Jozef Onačilla

Súdna znalkyňa skonštatovala nepríčetnosť obvineného

Polícia vzniesla voči záchranárovi obvinenie z obzvlášť závažného zločinu znásilnenia v súbehu s prečinom obmedzovania osobnej slobody a sudca pre prípravné konanie rozhodol o jeho väzobnom stíhaní pre obavu, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti alebo ujde.

Pri posudzovaní príčetnosti páchateľa v čase spáchania skutku však súdna znalkyňa Danica Caisová Škultétyová skonštatovala u únoscu vážne ochorenie, pre ktoré mal byť nepríčetný.

Trestný poriadok pritom ukladá prokurátorovi povinnosť zastaviť trestné stíhanie, ak obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Príčetnosť páchateľa posudzuje vždy súdny znalec z odboru psychiatrie a v zmysle ustanovení trestného poriadku môžu existovať iba dva právne stavy. Buď je obvinený príčetný a trestné stíhanie pokračuje, alebo je obvinený nepríčetný a trestné stíhanie sa musí zastaviť.

Vzhľadom na závery súdnej znalkyne Škultétyovej o nepríčetnosti obvineného záchranára bol Ivo P. premiestnený z väzobnej cely do ústavnej liečby. Dozorová prokurátorka Soňa Juričková z tohto dôvodu po ôsmich mesiacoch koncom apríla 2024 zastavila trestné stíhanie z dôvodu nepríčetnosti páchateľa v čase spáchania činu.

Poškodená študentka uspela na Ústavnom súde SR

Poškodená študentka Soňa sa s takýmto postupom prokuratúry nestotožnila, pretože v otázke príčetnosti Iva P. sa so záverom súdnej znalkyne nezhodovali ošetrujúci lekári obvineného ani nová svedkyňa, ktorá počas únosu študentky komunikovala s obvineným v jeho byte.

Študentka Soňa preto podala sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania z dôvodu nepríčetnosti páchateľa, čo generálna prokuratúra zamietla. So svojou sťažnosťou uspela až na Ústavnom súde SR, ktorý zrušil dané rozhodnutie prokuratúry. Ústavný súd SR teda rozhodol, že trestné stíhanie má pokračovať.

Tým sa trestné stíhanie obnovilo, avšak ochranné liečenie obvineného zostalo v platnosti. Nastala tak paradoxná situácia, ktorá z hľadiska trestného poriadku ani nie je možná. Obvinený bol súčasne stíhaný ako príčetný a zároveň podstupoval liečbu ako nepríčetný.

Chaos pokračoval aj na prokuratúre a súdoch

Medzičasom, kým Ústavný súd ešte v danej veci nerozhodol, prokuratúra vzhľadom na nové dôkazy o príčetnosti páchateľa podala návrh na obnovu konania, keďže predchádzajúce trestné stíhanie Iva P. bolo právoplatne zastavené.

Mestský súd Bratislava I povolil obnovu konania v danej veci, no odvolací Krajský súd v Bratislave ju zrušil. Sudca krajského súdu Peter Šamko, ktorého senát o tomto prípade rozhodoval, vysvetlil, že krajský súd nemohol konať inak, pretože opäť vznikla paradoxná situácia – prokuratúra chcela obnoviť konanie, ktoré vlastne nebolo zásahom Ústavného súdu SR právoplatne zastavené, a teda riadne pokračovalo ďalej.

Okrem bizarného stavu, v ktorom je páchateľ Ivo P. aj príčetný a trestne stíhaný a zároveň nepríčetný a umiestnený v ústavnej liečbe, došlo na istý čas aj k situácii, keď voči nemu mali bežať dve rovnaké trestné stíhania za ten istý skutok, čo je z hľadiska trestného práva vylúčené.

Zásah generálnej prokuratúry vrátil do veci poriadok

Celú zamotanú situáciu následne začala rozmotávať generálna prokuratúra. Generálny prokurátor Maroš Žilinka informoval verejnosť, že prokurátor generálnej prokuratúry zrušil uznesenie prokurátorky o zastavení trestného stíhania a nariadil jej vo veci znova konať a rozhodnúť.

Prokurátorka tak vzhľadom na nové skutočnosti ohľadom príčetnosti obvineného opätovne navrhla preventívnu a útekovú väzbu pre únoscu, sudca pre prípravné konanie Mestského súdu Bratislava I vyhovel jej návrhu a vzal Iva P. do preventívnej a útekovej väzby.

