„Bál som sa, že vojna skončí príliš skoro.“ Rozhovor s dobrovoľníkmi v ruskej armáde

Povinná vojenská služba (PVS) sa v Ruskej federácii dlho týkala mužov vo veku 18 až 27 rokov – od 1. januára 2025 sa horná hranica zvýšila na 30 rokov, pričom mobilizačný vek sa pohybuje v rozmedzí 18 až 70 rokov.

Povinnej vojenskej službe aj mobilizácii sa chcú mnohí občania Ruska – hlavne počas vojny – vyhnúť, a za rady, ako na to, sú ochotní aj platiť. To však nie je prípad tých občanov, ktorí dobrovoľne podpisujú dohodu s ruským ministerstvom obrany, aby sa mohli v rámci Ozbrojených síl Ruskej federácie (OS RF) zúčastniť na vojne proti Ukrajine.

Dobrovoľníci a kontraktori

Vojaci dobrovoľne bojujúci na strane OS RF – bez ohľadu na ich národnosť a občianstvo – bývajú v Rusku aj za jeho hranicami zjednodušene označovaní ako dobrovoľníci.

Hoci ruské zákonodarstvo rozlišuje medzi kontraktormi (контрактник) a dobrovoľníkmi (доброволец), po legislatívnych úpravách z júna 2023 (po ktorých došlo k vzbure Jevgenija Prigožina) väčšina rozdielov zanikla.

Nepísané tabu

Od začiatku plnohodnotnej ruskej invázie na Ukrajinu 24. februára 2022 už niekoľko profesionálnych médií v Európe a USA rozhovor s ruskými vojakmi prinieslo, no išlo napospol o vojakov, ktorí v čase rozhovoru už neboli vojakmi Ruskej federácie – buď zbehli z armády a opustili Rusko alebo padli do ukrajinského zajatia, prípadne už v čase konania rozhovoru bojovali za Ukrajinu.

Štandard oslovil dvoch ruských vojakov, ktorí išli do vojny proti Ukrajine dobrovoľne a na bojoch sa doteraz zúčastňujú na strane agresora. Sme si plne vedomí citlivosti takéhoto materiálu, tobôž v čase, keď v krajine, s ktorou Slovensko priamo susedí, prebieha najväčší a najkrvavejší vojnový stret na európskom svetadiele od konca druhej svetovej vojny.

Po rozhovore s vojakmi, ktorí sa dobrovoľne podieľajú na útočnej vojne proti nášmu susedovi, prinesieme čitateľom v dohľadnej dobe rozhovor s vojakmi, ktorí Ukrajinu pred nepriateľom z Východu dobrovoľne bránia.

Na naše otázky odpovedali dvaja etnickí Rusi: 33-ročný kontraktor Alexej Miľčakov, zakladateľ a veliteľ Záškodnícko-útočnej prieskumnej skupiny Rusič (vo vojne na Ukrajine v rokoch 2014 až 2015 a od roku 2022 doteraz) a dobrovoľník z jednotky protivzdušnej obrany (PVO) so zameraním na drony, ktorý si prial zostať v anonymite a vystupovať pod priezviskom Smirnov (vo vojne na Ukrajine je od roku 2023 doteraz).

Prečo ste sa rozhodli dobrovoľne zúčastniť na vojne?

Miľčakov: Bol to detský sen a neskôr vedomý krok v zrelom veku. Príprava na bojové nasadenie prebiehala neustále, až sa v istom období naskytla možnosť.

Smirnov: Učil som sa na vysokej škole a popritom som si hľadal brigádu. Známi mi ponúkli ísť na mesiac robiť šoféra na oslobodené územie [okupované územie Ukrajiny, pozn. red.], platili dobre. A v Mariupole som si aj tak chcel kúpiť byt, kým je to lacné. Tam som sa zoznámil s vojakmi, pozdával sa mi ich spôsob života, našiel som si kamarátov. Tak poldruha roka po prvej ceste do Mariupola som sa prihlásil ako dobrovoľník.

Postrehli ste výraznejšie zmeny v spôsobe vedenia bojovej činnosti od začiatku vojny na Ukrajine?

Miľčakov: SVO [ruská skratka pre propagandistický termín Špeciálna vojenská operácia, pozn. red.] je predsa len plnohodnotná vojna s nasadením všetkých druhov vojsk. Boje na Donbase boli zmesou lokálnych ozbrojených stretov, partizánčiny a bojov pravidelných vojsk s nasadením omnoho menších síl a prostriedkov.

