnohých domácností, v ktorých Filove obrazy vnímajú skoro ako členov rodiny a v každodennom kontakte s nimi komunikujú.
Príbeh konkrétneho obrazu je podanou rukou divákovi - pomáha mu vytvoriť si vlastný vzťah k vystavovanému dielu. Bolo aj toto motiváciou vášho rozhodnutia?
Od začiatku sme chceli na výstave nechať zaznieť aj rozmer zberateľstva a rôzne motivácie, ktoré k nemu vedú. Napokon, výstava sa koná v galérii, ktorej základ tvorí mimoriadne kvalitná zbierka Ernesta Zmetáka a Rudolf Fila bol tiež znalcom a zberateľom umenia. Zaujímal nás aj životopis jednotlivých obrazov, ich cesta po opustení ateliéru umelca, príbeh a interpretácia ich majiteľov.
Texty, ktoré sú vedľa obrazov vystavené, poskytujú rôzne možnosti ako sa dívať na obraz a ukazujú, že interpretácia diel nie je iba v rukách umelca a kurátora, na obraz sa môžeme pozerať napríklad cez súvislosť s literatúrou, hudbou, cez spomienku na návštevu u umelca, počas ktorej si zberateľ konkrétny obraz vybral, či spomienku z detstva. Ide o texty teoretikov umenia, výtvarníkov, literátov, filozofov a milovníkov Filovej tvorby najrôznejších profesií.
Už samotný obraz často býval dialógom - Fila používal fragmenty klasických a známych diel do ktorých zasahoval - vytváral dynamiku, príbeh či meditáciu.
Princíp vedenia dialógu s dielami z dejín umenia je u Rudolfa Filu zásadný. Citovanie či vypožičanie si diela vytvoreného iným umelcom a interpretovanie, komentovanie jeho diela je (nielen) v domácom umení častou umeleckou stratégiou a na jej začiatku stojí práve Rudolf Fila a tiež Alex Mynárčik. Fila začal diela z histórie umenia maliarsky, a aj veľmi sofistikovane, komentovať v 70. rokoch 20. storočia, ale zasahoval aj do rôznych „nižších žánrov“, obrazov amatérskych tvorcov, predlôh z časopisov či kalendárov.
Sám o tom píše, že „všetky druhy umenia, azda okrem výtvarného, používajú bez ostychu princíp variácie na cudziu tému alebo rôzne spôsoby citovania. V literatúre a hudbe sú tieto metódy bežné a umenie im vďačí za množstvo významných impulzov. ... Na živý kontakt mojich dialógov s klasikmi... chcem napojiť aj diváka. Preto moja interpretácia niekedy získava vlastnosti krátkeho spojenia, inokedy tichej meditácie.“
Rudolf Fila zanechal aj veľké množstvo kresieb. Akú úlohu hrali v jeho diele?
Kresba bola vo Filovej tvorbe kontinuálne prítomná. Už od študijných čias spoznával diela z histórie umenia jej prostredníctvom. Pri listovaní umeleckých publikácií a návšteve galérií, (nakoľko to bolo v tej dobe možné), si ich prekresľoval do skicárov a zároveň ich tým analyzoval a pomenúval napríklad ich kompozičné princípy či farebnosť.
Napríklad v roku 1957 počas pobytu v NDR navštívil Zwinger v Drážďanoch, kde realizoval kresbové štúdie podľa diel Giorgioneho, Tiziana či Rembrandta. Miloš Štofko mnohé z kresieb vo Filovych skicároch spätne identifikoval, zrealizoval výstavu v Galérii 19 a knižne ich publikoval (2021). Mohli by sme pokračovať ďalej, napríklad významnou sériou automatických kresieb, ktorými Fila reagoval na charakterové hlavy F. X. Messerschmidta. Vydal ich ako faksimile a v roku 1999 ich vystavoval spolu so slávnym rakúskym umelcom Arnulfom Reinerom v Galérii mesta Bratislavy.
Aké miesto má dielo Rudolfa Filu v slovenskom výtvarnom umení?
