Politickému a kultúrnemu diskurzu v Nemecku stále dominuje reductio ad Hitlerum – takmer obsedantná tendencia porovnávať súčasné udalosti a jednotlivcov s dvanásťročnou vládou Tretej ríše, keďže len málo národov tak intenzívne zápasilo so svojou minulosťou a ešte menej z nich sa podujalo tak komplexne odmietnuť svoj historický odkaz.

Už desaťročia panuje medzi nemeckými intelektuálmi a politikmi implicitný konsenzus v tom, že hrôzy národného socializmu neboli len tragickou odchýlkou, ale nevyhnutným a negatívnym dokonaním [telos] samotných nemeckých dejín.

Viesť Európu pre jej vlastné dobro

Nemecko sa v dôsledku toho nachádza v nepretržitom posthistorickom stave, pokúšajúc sa pritom vybudovať moderný národ založený nie na kontinuite s minulosťou, ale na vedomom odmietnutí svojej národnej identity. Namiesto toho kladie výlučný dôraz na údajne objektívne inštitucionálne postupy a univerzálne ľudské hodnoty.

Dlhé roky sa zdalo, že povojnový ekonomický úspech Nemecka, symbolizovaný hospodárskym zázrakom [Wirtschaftswunder], tento prístup potvrdzuje, posilňujúc pritom presvedčenie, že táto nová cesta je nielen morálne spravodlivá, ale aj materiálne výhodná. V posledných rokoch sa táto viera však začala rúcať.