Smirnov: Práca PVO sa výrazne zmenila. Tí, čo tu boli od roku 2014, zhodne tvrdia, že boj bol podstatne predvídateľnejší a akosi analógovejší. V súčasnosti sa všetko rýchlo mení, vojna je omnoho digitálnejšia, my aj chochli [hanlivý výraz označujúci Ukrajincov, vychádzajúci zo starobylého ukrajinského účesu, pozn. red.] používame zahraničné zbrane rôznej akosti a po oboch stranách frontu sa rýchlo vyvíja EB [elektronický boj, pozn. red.].

Vďaka vysokému počtu dronov si operátori dronov na ukrajinskej strane môžu dovoliť použiť jeden dron na zranenie jedného nášho vojaka – to predtým nebolo. Človek aby sa teraz bál čo i len ísť na záchod. No a vojna začala byť podstatne surovejšia, niektorí to bez drog či chľastu nezvládali, tak sa zaviedli rôzne tresty, hlavne teda za pitie v prednej línii: priviazanie k stromu, jama a podobne.

Raz ma chceli priviazať k stromu – to bolo tak: utekal som pred dronom, skočil som do zákopu a v ňom pili vojaci. A krátko nato prišli chlapi z VP [vojenská polícia, pozn. red.] a všetkých nás chceli priviazať k stromu. Ale dokázal som im, že ja som nepil. Ale v jame som bol – za to, že som sa bil: stál som vtedy na celodennej stráži a nikto ma neprišiel vystriedať. A toho, čo ma mal vystriedať – rovnako ako nášho veliteľa – som našiel ožratého. Stratil som nervy a udrel ho pažbou.

Aký ste mali postoj k vojne na Ukrajine predtým, ako ste sa tam vydali v roku 2022? Rôznili sa informácie v ruských médiách a vaše očakávania od skutočnosti?

Miľčakov: V roku 2022, keď som sa sem zberal, som nemal prístup k médiám, ktoré sa venovali SVO. Až na vlastné oči som videl, aká je skutočnosť.

Smirnov: To, čo úplne zodpovedá skutočnosti, je tvrdenie médií o tom, že oslobodené územie zveľaďujeme. Obce, cez ktoré sa prehnal front, vyzerajú, samozrejme, zle, ale rýchlo ich obnovujeme a zlepšujeme v nich životné podmienky, budujeme nové mešity a cerkvi, sťahujú sa sem noví ľudia.

Čo sa týka samotných bojov, bál som sa, že SVO skončí príliš skoro a ja nestihnem získať status vojnového veterána, z ktorého plynú nejaké tie sociálne istoty, peniaze, nadšené dievčatá v zázemí a v neposlednom rade dobrý pocit, že človek niečo spravil pre vlasť...

No ale chcem tým povedať, že som býval už na oslobodenom území, kde sa už čiastočne evakuovalo, takže ma tu nečakalo niečo, čo by ma vyslovene rozčarovalo – kto sledoval sociálne siete známych vojakov, ten zhruba vedel, do čoho ide. Čo bolo nemilé, bola skutočnosť, že keď som robil v nemocnici, často sme nemali základné veci pre ranených a musel som ich kupovať zo svojho.

A ešte jeden rozdiel: podľa médií som nadobudol pocit, že armáda je oporou prezidenta a celkovo súčasného zriadenia v krajine. Tu ale mnohí Putina nemajú radi: pochopiteľne, nie z toho dôvodu ako opozícia, ale z toho dôvodu, že 18-roční chlapci bez poriadneho výcviku mrznú v zákopoch, zatiaľ čo deti oligarchov si váľajú šunky kdesi v Španielsku či Izraeli. V zásade ide o veci, pre ktoré Putina svojho času kritizoval aj Prigožin, ktorý na rozdiel od neho mal podporu armády: nezmyselné útoky s vysokými stratami, zlé zásobovanie, nabaľovanie sa úradníkov na úkor armády a jej bojaschopnosti.

Čo vás najväčšmi prekvapilo na protiukrajinskom ťažení, presnejšie v bojovej zóne? Boli chvíle, keď ste začali pochybovať o svojom poslaní alebo naopak okamihy, keď ste boli presvedčení, že vaša cesta je správna?

