Už nikdy viac? Nemecké voľby 2025

Politickému a kultúrnemu diskurzu v Nemecku stále dominuje reductio ad Hitlerum – takmer obsedantná tendencia porovnávať súčasné udalosti a jednotlivcov s dvanásťročnou vládou Tretej ríše, keďže len málo národov tak intenzívne zápasilo so svojou minulosťou a ešte menej z nich sa podujalo tak komplexne odmietnuť svoj historický odkaz.

Už desaťročia panuje medzi nemeckými intelektuálmi a politikmi implicitný konsenzus v tom, že hrôzy národného socializmu neboli len tragickou odchýlkou, ale nevyhnutným a negatívnym dokonaním [telos] samotných nemeckých dejín.

Viesť Európu pre jej vlastné dobro

Nemecko sa v dôsledku toho nachádza v nepretržitom posthistorickom stave, pokúšajúc sa pritom vybudovať moderný národ založený nie na kontinuite s minulosťou, ale na vedomom odmietnutí svojej národnej identity. Namiesto toho kladie výlučný dôraz na údajne objektívne inštitucionálne postupy a univerzálne ľudské hodnoty.

Dlhé roky sa zdalo, že povojnový ekonomický úspech Nemecka, symbolizovaný hospodárskym zázrakom [Wirtschaftswunder], tento prístup potvrdzuje, posilňujúc pritom presvedčenie, že táto nová cesta je nielen morálne spravodlivá, ale aj materiálne výhodná. V posledných rokoch sa táto viera však začala rúcať.

Hospodárska stagnácia, prechod od liberálneho materializmu k materializmu socialistickému, dusivé účinky ideologického konformizmu na vzdelávanie a inovácie, masová migrácia, zle koncipované environmentálne reformy a chronicky nedostatočné investície do infraštruktúry viedli k znepokojujúcemu úpadku krajiny.

Rovnako tak paradoxný pocit hrdosti Nemecka na svoju vinu – nielen na to, že je autorom nevýslovných hrôz, ale aj na to, že sa stalo svetovým lídrom v ich odčiňovaní – viedol k čoraz surreálnejšiemu sebavnímaniu. Autor si živo spomína na prejav vtedajšej ministerky hospodárstva Brigitte Zypriesovej z roku 2017, v ktorom trochu znepokojenému medzinárodnému publiku vysvetlila, že historická zodpovednosť Nemecka za dobytie a takmer zničenie Európy ospravedlňuje jeho dnešnú úlohu kontinent viesť – aj keď, samozrejme, tentoraz pre jeho vlastné dobro.

Z tohto dôvodu blížiace sa nemecké voľby, ktoré sú na programe v období domácej i medzinárodnej nestability, nebudú v histórii len poznámkou pod čiarou. Od stredoveku bolo Nemecko srdcom európskeho kontinentu, pričom táto jeho úloha bola formalizovaná v rámci Svätej ríše rímskej.

Od 19. storočia bolo zároveň demografickým a priemyselným mocenským centrom Európy. Všetko, čo sa deje v Nemecku, nachádza svoj ohlas ďaleko za jeho hranicami, preto sú tieto voľby mimoriadne dôležité nielen pre stabilitu starého kontinentu, ale aj pre celkové smerovanie Európskej únie, na ktorú sa čoraz viac hľadí len ako na uhladenú fasádu hegemónie Nemecka.

Firewally a populisti

V centre politickej zmeny v Nemecku stojí Alternatíva pre Nemecko (AfD), strana, ktorá v povojnovom politickom usporiadaní krajiny spôsobila zásadné trhliny. Vznikla v roku 2013 ako opozícia voči tomu, čo považovala za bezohľadné zaobchádzanie s eurom počas gréckej dlhovej krízy, postupne rozšírila svoj program o silný protimigračný postoj – najmä po utečeneckej kríze v roku 2015. Tento posun dramaticky zvýšil jej popularitu a zároveň vyvolal obvinenia z euroskepticizmu a xenofóbie – čo je obzvlášť škodlivé obvinenie v krajine, v ktorej je traumatická pamäť na Tretiu ríšu všadeprítomná.

Za vlády Angely Merkelovej nemecká politika prešla zvláštnou formou radikalizácie prostredníctvom konsenzu. Jej stratégia asymetrickej demobilizácie [asymmetrische Demobilisierung] systematicky zoskupila základné pozície jej ľavicových oponentov, čo viedlo k bezprecedentnej homogenizácii politického diskurzu.

Dnes sa sociálni demokrati, zelení, liberáli a kresťanskí demokrati vo väčšine kľúčových ideologických otázok zväčša zhodujú, čo ponecháva len malý priestor na skutočnú diskusiu. To vyvolalo rastúce odcudzenie voličov, keďže mnohí Nemci majú pocit, že ich obavy – od migrácie, daní, zločineckých gangov, Green Dealu až po hospodársku stagnáciu – sú politickým systémom, ktorý sa čoraz viac podobá na štát jednej strany, odmietané.

