Nemecko: váhavý hegemón Európy?

Píše sa rok 2025 a Nemecko zostáva nespochybniteľným európskym hegemónom, ktorý využíva svoju hospodársku váhu na formovanie kľúčových politických rozhodnutí v inštitúciách EÚ. Nie náhodou sú Nemci na najvyšších pozíciách Únie nadmerne zastúpení. Jeden príklad za všetky: už dve desaťročia je šéfom kabinetu predsedu Európskej komisie vždy Nemec.

Od 19. storočia sa Berlín vždy usiloval o regionálnu dominanciu v rôznych formách. Najprv prostredníctvom pruského militarizmu a neskôr aj samotnej hospodárskej sily. Keď Otto von Bismarck v roku 1871 zjednotil Nemecko, urobil z krajiny skutočnú mocnosť, ale jeho nástupcovia nedokázali túto novonastolenú rovnováhu síl udržať.

Prvá a druhá svetová vojna boli v mnohých ohľadoch len nešťastne koncipovanými pokusmi o reštrukturalizáciu Európy a jej usporiadanie okolo nemeckého vedenia – a obe skončili pre Nemecko katastrofálnou porážkou. Nemecko sa až zúfalo chcelo pripojiť ku „koncertu veľmocí“ po tom, ako si iné veľké európske národy – Francúzsko, Veľká Británia, Rusko či Španielsko – už založili veľké koloniálne ríše.

Povojnový európsky projekt umožnil Nemecku presadiť svoju hospodársku dominanciu prostredníctvom EÚ. Na rozdiel od svojho bývalého agresívne poňatého militarizmu sa táto nová stratégia zamerala na formovanie európskych inštitúcií na obraz Nemecka uprednostňovaním hospodárskej disciplíny, regulačných rámcov a politiky industrializácie.

Po celé desaťročia Nemci odmietali otvorene hovoriť o geopolitike. Akýkoľvek rozhovor o moci, vplyve alebo strategickej dominancii okamžite vyvolal trpké spomienky na nacizmus a hrôzy druhej svetovej vojny. Plnoformátová ruská invázia na Ukrajinu začiatkom roka 2022 však prelomila všetky dovtedajšie zábrany a zdržanlivosť. Kancelár Olaf Scholz oznámil zásadný posun v nemeckej politike, ktorý zahŕňal významné vojenské investície po rokoch zanedbávania nemeckej obrany.

Zverejnením Nemeckej stratégie národnej bezpečnosti (NSS) v júni 2023, prvého skutočne komplexného bezpečnostného rámca krajiny, oznámili nemeckí tvorcovia politík, že krajina opätovne vstupuje do geopolitického diskurzu. Stratégia zdôrazňuje holistický prístup, ktorý integruje vojenskú obranu, hospodársku stabilitu, energetickú bezpečnosť a spoločenskú odolnosť. Jej cieľom je posilniť obranyschopnosť Nemecka, dodržiavať jeho záväzky voči NATO a zlepšiť pripravenosť na krízy, čo znamená celkový posun krajiny smerom k proaktívnejšiemu bezpečnostnému postoju.

Dokument zároveň identifikuje Rusko ako najväčšiu hrozbu pre Nemecko a jeho spojencov a zároveň zdôrazňuje pozíciu Číny (ako ekonomického rivala) a význam klimatických zmien. Mali by sme však tento dokument brať doslovne? Čo ak sa táto stratégia v skutočnosti snaží maskovať skutočné motívy, ktoré Berlín má?

Faktom je, že sa nemecký obranný rozpočet za posledné desaťročie viac ako zdvojnásobil.

V roku 2013 Nemecko vynaložilo na obranu 33 miliárd eur. Do roku 2023 sa toto číslo zvýšilo na 58,6 miliardy eur, čo bolo spôsobené novými investíciami do armády a napĺňaním záväzkov voči NATO.

Fond Zeitenwende, ktorý bol založený po ruskej invázii na Ukrajinu, vyčleňuje na modernizáciu armády ďalších 100 miliárd eur.

Rusko: kamarát alebo nepriateľ?

Za posledné storočie dokázali niektoré témy zjednotiť nemeckých politikov naprieč straníckymi líniami. Začiatkom 20. storočia Nemci naprieč celým politickým spektrom odmietli Versaillskú zmluvu a územné zmeny, ktoré im nanútila, predovšetkým pokiaľ ide o Poľsko. V roku 1919 drvivá väčšina nemeckých politických strán a vedúcich osobností – pokrývajúcich celé politické spektrum – odmietla územné ústupky Poľsku, ktoré Versaillská zmluva nariadila.

Začiatkom 21. storočia Nemecko dosiahlo národný konsenzus z hľadiska významu udržania si dobrých vzťahov s Ruskom.

Tento aspekt nemeckej zahraničnej politiky bol viditeľný najmä začiatkom 21. storočia počas éry Gerharda Schrödera (SPD). Ako kancelár sa zasadzoval za priame energetické väzby medzi Nemeckom a Ruskom a zdôrazňoval strategický význam zabezpečenia dodávok ruského zemného plynu. Práve Schröder bol jedným z otcov plynovodu Nord Stream 1, rozsiahleho podmorského plynovodu, ktorého úlohou bola preprava plynu z Ruska priamo do Nemecka, pričom sa obchádzali tranzitné krajiny ako Ukrajina a Poľsko.

Schröder tak vydláždil cestu pre Angelu Merkelovú (CDU), počas jej vlády bol projekt Nord Stream 1 v roku 2011 dokončený. S ročnou kapacitou 55 miliárd kubických metrov tento plynovod výrazne zvýšil objem vývozu ruského plynu do Európy.