Miľčakov: Najväčšmi ma prekvapil dynamický vývoj technológií na bojovom poli. Pritom sprvoti ma prekvapila skutočnosť, že konečne vypukli boje s nasadením práporov, plukov, divízií. No následne sa od takéhoto spôsobu boja pre statickosť frontu takmer upustilo a bojové pole sa čo nevidieť presýtilo technológiami: kvadrokoptéry [malé drony so štyrmi vrtuľami, pozn. red.], spojenie nového druhu, satelitný internet a tak ďalej. No nehľadiac na celkové zníženie intenzity činnosti pechotných jednotiek sú to práve ony, kto naďalej predstavuje nenahraditeľný prostriedok pri dobýjaní a udržaní územia.

Smirnov: Prekvapilo ma, nakoľko som nebol duševne pripravený na smrť spolubojovníkov. Ale aby som preto pochyboval o svojom poslaní? Skôr naopak. Zabili ste mi kamaráta? Ja dám dole desiatich. Volčansk [ukrajinsky Vovčansk, pozn. red.] bol takým neveselým miestom: išli sme po ceste do prednej línie, a kúsok od nás týpka roztrhal granátomet, jednu skupinu škaredo vybavil dron…

Mnohí považujú vojnu za hrdinskú záležitosť. Stretli ste sa na fronte so zbabelosťou alebo pokusmi o vyhnutie sa nebezpečenstvu v radoch spolubojovníkov?

Miľčakov: Vojna je mužská záležitosť, a hrdinami sa ľudia stávajú pre nedostatky druhých. Ja to vidím tak. Takže hrdinstvo je jav, ktorý vyplýva z chýb veliteľov. So zbabelosťou a pokusmi o vyhnutie sa nebezpečenstvu som sa v priebehu posledných desiatich rokov stretával neprestajne.

Smirnov: Samozrejme, ale u dobrovoľníkov zriedkavejšie. Možno keby sa nahromadil stres alebo čo, ale tak my ako dobrovoľníci sme týždeň v prednej línii, dva týždne v tyle. Občas sa akurát tento rozvrh narúša, ak sú veľké straty alebo tak.

Výstroj, výzbroj a vzťahy veliteľov k podriadeným sú vo vašej jednotke lepšie ako v prípade mobilizovaných?

Miľčakov: Teraz sme jednotkou pravidelnej armády, akurát nie ako jednotka radovej pechoty, ale ako špeciálna jednotka so stálymi veliteľmi a s viac-menej stálymi zdrojmi zásobovania: tak zo strany tylového zabezpečenia, ako aj zo strany sponzorov. Plus nás nikto neobmedzuje vo vojenskej príprave.

Smirnov: Vybavenie aj plat máme lepšie ako mobilizovaní či vojaci PVS – my sme šli za Rusko bojovať z presvedčenia, oni preto, lebo museli. Takže aj vzťah medzi velením a nami je lepší ako medzi velením a mobilizovanými. Frajerka sa ma nedávno pýtala, či ma nešikanujú Čečenci: takéto veci si Kaukazania k dobrovoľníkom a kontraktorom nedovoľujú.

Čo sa vybavenia týka, to si nezriedka kupujeme sami. Tak polovica kontrabandu – hlavne teda drony, odev (najmä z USA), náhradné dielce do áut, rôzne doplnky ako napríklad popruhy na zbrane a tak– k nám ide cez Poľsko, drony ešte aj cez Dubaj.

Elektronika ide predovšetkým cez Čínu, zbrane a náhradné dielce do nich cez Fínsko, občasne cez Estónsko. Ja teraz nosím šiltovku od Helikon-Tex, ktorá mi prišla priamo z Poľska: objednávame si cez dobrovoľníkov v Poľsku, potom čakáme tak tri týždne a následne CDEK [ruská obdoba Packety, pozn. red.].