Táto dynamika pritvrdila politickú rétoriku, najmä vzhľadom na prevažujúcu ľavicovo-liberálnu a zelenú dominanciu médií hlavného prúdu, ktoré často prekrúcajú opozičné názory. V reakcii na to sa opozičný diskurz stáva čoraz viac nespútaným, čo ešte viac prehlbuje polarizáciu krajiny prostredníctvom zle zvoleného a nadmerného kompenzovania historickej viny relativizovaním historického nacionalizmu a expanzionizmu.

Výrazným prejavom tohto fenoménu je takzvaný protipožiarny múr [Brandmauer; firewall], absolútna a neprekonateľná bariéra, ktorú okolo AfD postavili všetky mainstreamové, samozvané „demokratické“ strany.

Táto stratégia, údajne zavedená na ochranu demokracie a zabránenie opakovaniu politickej fragmentácie z éry Weimarskej republiky, pri skrotení vzostupu strany nápadne zlyhala – v skutočnosti ho možno aj podporila. Čoraz viac Nemcov ju totiž vníma ako potvrdenie tvrdení AfD, že politický establišment potláča nesúhlas, a to najmä v čase, keď dôvera verejnosti v hospodársku výkonnosť a sociálnu súdržnosť Nemecka eroduje.

Toto rastúce znepokojenie sa týka aj pochybností o tom, či nadchádzajúce voľby budú skutočne slobodné. Mnohí občania nezabudli na organizačný chaos v minulých regionálnych voľbách, v ktorých sa závažné nezrovnalosti – takmer vždy v prospech etablovaných strán – buď úplne zamietli, alebo ich vládnuci predstavitelia čo najdlhšie popierali.

Spomínajú si aj na veľmi kontroverzné voľby ministerského predsedu Durínska v roku 2020, ktorých výsledok bol na naliehanie Angely Merkelovej fakticky zrušený, pretože sa nezhodoval s jej preferenciami. Na tomto pozadí nedávne udalosti v Gruzínsku, Rumunsku a na Slovensku, ako aj zlovestné vyhlásenie Michela Barniera, že víťazstvo AfD by bolo „neprijateľné“, len podporili tieto obavy.

Pre mnohých tieto voľby nie sú len ďalším volebným cyklom – skôr sú vnímané ako potenciálny bod obratu, ako možno posledné skutočne slobodné voľby pred tým, ako sa Nemecko v závislosti od tej-ktorej politickej perspektívy posunie buď k ľavicovo-liberálnej technokracii, alebo k pravicovo-nacionalistickému štátu.

Oneskorený národ?

Medzinárodná situácia len umocňuje vnútorné napätie v Nemecku. Po prvé, je tu európsky kontext: s tým, ako sa čoraz viac krajín – vrátane Maďarska, Slovenska, Holandska, Talianska a teraz aj Belgicka – posúva doprava, Nemecko sa čoraz viac ocitá v pozícii posledného ochrancu centristicko-liberálnej ortodoxie v Európe.

V dejinách samozvane označovaného „oneskoreného národa“ [verspätete Nation] to nie je ničím nezvyčajným. Zároveň je to však znepokojujúce, pretože vždy v minulosti, keď sa Nemecko v Európe ocitlo v politickej izolácii, jeho reakcia smerovala skôr k tvrdohlavému zotrvávaniu vo svojom presvedčení než k introspekcii a konštruktívnej sebakritike.

Po druhé, v dôsledku návratu Donalda Trumpa do Bieleho domu hrozí, že transatlantické vzťahy Nemecka budú postavené na hlavu. Radikálny posun v zahraničnej politike Washingtonu by mohol Berlín dotlačiť k ďalšiemu upevňovaniu Európskej únie ako neformálnej nemeckej sféry vplyvu – čo je perspektíva, ktorá by len zhoršila existujúce napätie s ostatnými členmi EÚ.

Po tretie, vojna na Ukrajine Nemecko hlboko znepokojila, vyvolávajúc v ňom rozporuplné historické spomienky – od dlhoročného rusko-pruského spojenectva až po traumu z dvoch svetových vojen. Zároveň obnažila jeho vojenskú bezmocnosť, posilnila pocit strategickej zraniteľnosti Nemecka a takisto odhalila hlboké vnútorné rozpory v otázke úlohy Berlína v oblasti bezpečnosti kontinentu.

Nemecko teraz stojí pred rozhodujúcim momentom. Blížiace sa voľby rozhodnú nielen o jeho domácej trajektórii, ale aj o budúcnosti samotnej Európy. Krajina sa musí rozhodnúť: zdvojnásobí svoju posthistorickú identitu a bude pokračovať vo svojom súčasnom kurze napriek rastúcemu hospodárskemu a sociálnemu napätiu? Alebo prijme pragmatickejšiu, sebavedomejšiu úlohu uznávajúcu svoju minulosť bez toho, aby sa stala jej rukojemníkom? Výsledok tohto rozhodnutia ovplyvní nielen osud Nemecka, ale aj rovnováhu síl v Európe – i mimo nej – na ďalšie roky.