Počas 76 rokov povojnovej histórie Nemecka vládli kancelári CDU v krajine 54 rokov – príbeh moderného Nemecka je tak v mnohých ohľadoch práve príbehom tejto strany. Spočiatku Merkelovú vnímali ako stabilizačnú silu, ktorá zabezpečí, že CDU nepostihne rovnaký osud ako taliansku stranu Democrazia Cristiana [Kresťanskú demokraciu, pozn. red.]. Tá po rokoch dominancie skolabovala v dôsledku korupčného škandálu. Merkelová, „žena z východu“, sa zároveň zdala ovládateľná. Mocné mužské siete, ako napríklad Andský pakt [pôvodne tajná sieť vplyvných mužov CDU, pozn. red.], ku ktorému patril Friedrich Merz, ešte stále v strane dominovali. Počas tejto fázy sa Merz stal predsedom frakcie CDU v parlamente.

Merkelová však bola podceňovaná. Ukázalo sa, že je politicky flexibilná a pragmatická, ale má jednu jasnú prioritu: upevniť si vlastnú mocenskú základňu. Súperov buď zoskupila okolo seba, alebo boli odstránení. Friedrich Merz, o ktorom sa uvažovalo ako o ministrovi financií v tieňovom kabinete CDU v roku 2002, patril medzi jej prvé obete. Merkelová počas svojho pôsobenia v úrade kancelárky systematicky likvidovala vnútornú opozíciu strany a pretvárala CDU na svoj obraz.

CDU: evergreen sa stáva zeleným

Premena CDU na volebnú mašinériu kancelárky nebola ničím novým, ale za Merkelovej tento proces dosiahol bezprecedentnú úroveň. Strana, ktorá sa kedysi stotožňovala s konzervatívnymi zásadami, sa zefektívnila a prispôsobila – najmä v prístupe k médiám a potenciálnym koaličným partnerom. Opakované veľké koalície s SPD a strategické zblíženie so Zelenými dokresľovali CDU, ktorá bola čoraz viac ochotná opustiť základné konzervatívne princípy.

Franz Josef Strauss už v roku 1976 varoval, že „napravo od CDU/CSU nesmie existovať žiadna demokraticky legitímna strana“. Nešlo o varovanie pred pravicovým extrémizmom samým osebe, ale o vnútorné napomenutie: CDU bola povinná zabezpečiť, aby demokratická pravica zostala v strane. Merkelová túto zásadu nerešpektovala. Alternatíva pre Nemecko (AfD) využila vákuum, ktoré po nej zostalo, čo vzápätí pritlačilo CDU ďalej do spojenectiev s ľavicovými stranami.

Merkelová, ktorá bola vychovaná v socialistickom systéme východného Nemecka, nikdy vnútorne neprijala ideologické konštanty CDU v ich pôvodnej podobe. Síce sa zaradila do tradície Konrada Adenauera, chýbal jej však jeho katolícky, konzervatívny a hlboko európsky svetonázor. Zatiaľ čo Adenauer a de Gaulle vnímali európsku integráciu ako kultúrnu a civilizačnú misiu, Merkelová zredukovala EÚ na technokratický nástroj politiky.

Merkelovej politika bola vždy definovaná skôr bezprostredným udržaním si moci než dlhodobou strategickou víziou. Nemala žiadny určujúci plán pre budúcnosť Nemecka ani ucelenú doktrínu riadenia. Jej významné politické zmeny – ako napríklad energetická transformácia po Fukušime alebo migračná politika v roku 2015 – boli predovšetkým taktickými manévrami, ktoré vykonala bez toho, aby plne zvážila ich dlhodobé dôsledky.

Fenomén, ktorý sa v Nemecku bežne označuje ako Mehltau [múčnatka], sa v mnohých aspektoch krajiny uchytil počas pôsobenia Angely Merkelovej v úrade kancelárky, zatiaľ čo jej vláda sa stala prvým osvojiteľom politiky „postrčenia“, ktorú spopularizoval Barack Obama v USA. V tejto súvislosti realizovala ľavicové ideologické projekty – od manželstiev osôb rovnakého pohlavia až po štátom podporované financovanie krajne ľavicových mimovládnych organizácií pod zámienkou „podpory demokratických hodnôt“. V kľúčových oblastiach, ako je digitalizácia, infraštruktúra alebo ako sú technologické inovácie, bol dosiahnutý len nepatrný pokrok.