V rokoch 2000 až 2020 sa pritom objem exportu ruského zemného plynu do EÚ výrazne zvýšil. V roku 2000 Gazprom dodal do EÚ 120 miliárd kubických metrov plynu. Do roku 2021 tento objem ďalej narástol na 168 miliárd kubíkov, a to práve najmä vďaka plynovodu Nord Stream 1.

Do roku 2021 dodával Nord Stream 1 dve tretiny celkového objemu plynu dovezeného do Nemecka, čo len podčiarkuje kľúčovú úlohu projektu v energetickej infraštruktúre celého kontinentu.

„Mutti“, ako prezývali Nemci Angelu Merkelovú, následne pokračovala v modernej obdobe Rapallskej zmluvy [dohody podpísané v roku 1922 v talianskom meste Rapallo znamenali oživenie nemecko-ruských vzťahov s následkami pre mocenské bloky v celej Európe, pozn. red.] a za jej vlády sa ešte v roku 2021 dokončil ďalší projekt – plynovod Nord Stream 2.

V septembri 2022, sedem mesiacov po plnoformátovej ruskej invázii na Ukrajinu, boli oba plynovody poškodené sériou podmorských výbuchov v Baltskom mori, ku ktorým došlo v blízkosti dánskeho ostrova Bornholm. Existuje podozrenie, že výbuchy spôsobila sabotáž, hoci páchatelia dodnes zostávajú nezistení.

Nemecko a Európska únia

Nemecko dôsledne tlačilo EÚ smerom k tomu, aby sa stala centralizovaným superštátom. To vyvrcholilo návrhom na revíziu európskych zmlúv, ktoré štyria nemeckí europoslanci – Sven Simon (kresťanský demokrat), Gabriele Bischoffová (sociálna demokratka), Daniel Freund (ľavicový environmentalista) a Helmut Scholz (postkomunista) – predložili s podporou belgického liberála Guya Verhofstadta v auguste 2023. V dokumente sa ako dôvody náhlej potreby federalizácie EÚ uvádzajú ruská agresia voči Ukrajine, očividný nedostatok funkčnosti súčasnej EÚ a potreba čeliť geopolitickým výzvam.

Autori dokumentu navrhli 42 ďalekosiahlych zmien a doplnení zmlúv. Ich realizácia by drasticky znížila manévrovací priestor členských štátov EÚ v základných aspektoch tvorby politík. So všetkými charakteristickými znakmi rozširovania kompetencií „salámovou metódou“ by tieto zmeny mali vplyv na obranu, vzdelávanie, zdravotníctvo, priemysel, politiky v oblasti klímy a mnohé ďalšie oblasti.

Nie div, že spomínaný Verhofstadt je takejto iniciatíve naklonený. Bývalý belgický premiér bol v minulosti šéfom liberálnej frakcie ALDE v Európskom parlamente (od roku 2009 do roku 2019, dnes známa ako Renew Europe) a je zároveň autorom knihy s názvom Spojené štáty európske.

Mnohí Nemci sa domnievajú, že ich krajinu nespravodlivo zaťažujú dotácie pre celú EÚ, pretože nemecké finančné príspevky poháňa skôr pretrvávajúci pocit viny za druhú svetovú vojnu, nie až tak spoločné európske záujmy. AfD tento sentiment výrazne využíva a zasadzuje sa za to, aby sa Nemecko stiahlo z EÚ s cieľom získať späť národnú suverenitu. V krajine navyše pretrváva silná nostalgia po starej mene – nemeckej marke –, pričom mnohí sú presvedčení, že prijatie eura bolo len ústupkom na zabezpečenie francúzskej podpory pre znovuzjednotenie Nemecka.

Antiamerikanizmus

Pretrvávajúci protiamerický sentiment možno vnímať v celej krajine, najmä po návrate Donalda Trumpa do úradu prezidenta USA. Zatiaľ čo Nemecko zostáva kľúčovým spojencom NATO, pretrváva určitá miera skepticizmu voči americkému vedeniu, najmä pokiaľ ide o hospodársku politiku, vojenské intervencie a dominanciu amerických technologických spoločností.

Tento sentiment prechádza naprieč politickými líniami, počnúc ľavicou zastávajúcou opozičné postoje voči zahraničnej politike USA až po obavy pravice z hospodárskej závislosti od Washingtonu. Pravdepodobný budúci nemecký kancelár Friedrich Merz (CDU) otvorene hovorí o vymanení krajiny spod vplyvu USA.

Ešte začiatkom tohto roka odchádzajúci nemecký kancelár Olaf Scholz (SPD) uistil Kodaň o ochote Nemecka brániť dánske záujmy v Grónsku, keď Dánsko čelilo Trumpovmu smelému vyhláseniu o možnej anexii ostrova. Zároveň vyjadril nesúhlas s návrhom amerického prezidenta ponúknuť budúcu pomoc Kyjevu jedine výmenou za prístup USA k ukrajinským nerastným zdrojom.

Dnes nemecká politická elita vytvára dojem zdráhavého lídra, ktorý – napriek tomu, že disponuje veľkou hospodárskou mocou – sa zdá byť v príliš kompromitujúcej situácii, aby dal svoju silu dôrazne najavo. No nikto by sa nemal nechať oklamať touto zdanlivou pasivitou.

Váhanie Nemecka prijať jeho úlohu hegemóna nie je znakom slabosti, ale strategickým manévrom, ktorý umožňuje Berlínu formovať budúcnosť Európy a zároveň sa vyhnúť bremenu, ktoré by prinieslo otvorené priznanie jeho dominantnej pozície.