Bývalé východné Nemecko naďalej zápasí s hospodárskymi ťažkosťami, nedôverou v politiku a výrazným príklonom k pravicovo-populistickým hnutiam a radikálnemu ľudovému aktivizmu. Je to paralela s rozdelením v iných európskych národoch, ale so svojimi novšími a ostrejšími zložitosťami.

V predvečer nových parlamentných volieb v Nemecku táto situácia podnecuje ku kritickému skúmaniu toho, či zjednotenie preklenulo historické rozdelenie medzi východom a západom, či len prekrylo pretrvávajúce trhliny alebo či namiesto úspechu dotiahnutého do konca odhalilo, že tento projekt zostáva stále nedokončený – a že v niektorých ohľadoch sa ho dotýka rozpad.

Hospodárske rozdiely a integrácia do EÚ: systém vychýlený na západ

Napriek masívnym investíciám zameraným na oživenie východných spolkových krajín zostávajú hospodárske rozdiely medzi východným a západným Nemeckom výrazné. V roku 2023 predstavoval hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa vo východnom Nemecku vrátane Berlína 40 309 eur, zatiaľ čo najbohatšie spolkové krajiny západného Nemecka – Bavorsko a Bádensko-Württembersko – vykazovali HDP na obyvateľa vo výške 57 343 eur, respektíve 54 339 eur.

HDP na obyvateľa vo východnom Nemecku zostáva približne na úrovni 70 až 75 percent HDP v prosperujúcejších západných regiónoch, čo odráža pretrvávajúce ekonomické rozdiely.

Hospodársky rámec Európskej únie tieto nerovnováhy ešte viac prehĺbil. Západné regióny Nemecka, ktoré sú čo do geografie a infraštruktúry k európskym hospodárskym veľmociam bližšie, z tejto blízkosti profitovali najviac. Frankfurt nad Mohanom a Porýnie v blízkosti štátov Beneluxu a Francúzska prosperujú vďaka politike EÚ, ktorá kladie dôraz na finančné a priemyselné prepojenie.

Bývalá NDR (Nemecká demokratická republika), ktorej chýbajú veľké svetové finančné centrá, sa okrem hlavného mesta spolkovej republiky snaží podobné investície ešte len prilákať. Periférne postavenie východného Nemecka v rámci hospodárskej štruktúry EÚ podporuje pocit, že Berlín aj Brusel ho zanedbávajú.

Východná nedôvera k politike a prudký obrat doprava

Tieto ekonomické problémy sa na východe krajiny premietli do hlbokého politického rozčarovania. Alternatíva pre Nemecko (AfD), pravicovo-populistická strana, ktorá je v súčasnosti známa svojím nekompromisným postojom k neobmedzenému prisťahovalectvu, pôvodne prerazila s témou riadenia dlhovej krízy v eurozóne, keďže tá sa priamo dotýkala Nemecka. Strana využila problém hospodárskej nerovnosti medzi východným a západným Nemeckom a prudko zvýšila svoju voličskú základňu v spolkových krajinách východného Nemecka.

Vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2024 dosiahla AfD výrazné víťazstvo v Sasku a Durínsku a stala sa tam dominantnou stranou, čo znamená, že ju už nemožno považovať len za okrajovú silu, ale skôr za neoddeliteľnú súčasť etablovanej volebnej politiky v celom Nemecku.

Príťažlivosť AfD podporuje ekonomická frustrácia, skepsa voči EÚ a obavy z prisťahovalectva. Štúdia Pew Research Center zistila, že len 59 percent východných Nemcov vníma EÚ pozitívne, zatiaľ čo na západe je to 72 percent. Podobne zatiaľ čo 75 percent západných Nemcov považuje členstvo v EÚ za prospešné, tento názor zdieľa len 62 percent východných Nemcov.

Tento skepticizmus je súčasťou širších naratívov, vykresľujúcich EÚ ako projekt riadený elitami, ktorý uprednostňuje Brusel a Berlín pred miestnymi záujmami.

Ihrisko pre radikálny ľudový aktivizmus?

Okrem AfD sa však bývalé východné Nemecko stalo aj centrom extrémnejších pravicových hnutí – od neonacistických frakcií až po okrajové pseudolegálne a monarchistické skupiny, ktoré sa stavajú proti obmedzeniam COVID-19.

Neonacisti zostávajú najviditeľnejším a najnásilnejším prvkom krajnej pravice na východe, organizujú zhromaždenia, útočia na utečenecké centrá a vyvolávajú zrážky s políciou v mestách ako Bautzen (Budišín). Nemecké spravodajské služby odhadujú, že viac ako 30 percent tvrdých neonacistov v krajine žije v bývalej NDR.

Ďalšie radikálne skupiny – vrátane hnutia Reichsbürger a menej známych saských monarchistov – Spolkový úrad na ochranu ústavy rovnako zaradil medzi pravicových extrémistov, pričom tých prvých je v Nemecku dohromady približne 18-tisíc.

Ich stúpenci odmietajú legitimitu moderného nemeckého štátu a tvrdia, že Nemecká ríša stále existuje v rámci svojich hraníc spred druhej svetovej vojny, v dôsledku čoho odmietajú platiť dane a pokúšajú sa vydávať si vlastné pasy a právne dokumenty, dostávajúc sa pritom do konfrontácií s úradmi.