Rozkladajúci sa diskurz, rozkladajúce sa Nemecko

Počas Majstrovstiev Európy vo futbale 2024 boli medzinárodní návštevníci konfrontovaní s realitou rýchleho vytriezvenia: nielenže malo Nemecko de facto no-go zóny, ale jeho systém verejnej dopravy, ktorý bol kedysi symbolom efektívnosti, sužovali chronické meškania, najmä v rámci železničnej siete.

Krajina, ktorá samu seba propagovala ako ekologicky progresívnu, napríklad aktívnym obmedzovaním používania automobilov, sa ukázala ako neschopná udržať si základnú dôveru vo svoj vychvaľovaný systém verejnej dopravy.

Najviditeľnejším symbolom tohto politického úpadku je Berlín, hlavné mesto, ktoré sa kedysi propagovalo sloganom „chudobný, ale sexy“. Okrem impozantných, ale pochmúrnych vládnych budov sa mesto prezentuje ako krajina grafitov, alternatívnych životných štýlov a mestského rozkladu, čo vyvoláva spomienky na minulosť, o ktorej sa mnohí návštevníci zo strednej a východnej Európy domnievali, že už dávno vymizla.

Vonkajšia zanedbanosť Nemecka, ktorá v mnohom pripomína posledné roky NDR, z ktorej pochádza aj samotná Merkelová, nachádza svoj politický náprotivok v strnulosti riadenia. Nemecký politický aparát sa riadi vopred stanovenými plánmi, vypracovanými pod prísnym byrokratickým dohľadom, a nedáva priestor na odchýlky alebo opravy. O zrušení legislatívy, ktorá zlyhala, prakticky nepočuť.

Táto inštitucionálna paralýza sa odzrkadlila vo volebnej stratégii Merkelovej. Zámerne sa vyhýbala polarizácii, respektíve politickej konfrontácii, a namiesto toho pestovala nevýraznú, upokojujúcu auru, ktorá mala priaznivcov aj odporcov ukolísať v ich samoľúbosti. Tento prístup, označovaný ako asymetrická demobilizácia, odčerpal z voličského zázemia nadšenie a znížil volebnú účasť naprieč celým politickým spektrom.

Merkelová ovládla umenie depolitizácie predvolebného diskurzu, čím zbavila svojich súperov naliehavých problémov a prekryla krajinu dusivou politickou zotrvačnosťou. Heslá ako „Für ein Deutschland in dem wir gut und gerne leben“ [za Nemecko, v ktorom žijeme radi a dobre] alebo jednoducho „poznáte ma dokonale“ vystihovali túto metódu: zabezpečenie relatívnej väčšiny bez konkrétnych sľubov alebo politických záväzkov.

Dodnes však nie je jasné, kto Angela Merkelová skutočne je, respektíve do akej miery ovplyvnila jej výchova vo východnom Nemecku štýl jej vládnutia. Počas krízy COVID-19 vládla prostredníctvom direktória vedeného kancelárkou spolu s premiérmi spolkových krajín – čo bolo usporiadanie, ktorému chýbala ústavná legitimita.

V Durínsku osobne zasiahla, aby zvrátila zvolenie Thomasa Kemmericha za ministerského predsedu FDP len preto, lebo dostal hlasy od AfD. Na Spolkový ústavný súd umiestnila lojálne stranícke figúrky, ako je Stephan Harbarth, zatiaľ čo do úradu spolkového prezidenta dosadila aparátnikov, ako sú Christian Wulff a Frank-Walter Steinmeier.