Medzi tieto nové skutočnosti okrem iného patrí aj čestné vyhlásenie primárky psychiatrického oddelenia v Pezinku, ktorá sama pozoruje dotyčného páchateľa a jednoznačne vylučuje, že potrebuje lieky. Podľa jej záverov má obvinený skôr sklony k fabulácii.

Rovnako ošetrujúci lekári obvineného z psychiatrie v Ružinove napísali súdu, že nesúhlasia so závermi znalkyne. Podľa ich názoru obvinený nespĺňa medicínsku indikáciu na poskytovanie ďalšej ústavnej starostlivosti a je dôvodné predpokladať, že dôvod jeho umiestnenia v zdravotníckom zariadení pominul.

Chyby lekárov aj štátnych orgánov

Celá situácia okolo únosu študentky poukazuje na zásadné pochybenia v dvoch rovinách.

Prvá rovina sa týka posudzovania psychického stavu obvineného. Na jednej strane súdna znalkyňa konštatovala nepríčetnosť, pre ktorú nemohol byť Ivo P. trestne stíhaný. Na druhej strane všetci jeho ošetrujúci lekári, ktorí sa o neho následne starali v ústavnej liečbe, zhodne tvrdili, že tento človek nie je nepríčetný.

Paradoxne, celá skupina lekárov môže mať v tomto spore o stave duševného zdravia obvineného v prípade súdneho konania nižšie postavenie ako súdny znalec. Je to totiž práve súdny znalec, z ktorého záverov súd primárne vychádza pri svojich rozhodnutiach, a nie zo záverov „obyčajných“ lekárov-psychiatrov, aj keď ich môže byť viac.

Je úplne zrejmé, že jedna zo strán vydala chybný odborný záver. Bude na posúdení súdu, či to bol súdny znalec, ktorý svojím postavením a posudkom garantuje pravdivosť a presnosť svojich záverov a ktorý väčšinou posudzuje zdravotný stav obvineného iba z veľmi krátkeho časového hľadiska, alebo či sa chyby dopustila skupina psychiatrov, ktorí obvineného pozorovali celé mesiace.

V každom prípade bude odbornosť lekárov z psychiatrie spochybnená. A v tomto prípade došlo k opačnej situácii ako v prípade vraha zo Spišskej Starej Vsi, ktorého napriek odporúčaniam psychiatrov súd neposlal na liečenie.

V tomto prípade súd zrejme poslal na liečenie človeka, ktorý sa vzhľadom na svoje poznatky z lekárskeho prostredia chcel zbaviť zodpovednosti za únos mladej ženy.

Rozhodnutie o nepríčetnosti môže využiť obhajoba

Druhá rovina predstavuje chaos v právnych postupoch jednotlivých súdov a prokuratúry. Tieto zložky štátnej moci rozhodovali bez toho, aby boli oboznámené s jednotlivými krokmi iných orgánov a takmer vytvorili paralelné trestné stíhania. Nebyť zásahu Krajského súdu v Bratislave či sťažnosti poškodenej študentky, bolo by otázne, či by vôbec bol jej únosca postavený pred spravodlivosť.

Zásada právnej istoty, podľa ktorej musí byť rozhodnutie orgánov verejnej moci predvídateľné a konzistentné, bola v tomto prípade rozhodne iba zásadou v teoretickej, no nie praktickej rovine.

Rozporné tvrdenia psychiatrov môže využiť obhajoba obvineného, ktorá už dnes môže argumentovať minimálne jedným posudkom preukazujúcim nemožnosť vedenia trestného stíhania voči ich klientovi.

Nedostatočné vyhodnotenie skutkových okolností zo strany súdu sa tak môže pretaviť do budúceho triumfu obhajcov, ktorí budú namietať porušenie práva na spravodlivý proces pre vedenie trestného stíhania voči nepríčetnej osobe.

Celá situácia vytvára právne paradoxy, ktoré minimálne z hľadiska medializovaných prípadov doposiaľ verejnosť ešte nevidela. Otázne je, do akej miery ponesú príslušné orgány zodpovednosť za tento chaos.

A ako obvykle, dovtedy bude poškodená študentka tá, ktorá bude z hľadiska ochrany svojich práv, náhrady škody a vyvodenia zodpovednosti voči únoscovi ťahať za kratší koniec.