Zásadné. Ovplyvnil totiž celú generáciu umelcov okruhu takzvaných analytických tendencií, ktorí neskôr v roku 1991 vytvorili Skupinu A-R. Odkaz jeho tvorby je stále aktuálny, pretože je nadčasový. Na strednej škole umeleckého priemyslu u neho študovali napríklad Milan Bočkay a Klára Bočkayová či Vladimír Kordoš, Marián Meško, Igor Minárik, Dezider Tóth. O Filovi písali teoretici ako Oskar Čepan, Juraj Mojžiš, Etienne Cornevin, Zuzana Bartošová, Jana Geržová, Peter Michalovič a i., jeho eseje boli vydané v publikácii Cestou (2003), ktorú zostavil Marián Reisel a vydal Peter Chalupa.
Jeho tvorba je otvorená stále novým interpretáciám, napokon to aj sám formuloval: „Explózie, ktoré kedysi vybuchovali na mojich obrazoch, teraz vybuchujú v divákoch. Postrčím im iba ekrazit a zápalnú šnúru a čím diskrétnejšie a neosobnejšie to urobím, o to môže byť výsledok osobitejší. Pre všetkých zúčastnených: pre divákov, pre obraz aj pre mňa.“
Zďaleka nie každý výtvarník je taký vzdelaný a erudovaný. Rudolf Fila bol človekom, ktorý okolo seba zhromažďoval mnoho pozoruhodných osobností. Usporadúval prednášky o umení. Aj vďaka nemu bola Stredná škola umeleckého priemyslu v Bratislave aj za totality miestom neuveriteľnej slobody a pozoruhodného iskrenia myšlienok.
Dobrý výtvarník nemusí byť vždy aj dobrým pedagógom. Rudolf Fila však patrí k tým, ktorý dokázali opak – študentom vedel odovzdať dostatok podnetov na hľadanie a rozvoj ich vlastných tvorivých ciest. Bol odporcom toho, aby pedagóg generoval svoje vlastné umelecké „klony“. Dokázal však mladých ľudí v citlivom veku nadchnúť a nasmerovať nielen na kvalitné podnety v oblasti výtvarného umenia, ale aj v literatúre či hudbe, čo bolo pre mnohých z nich, podľa ich vlastných slov, nenahraditeľné a zásadné. Svojim študentom sa osobne venoval a neraz ho navštevovali aj u neho doma.
Napokon, Rudolf Fila učil na Strednej škole umeleckého priemyslu (takzvanej ŠUP-ke) 30 rokov, od roku 1960 do roku 1990. Nadviazal na pedagogické postupy Bauhausu, ktoré dôkladne študoval a vedel ich aplikovať a rozvinúť vo vlastnej pedagogickej teórii aj praxi. Publikoval dve dodnes zásadné knihy Výtvarná príprava (1986) a Načo nám je umenie (1991), jeho pedagogický prínos nedávno zhodnotil Miloš Štofko v publikácii Pedagogická koncepcia Rudolfa Filu (2023).
Dá sa povedať, že Rudolf Fila bol na Slovensku Moravákom a na Morave Slovákom. Akoby to bránilo veľkým galériám jeho tvorbu vystavovať a nakupovať. Je toto dôvod nie veľkého záujmu o vytvorenie veľkej súbornej výstavy?
Poslednú veľkú výstavu mal Rudolf Fila v roku 2016 v Galérii mesta Bratislavy; v roku 1993 mal výstavu v Slovenskej národnej galérii, ktorú kurátorsky pripravila Zuzana Bartošová. Čo sa týka mapovania tvorby významných výtvarníkov formou monografických výstav, v tom má naše prostredie voči mnohým zásadným osobnostiam staršej generácie dlh.
Postupne umelcom vychádzajú monografie, no poznanie, zhodnotenie a kontextualizácia ich tvorby prostredníctvom reprezentatívnych výstav a priamy kontakt s tvorbou autora sú nenahraditeľné. Verím však, že aj komornejšie výstavy prispejú k podrobnému zmapovaniu rozsiahlej Filovej tvorby, ktorému sa mnohí kolegovia roky venujú a vznikne materiál pre reprezentatívnu monografickú výstavu minimálne na Slovensku aj v Čechách, ktorá by mala byť samozrejmosťou.
Po výstave v Nových Zámkoch budú nasledovať ďalšie – v Českom centre, Dome fotografie a Pálffyho paláci (všetky v Bratislave). A keďže renesančná osobnosť Rudolfa Filu ovplyvnila mnohých, sprevádzať ich budú diskusie a koncerty.