Historické bremeno Merkelovej

Dedičstvo Merkelovej odhaľuje obmedzené chápanie nemeckého ústavného poriadku a jeho korekčných mechanizmov. Namiesto toho podporovala koalíciu medzi dominantnou vládnucou stranou a blokovými stranami, čo je tendencia, ktorú odráža strana Zelených, ktorej ideologické korene siahajú do radikálnych prevratov v roku 1968. Osobnosti ako bývalý minister životného prostredia Jürgen Trittin, formovaný maoistickou školou, sú príkladom tejto línie.

Na otázku, či bol Merkelovej obrat smerom k ľavici a zeleným strategickým krokom čírym oportunizmom, nemožno odpovedať inak ako jednoznačným áno. Zelení, ktorí reprezentujú mladú bohatú buržoáziu, nepredstavujú protiváhu tradičnej základne CDU, skôr len prirodzený vývoj jej mestskej elity – viac integráciu než rozkol.

Varovanie Straussa sa v súčasnosti stalo splneným proroctvom. AfD zaujíma priestor, ktorý CDU opustila svojím posunom doľava, a predstavuje sa ako jediná autentická opozícia voči politickému establišmentu. Merkelovej vláda podporila nevyslovenú koalíciu samozvaných „demokratických strán“, zahŕňajúcu SPD, Zelených a Die Linke [Ľavicu], ako aj CDU a FDP. Toto usporiadanie ešte viac prehĺbilo politickú priepasť medzi voličmi AfD a stranami hlavného prúdu.

V dôsledku toho CDU čelí zásadnej dileme: mnohí voliči napravo od stredu požadujú odklon od politiky z čias Merkelovej, takýto posun by si však vyžadoval zrieknutie sa nedávnej minulosti. Súčasne sa silná frakcia v CDU snaží zachovať Merkelovej kurz, aby uľahčila budúce koalície s SPD a Zelenými. Táto frakcia je zároveň hnacím motorom takzvanej stratégie „firewallu“ [„Brandmauer“], ktorá kategoricky vylučuje akúkoľvek spoluprácu s AfD – dokonca aj pri parlamentných hlasovaniach o politických otázkach. CDU tým fakticky eliminuje akúkoľvek cestu k moci bez ľavicových koaličných partnerov.

Táto dynamika vytvorila v Nemecku politický systém dvoch blokov: AfD na jednej strane a všetky ostatné strany na strane druhej. Za vlády Merkelovej sa politický diskurz čoraz viac morálne polarizoval. Politici CDU odsudzovali AfD ako hrozbu pre demokraciu, aj keď ich vlastná strana, ktorú kedysi viedol zarytý antikomunista Adenauer, teraz ochotnejšie spolupracuje s Die Linke [Ľavicou], nástupkyňou východonemeckej vládnucej SED [Jednotnej socialistickej strany Nemecka], než s AfD.

Dnes má AfD v prieskumoch okolo 20 percent a spoločenská priepasť sa naďalej prehlbuje. Nemecko naďalej nedokáže odpovedať na otázku, ako osloviť voličskú základňu, z ktorej sa štvrtina cíti nereprezentovaná politickým mainstreamom. Bundestag, v ktorom sú legislatívne návrhy blokované len preto, lebo by mohli byť výhodné pre AfD, je slepou uličkou demokracie.

Friedrich Merz sa v roku 2020 vrátil do politiky po rokoch pôsobenia vo finančnom sektore. Zatiaľ čo sa však Merkelová kedysi rozišla s Helmutom Kohlom, Merz sa doteraz vyhýbal zúčtovaniu s érou Merkelovej. Súčasná dynamika moci v CDU takýto krok sťažuje.

Merz vedie stranu, ktorú Merkelová roky pretvárala. Jeho neochota rázne sa rozísť s jej dedičstvom spôsobuje, že sa javí len ako prechodná postava. Ak sa CDU nepodarí do ďalších spolkových volieb vytvoriť jasnú strategickú víziu, AfD bude naďalej získavať pôdu pod nohami. Dovtedy bude CDU nútená prehodnotiť doktrínu firewallu. V opačnom prípade hrozí, že sa Nemecko stane politicky neovládateľným
– alebo sa AfD stane najsilnejšou stranou v krajine.