Bola to predsa Bidenova vláda, ktorá tvrdo blokovala rozbeh Ukrajiny do NATO. Američania na samite vo Vilniuse (2023) odmietli garantovať Ukrajine členstvo v Aliancii. Tlak Poľska, Česka a ďalších členov NATO bol márny. Američania tému odsunuli zo stola ako neaktuálnu a do komuniké zaradili len frázy.
Ďalej: bola to Bidenova vláda, ktorá priznala, že reči o vojenskej porážke Ruska boli celý čas iba bojové heslá pre menej chápavých. Zámerom americkej vlády bolo oslabovať Rusko. Zaklínadlá o porážke Rusov na Donbase a Kryme boli celý čas nereálne (priznal to bývalý poradca prezidenta Eric Green).
A nakoniec: bola to Bidenova vláda, ktorá miliardové úvery Ukrajine tvrdo „kapitalizovala“. Dialo sa to už v čase, keď bol Biden viceprezident (od roku 2014). Americké korporácie už pred desiatimi rokmi ovládli časť ukrajinských ťažobných kapacít a energetického sektora.
Po roku 2022 woke investori ako Blackrock získali kontrolu nad časťou ukrajinskej plynovej infraštruktúry. V rámci splácania mamutích ukrajinských dlhov…
K bontónu Bidenových progresívcov však patrilo, že o tomto sa nehovorí. Namiesto toho sa hovorilo, že rokovania sú neprijateľné, iné ako vojenské riešenie vraj neexistuje a Ukrajina zvíťazí…
Slovom, bláboly.
Nástupom Trumpa sa zmenilo hlavne to, že sa prestala zatĺkať pravda. A začali sa hľadať východiská. Pozícia Spojených štátov je tvrdá. Chcú späť svoje peniaze (formou vzácnych kovov). A odmietajú vyslať na Ukrajinu amerických vojakov, ktorí by dozerali na prímerie. O to sa má postarať podľa Trumpovej vlády Európa.
V tejto fáze však treba Američanom pripomenúť, že ich „priznanie pravdy“ kríva. A na obe nohy. Rokovania o neutralite Ukrajiny a zastavení vojenských útokov ukrajinskej armády na Donbas boli na stole už pred desiatimi rokmi (minské dohody). Američania ich odmietali a žiadali, aby sa kríza s „proruským Donbasom“ vyriešila silou.
V decembri 2021 Rusko opäť dôrazne žiadalo dohody o zastavení vojny na Donbase a o neutralite Ukrajiny. Odpoveď bola opäť tá istá: Američania rokovania odmietli a dodali Ukrajine zbrane. „Riešenie“ malo byť vojenské.
Iste, Trump tvrdí, že ak by bol v tom čase prezidentom, rokoval by s Putinom a pokúsil by sa predísť „zbytočnej vojne“. Môžeme mu veriť. Trump nepatrí k lídrom, ktorí sa riadia tupými aktivistickými heslami alebo propagandou, ktorá démonizuje každého súpera globalistov (tí napokon démonizovali aj Trumpa). Vo výsledku to však veľa nemení. Trump prezidentom v tom čase nebol. Spojené štáty nesú svoj diel zodpovednosti za vojnu, ktorá sa po desiatich rokoch javí ako omyl. Lebo po desiatich rokoch sa vraciame na začiatok: k rokovaniam o ukončení vojny na Donbase a o neutralite Ukrajiny.
Ak Trump žiada, aby sa náklady za „zbytočný konflikt“ hodili na Ukrajincov (nerastné bohatstvo) a Európanov, tak to nie je poctivé ani spravodlivé. Tieto americké vojnové reparácie v objeme 500 miliárd dolárov by Ukrajinu dorazili. Nakoniec by ju musela finančne zachraňovať EÚ. Na úkor ďalších dlhov eurozóny.
Náklady za konflikt by mal okrem Ruska, Ukrajiny a EÚ niesť aj ten, kto ho desať rokov kŕmil zbraňami. A zákazmi rokovaní. Inak sa k spravodlivému mieru nedopracujeme.
Mimochodom, s nápadom výpredaja ukrajinského nerastného bohatstva výmenou za pokračovanie dodávok amerických zbraní prišiel koncom minulého roka sám Zelenskyj (možno po konzultácii s Bidenovými poradcami). Keď Trump oznámil, že Američania prestanú liať na Ukrajinu miliardovú vojenskú pomoc, Zelenskyj naznačil, že si ju môže kupovať. Zásobami lítia a titánu. Trumpa ponuka zaujala. Až tak, že chce naspäť všetko, čo Spojené štáty vrhli na Ukrajinu za posledných desať rokov (stovky miliárd dolárov). Americký minister financií už v Kyjeve rokoval o detailoch.
Americké zbrane za ukrajinský národný majetok. Tak znie nový imperatív Zelenského. Asi netreba dodávať, že mu už nejde o ukrajinské záujmy, ale o prežitie. Západné zbrane a k nim hŕstka európskych vojakov v povojnovom Kyjeve – to už nemá ukrajinské vedenie chrániť pred Rusmi, ale pred vzburou podvedených Ukrajincov.
Vyzerá to tak, že výsledky 11-ročnej vojny budú pre Ukrajinu katastrofálne. Tým sa vlastne napĺňajú varovné slová izraelského premiéra Bennetta z marca 2022. Zelenskému vtedy radil, aby čo najrýchlejšie pracoval na mierových dohodách s Ruskom. A aby sa nespoliehal na smelé, ale prázdne bojové sľuby „kolektívneho Západu“.
2. Plynová otočka
Ďalším frontom, na ktorom Ukrajina narazila, je ten energetický. Spolu s Ukrajinou pritom narazilo aj Slovensko.