Ono, vojak mimo frontu – akým som bol po zranení pri Charkove aj ja –, napríklad aj v Kurskej oblasti, zarábal v priemere tak 50-tisíc rubľov [zhruba 500 eur, pozn. red.], ale po výpade chochlov smerom na Kursk začali dostávať vojaci v pohraničí príplatky a zrazu to bolo 164-tisíc [zhruba 1 640 eur, pozn. red.]. Teraz ešte chodievam do prednej línie – svojho času aj do Belgorodu – zostreľovať drony, takže dostávam aj bojový príplatok: dovedna tak 270-tisíc [zhruba 2 700 eur, pozn. red.] mesačne. Donedávna boli aj príspevky za zranenie – stačilo schytať šrapnel do zadku. Skrátka, o takomto plate sa mi pred SVO nemohlo ani snívať. Aj hypotéku som už splatil.

Prijíma velenie rozhodnutia, ktoré považujete na nezmyselné a zbytočné?

Miľčakov: Áno, prijíma. A my sa snažíme rozkazy vyplniť nakoľko to ide: bez zbytočných strát, no plniac úlohu.

Smirnov: Tak Ľocha [Alexej Navaľnyj, pozn. red.] mohol byť otrávený, ale Budanova [šéf ukrajinskej vojenskej rozviedky Kyrylo Budanov, pozn. red.] či Bileckého [zakladateľ a bývalý veliteľ Azovu, v súčasnosti veliteľ 3. samostatnej útočnej brigády Andrij Bileckyj, pozn. red.] otráviť nevieme? To ako? Alebo nedávno nám priamo v Moskve zabili Kirillova [veliteľ ruskej jadrovej obrany Igor Kirillov, pozn. red.] – ako je to možné? Prigožin chcel spraviť poriadok v armáde, a toho sa zbavili, pri ňom sa to dalo, ale chochlov otráviť alebo vyhodiť do povetria sa už nedá, zaujímavé… Podobné rozhodnutia vôbec nechápem.

Po začatí plnohodnotnej protiukrajinskej ofenzívy sa v ruskej televízii neraz hovorilo o tom, že po Ukrajine môže ruská armáda pokračovať v pochode na Západ. Zamýšľali ste sa nad možnosťou útoku na krajiny NATO, hovorili ste o tom s kamarátmi?

Miľčakov: Ak bude treba, pôjdeme na Západ. Nateraz je to ale vec štátu, nie naša. Naše postavenia sú teraz tu, najprv musíme spraviť čo treba tu.

Smirnov: Vôbec sme sa o tom nerozprávali. Tu nám pol noci nad hlavami lieta Baba Jaga [rozmerný dron so štyrmi až ôsmimi vrtuľami, takzvanými pazúrmi, pozn. red.] a nedá nám spať, človek sa bojí ísť vys*ať. Nie je kedy uvažovať o tom, čo bude po Kyjeve a Ľvove.

Jednotky ako Rusič či 88. prieskumno-záškodnícka brigáda Española neupotrebujú v OS RF rozšírenú boľševickú symboliku – využívajú symboliku spätú s Ruskou ríšou, pravoslávím, pohanstvom, a mnohí v Rusku i za jeho hranicami považujú tieto a ďalšie jednotky za "neonacistické" (Alexej Miľčakov otvorene vyhlásil, že je "nacista"). Avšak tieto jednotky bojujú na strane armády, v ktorej bok po boku bojujú etnickí Rusi a etnickí Nerusi (Čečenci, Jakuti, Afrorusi...) z Ruska, ďalej Arabi, černosi či Kórejci; a jedným z cieľov OS RF je "denacifikácia Ukrajiny". Dané jednotky teda konajú v rozpore s ideológiou národného socializmu. Ako sa k tomu staviate?

Miľčakov: My sa pokojne staviame ku každému, kto bojuje v záujmoch Ruska. A sme toho názoru, že vojna za Rusko je jediný pádny dôvod na získanie občianstva Ruska pre osoby z nedomorodých národov. Teda po dokázaní vernosti Rusku prostredníctvom boja sa majú stať plnohodnotnými občanmi Ruskej federácie. Nie podľa práva narodenia, nie podľa práva migrácie zo Strednej Ázie (vrátane detí rodičov, ktorí sú v etnických organizovaných zločineckých skupinách), ale podľa práva boja. Kto prežije, je občan a zaslúži si vyznamenania a výsady.

Smirnov: V týchto jednotkách sú aj ľavičiari, aj nacbolovia [národní boľševici kĺbiaci stalinizmus a národný socializmus, pozn. red.], aj otvorení náckovia. Ale celkovo aj tí pravicoví nacionalisti v týchto jednotkách nie sú ako RDK [Ruský dobrovoľnícky zbor bojujúci na strane Ukrajiny, pozn. red.] alebo Azov, nie sú to etnickí nacionalisti.