Saskí monarchisti, menšia, ale ideologicky prepojená skupina, vznikla ako hnutie proti covidovým obmedzeniam, vyvinula sa však v hnutie, ktoré obhajuje oddelenie Saska a obnovenie monarchie.

Obe skupiny sú spájané s bizarným „geriatrickým“ neúspešným pokusom o prevrat z roku 2022, ktorý viedol znevažovaný durínsky aristokrat Heinrich XIII. Prinz Reuss, ktorý sa zjavne snažil – ako naznačili jeho chatové správy s jeho sympatizantmi – zvrhnúť nemeckú vládu a nahradiť ju obnoveným cisárskym systémom na čele s ním.

Prítomnosť týchto hnutí vo východnom Nemecku podčiarkuje pretrvávajúcu krízu identity spojenú s hlbokými kultúrnymi a politickými rozdielmi, ako aj s neúspechom zjednotenia, ktoré malo priniesť hospodársku paritu, čo v kombinácii s vnímaným vnucovaním zo strany Berlína a Bruselu vytvorilo živnú pôdu na odmietanie príbehu o zjednotení.

Kultúrne sebavnímanie a nemecká priepasť za hranicami politiky a ekonomiky

Desaťročia trvajúce rozdelenie Nemecka vytvorilo rôzne historické skúsenosti, ktoré formujú sebavnímanie jeho obyvateľov, pričom v bývalej NDR sa mnohí stále držia presvedčenia, že život v diktatúre vybrúsil ich schopnosť rozpoznať manipuláciu a klamstvo v politickom diskurze.

Z tejto perspektívy hľadia na západných Nemcov ako na naivných, teda ako na tých, ktorí si nevšimli, že ich demokracia sa postupne mení na formu autoritárstva. Toto presvedčenie prispieva k paradoxu príťažlivosti AfD vo východnom Nemecku. Pre niektorých predstavuje ochranu vydobytých slobôd pred prílišnou mocou vlády, a to napriek riziku skĺznutia do autoritárskeho nacionalizmu.

Toto vnímanie samých seba ako politicky zdatných Nemcov je zároveň v kontraste s tým, ako ich vnímajú mnohí západní Nemci, ktorí ich takmer hanlivo označujú ako Ossis (z nemeckého Ost – východ), čo je výraz zahŕňajúci konotácie chudoby, naivity a zaostalosti. Východní Nemci zasa na oplátku tých západných označujú slovom Wessis (rovnako z nemeckého West – západ) alebo ostrejším Besser-Wessis, čo je slovná hračka na Besserwisser (čo znamená „ten, čo vždy všetko vie lepšie“), ktorá naznačuje pocit západnej arogancie.

To ďalej súvisí s fenoménom Ostalgie, nostalgiou za životom vo východnom Nemecku. To symbolizuje, ako mnohí východní Nemci naďalej prijímajú skôr „viac etnický“ koncept nemeckej identity, ktorý prežil počas rokov NDR (pravdepodobne skôr vďaka nej než napriek nej). Ten odmieta multikultúrny a „občiansky“ koncept nemeckej identity, ktorý je presadzovaný hlavným prúdom liberálnodemokratického konsenzu CDU – SPD (a ktorý otvoril dvere neobmedzenému prisťahovalectvu) a je ďalej integrovaný do vízie nenárodnej, federálnej a technokratickej EÚ.

Tento rozdiel v národnej identite sa prejavuje v politických preferenciách a širších kultúrnych postojoch. Zatiaľ čo západné Nemecko do veľkej miery prijalo otvorenú, „europeizovanú“ víziu Nemecka, východné Nemecko zostáva voči globalizácii a masovej imigrácii skeptickejšie. Napätie medzi týmito perspektívami podnecuje politickú polarizáciu a posilňuje myšlienku, že zjednotenie úplne nezmazalo hlboko zakorenené rozdiely medzi týmito dvomi regiónmi.

Nedokončené zjednotenie

Pretrvávajúce hospodárske a politické rozdiely medzi východným a západným Nemeckom vyvolávajú kritické otázky o úspechu zjednotenia. Hoci sa dosiahol pokrok, pretrvávajúce rozdiely naznačujú, že zjednotenie zostáva pokračujúcim procesom, ktorý si vyžaduje cielenejšie politiky zohľadňujúce historické súvislosti a regionálne krivdy.

Hospodárska marginalizácia východného Nemecka v rámci EÚ, podpora pravicového populizmu vo voľbách a vzostup extrémistických hnutí naznačujú, že zjednotenie sa ani zďaleka nedokončilo. Nemecko naďalej zápasí s dlhými tieňmi, ktoré naň vrhajú okrem studenej vojny aj hlbšie historické rozdelenia.

Poučenie je však jasné: politická jednota sa automaticky nepremieta do sociálnej alebo hospodárskej súdržnosti, a ak nedávne udalosti niečo dokazujú, tak to, že rozdelenie Nemecka na východ a západ sa môže ešte viac prehĺbiť, čo samotnému základu projektu zjednotenia kladie výzvy.