Do úvahy tak pre neho prichádzajú skôr rošády na ministerstve športu.
Tarabov rezort bol síce pre huliakovcov prioritou, no ako kompromis by sa „zmierili“ aj s rezortom športu a cestovného ruchu. Ten však bol Dankovým jediným suverénnym územím, ktoré si vyžobronil pri skladaní koalície (ostatné dva rezorty s Tarabom a Šimkovičovou sú prirodzene mimo jeho ústrednej kontroly).
Roman Michelko cez víkend hovoril o akomsi podelení ministerstva športu, lenže huliakovci by zrejme – ako o tom verejne hovoril aj Ľupták - brali len jeho úplnú kontrolu, teda aj so štátnymi tajomníkmi.
Dá sa teda očakávať, že Martina Šimkovičová s Lukášom Machalom na kultúre ohrození nebudú, krízu sa snažia potichu prečkať v závetrí centrálneho záujmu vyjednávačov. Zato Dušan Keketi to má zrejme na ministerstve športu spočítané.
O niečo jednoduchšie – nie nevyhnutne ľahšie – sa aktuálne javí situácia v Hlase. Keďže Richard Raši má nakročené do pozície predsedu parlamentu, pre podpredsedu vlády pre plán obnovy Petra Kmeca sa buď uvoľňuje stolička ministra investícii a regionálneho rozvoja, alebo zostane na svojom mieste a Rašiho uvoľnený rezort dostane Ján Ferenčák ako vzbúrenec z rebelov najslabšie rebelujúci.
V Hlase na rozdiel od Migaľa a Šalitroša zostal, pričom Migaľ stále tvrdí, že sa vzájomne koordinujú. Pre lídra Hlasu Matúša Šutaja Eštoka je síce vydieračom, no dá sa predpokladať, že Robert Fico by si túto líniu s poslušným predsedom Hlasu ešte dokázal pokryť (minimálne by to bolo psychologicky jednoduchšie ako s Dankom).
Ferenčák by si následne už sám pokryl záujmy vo vnútri svojej trojice, napokon, pre Migaľa a Šalitroša sa to v aktuálnej vyjednávacej hierarchii nejaví tak, že by mohli vyboxovať aj čosi vyššie, ako sú pozície štátnych tajomníkov. Ak by bol však Hlas ochotný Ferenčákovi (nie inému) ponúknuť kontrolu nad celým rezortom, môže sa spoľahnúť, že Ferenčák by si zvyšok vzal na zodpovednosť. Musel by však sľúbiť, že dohodu s Migaľom a Šalitrošom dotiahne po vlastnej linke a na vlastnom novom piesočku (ten rezort zas nie je taký chudobný).
Tak nejak by mohlo vyzerať brieždenie do ťažkého pondelkového rána, keď má vypršať premiérovo ultimátum.
Hoci je všetko neisté, základný vektor pohybu je vopred stanovený: predčasné voľby z rebelov nikto nechce, žiaden z nich nemá v takom prípade rozumnú stratégiu prežitia. Opozícia a jej médiá ich síce podporujú ako užitočnú páku voči vláde, no bez ponuky, ktorou by ich vedeli vlákať na druhý breh. Ak ju nedostal ani Migaľ, ktorý má na ten druhý breh najbližšie, nedá sa očakávať, že by v opozícii niekto dokázal nájsť dôstojné miesto na kandidátke pre niektorého z rebelov.
Nejde teda o možný pád vlády (či dokonca o predčasné voľby), ale vyjednáva sa len o pozíciách a o tom, kto bude mať pevnejšie nervy a viac si zo situácie ušklbne. Môžeme predpokladať, že s kartou predčasných volieb bude operovať skôr premiér, čím si pokryje ľavý bok (rebeli svoju silu odvodzovali práve z krehkej vládnej väčšiny, tento faktor však premiér systematicky neutralizuje rečami o nových voľbách).
Základným východiskom je tak to, že každý člen „partie 79“ v nej chce zostať, hoci rebelské vetvy sa snažia uchmatnúť zo situácie pre seba čo najviac.
Toto základné východisko však predpokladá, že aktéri rokovaní budú konať racionálne (aspoň na vlastné záujmy). Rizikovým faktorom je však nepredvídateľný duševný stav Andreja Danka, ktorý si vo vyhrotenej chvíli dokáže podpíliť vlastný konár. Robert Fico si je toho na základe predchádzajúceho vládnutia s ním vedomý a dá sa očakávať, že bude konať maximálne vyvažujúco a opatrne voči Dankovým citovým mantinelom (tie mu naznačil v utorkovom otvorenom liste).
Danko by síce mohol zahrať „nixonovskú“ rolu nepredvídateľného šialenca schopného čohokoľvek, vystrašiť tak partnerov a maximalizovať svoju vyjednávaciu pozíciu. To však predpokladá, že ste zdatný taktik a šialenstvo len hráte. Danko by s týmto z pochopiteľných dôvodov zrejme ďaleko nezašiel.
Robert Fico ho teda musí dostať k múru, ale nie natoľko, aby tam zošalel. Vyvažovať Andreja Danka je chôdza po visutom lane, ak to niekto dokáže, mohol by to byť práve skúsený premiér, ale ani na to by si dnes nik nestavil deravý groš.
Zato prestup Malatinca k huliakovcom musel prebudiť aj osvietenú sortu progresívneho prostredia, ktorí rebelov podporovali – či už z jednej, alebo druhej strany -, a presvedčiť ich, že vzbura vo vnútri koalície nemusí zahrať do plánu opozície (okrem hlučných protestov žiadny nemá).
To však bola od začiatku planá nádej. Vnútorná vzbura voči vláde nešla len jedným smerom, ale udiala sa na opačných póloch. Voči vláde sa búrili deklarovaní "národnokonzervatívci" (slovníkom liberála fašisti) a úplne opačné spektrum vlády – liberálni poslanci Hlasu, ktorí sa hrali na nositeľov liberálnej strany mince Pellegriniho straníckeho odkazu. Niektorí totiž ešte veria, že prezident zakladal stranu z hodnotových dôvodov. Hodnoty to boli silné – vyvážila sa nimi funkcia prezidenta pre predsedu. Odvtedy nik v Hlase netuší, čo si má predstavovať pod pojmom „stranícke hodnoty“.
Malatincov prestup zo skupiny „hlasáckych liberálov“ k huliakovcom je skôr o tom, že „podpis štyroch“ (narážka na detektívku od Conana Doyla) znamená omnoho viac, ako troch. Počty sú relatívne a štvrtý podpis na mefistotelovom pergamene má väčšiu cenu ako pekný rozhovor v Denníku N. Na toto žiadneho Sherlocka hádam netreba.