Nacionalizmus za Rusko bojujúcich nacionalistov nie je etnický, ale občiansky: ak napríklad Uzbek alebo Afričan bojuje za Rusko, je to proste Rus, ruský človek. Teraz za účasť na SVO dostávajú títo cudzinci aj ruské občianstvo, takže pre nacionalistu v ruskej armáde sú to Rusi. Podľa ruského nacionalistu, ktorý bojuje proti nám, za chochlov, je Rus iba ten, kto je etnicky Rus, a etnický Ukrajinec je preňho brat, lebo sú to súrasovci [patria k tej istej rase, pozn. red.].

Je to zložité s týmito našimi nacionalistami. Ak ste počuli o Tesákovi [Maxim “Tesák” Marcinkevič, ruský nacionalista, pozn. red.], to bol tiež etnický nacionalista, ako aj Nikitin [zakladateľ a súčasný veliteľ RDK Denis Nikitin, pozn. red.].

Český dobrovoľník bojujúci na strane Ukrajiny v rozhovore pre Aktuálně.cz uviedol: "Moja skúsenosť je taká, že etnických Rusov v armáde veľa nie je, určite nie väčšina." Mohli by ste jeho slová potvrdiť alebo vyvrátiť?

Miľčakov: Etnických Rusov je žiaľ v armáde väčšina. Som tej mienky, že je to dočasná chyba, že malé národy sa zúčastňujú bojov za Ruskú federáciu v nedostatočnom počte. Možno je to preto, že sa ich snažia chrániť. Ja to vidím tak, že v bojujúcich jednotkách v prednej línii je 75 percent etnických Rusov. Sú národy, ktoré sa počas bojov ukazujú v najlepšom svetle, ako Buriati či Dagestánci. A sú národy, ktoré v bojovej zóne vôbec nestretnete – napríklad Cigáni.

Smirnov: Ja si ani nevšímam, či je môj brat v zbrani biely, či je z Konga, Nepálu, Indie alebo Kórey: hlavné je, že bojuje za tú istú vec.

Myslíte si, že vojnový stret bol jedinou možnosťou riešenia rusko-ukrajinských vzťahov?

Miľčakov: Myslíme si, že skutočne bolo obdobie, keď sa ešte dala vec vyriešiť inak. Žiaľ, vtedy bolo Rusko slabé, vnucovali mu svoju vôľu, a keď Ruská federácia zosilnela, bolo už neskoro. A celkovo sa na to pozeralo inak. Tým, čo prijímali rozhodnutia, to bolo ľahostajné. Preto došlo k vojnovému stretu.

Smirnov: Nejaký čas sa to dalo vyriešiť aj bez boja, ešte aj po ruskej jari, ale problém bol v tom, že Putin dúfal, že sa mu podarí nechať silne proruský Donbas na Ukrajine a Ukrajinu ako celok tak držať pod naším vplyvom. Ukrajina nebola ochotná hrať takúto hru, takže sme museli zasiahnuť.

Aké sú vaše plány po ukončení rusko-ukrajinskej vojny?

Miľčakov: Oddych a pokračovanie v bojovej činnosti, tiež politická činnosť.

Smirnov: Čert ho vie. Izrael, Afrika, Južná Amerika. Ale skôr tak v PVO či ako zdravotník v tyle, nie nasadzovať krk v prednej línii. Prípadne niekde strážiť sklady hlboko v zázemí, tak 5 až 6 rôčkov, pekne si zarobiť, a dostať sa už do nejakej poriadnej krajiny. Zvykol som si na plat aj spôsob života, takže bez ohľadu na ideológiu by som pokračoval v tom, na čo som si zvykol: ako pravý žoldnier.

V miestach ako je Izrael ma čaká nejaká kariéra, ale čo tu, keď sa skončí vojna? Niekde v Moskve ma zareže migrant alebo skapem od hladu pri bežnej výplate. Navyše, dokončujem si teraz civilnú vysokú školu, na skúšky vždy dostávam voľno – s výškou budem dôstojníkom takmer automaticky.

Oba rozhovory boli vedené v ruštine a následne boli preložené do slovenčiny. Výrazy používané dobrovoľníkmi neboli nijako upravované.