Rozhodnutie Zelenského vypnúť tranzit plynu do EÚ – konkrétne na Slovensko – má absurdné a zároveň očakávané vyústenie. Ukrajina je zrazu odkázaná na dodávky plynu zo Slovenska a Maďarska. Inak neudrží dostatočný tlak vo vlastných zásobníkoch a vlastnej plynovej sústave.
Vyzerá to tak trochu ako v komikse: Ukrajina odstrihla od tranzitu Slovensko, aby potrestala Rusko. Následne je nútená žiadať o dodávky plynu zo zásobníkov na území Slovenska. Formálne tento plyn patrí európskym obchodníkom, ktorí reagujú na dopyt z Ukrajiny. A komoditu jej dodávajú za predražené ceny. Reálne však ide o ruský plyn. Pretože iný plyn na európskom trhu nie je voľný.
Výsledok: Ukrajina veľkým oblúkom nakupuje plyn, ktorý pochádza z Ruska, lenže za násobne vyššie ceny. To isté platí o viacerých krajinách EÚ.
Pokiaľ ide o Rusko, to vyváža do EÚ výrazne menej plynu ako v roku 2024, no kompenzujú mu to vyššie ceny. Zároveň zásobuje plynom globálny trh (cez Čínu či Indiu), odkiaľ tiež prúdi alternatívnymi trasami ruský plyn aj do Európy. S extrémne vysokými ekologickými a finančnými prepravnými nákladmi…
Záver: Ukrajina zastavením tranzitu neblokuje Rusko, ktoré predáva plyn inými cestami. Blokuje seba. A blokuje aj Slovensko a ďalšie európske krajiny, ktoré dokážu nahrádzať vypnutý centrálny tranzit len s problémami a s vysokými cenovými prirážkami.
Následky rozhodnutí ukrajinského prezidenta teda nie sú až také bolestivé pre Rusko ako skôr pre EÚ. Plyn v Európe je aktuálne zhruba päťkrát drahší ako plyn v Spojených štátoch. Hlavne preto, že krajiny EÚ nechcú alebo nemôžu kupovať ruský plyn priamo – a musia ho dovážať „bajpasom“ od tretích strán. A ešte musia z poloprázdnych zásobníkov plynu zachraňovať Ukrajinu.
Ako na lodi bláznov.
3. Ficova široká koalícia
K zvyšným dvom bodom už len pár stručných poznámok… Fico po polroku koaličnej krízy stratil trpezlivosť a prišiel s ultimátom. Buď si Danko urobí poriadok s Huliakom a Šutaj Eštok s Migaľom, alebo to vezme do vlastných rúk a pristúpi k rekonštrukcii vlády.
Fico nenaznačil nič konkrétne, no môžeme predpokladať, že to nebude len rekonštrukcia vlády, ale politické preformátovanie koalície. Ak má premiér robiť nové dohody s huliakovcami a Migaľovou skupinou, potom už nehovoríme o trojkoalícii, ale o širokej koalícii s najmenej piatimi politickými skupinami (ktoré sa môžu rozrásť aj o frakciu Tarabu alebo Šimkovičovej).
Jednoducho bude Fico musieť dávať dokopy niečo, čomu kedysi pri pravicových vládach hovorieval „zlepenec“. Miesta vo vláde plánuje prerozdeliť na úkor Hlasu a SNS, ktoré prišli o časť poslancov. Toto tvrdé riešenie mu umožňujú pomerne silné ústavné právomoci predsedu vlády.
Šéf Hlasu to zatiaľ berie pragmaticky. Prišiel o štyroch poslancov, a ak sa chce vyhnúť predčasným voľbám, musí prikývnuť. O niečo ťažšie to nesie Danko. Huliaka považuje za zradcu a Fica verejne varuje, aby s ním nerobil nijaké dohody.
Aj Danko však zrejme bude musieť ustúpiť. Predčasné voľby by vyradili z hry aj SNS, aj všetky mikrostrany, ktoré tvorili jej poslanecký klub.
Otázne ostane, aký bude polčas rozpadu Ficovho zlepenca. Politická závislosť od ľudí ako Migaľ alebo Huliak asi môže fungovať. No takmer určite nemôže fungovať ani dobre, ani dlho.
4. Atentát
Vyšetrovanie atentátu na premiéra Fica sa končí. Pre Aktuality.sk to potvrdil obhajca stíhaného Cintulu. V prípade je obvinená len jedna osoba – zradikalizovaný strelec.
Vyšetrovanie teda neprinieslo nijaké prekvapenia (aspoň zatiaľ). Za osobitnú zmienku možno stojí len to, že strelec mal blízko k strane Demokrati. To je však známe už z konca minulého roka. A neprekvapuje to. Radikáli majú vždy blízko k radikálnym stranám.
Môžeme predpokladať, že na vyšetrovaní nie je najzaujímavejšie to, čo sa zistilo o Cintulovom profile, ale to, čo o ňom chýba.
Je zarážajúce, že „dátová diera“ tu je odo dňa streľby na premiéra. Z Facebooku krátko po pokuse o atentát zmizol Cintulov účet. Meta dodatočne informovala, že obsah stiahla na základe vlastných bezpečnostných protokolov. Neuviedla však, kto z domáceho prostredia dal na to podnet.
Môžeme len predpokladať, že dáta o Cintulových politických a mediálnych väzbách boli dostatočne výbušné na to, aby sa rýchlo zakročilo – a aby sa zmazali stopy po jeho kontaktoch. Vyšetrovatelia síce získali od amerických partnerov časť požadovaných dát, no bez záruky, že obsahujú všetko, čo by mohlo byť relevantné.
Asi to veľmi nepreženieme, keď povieme, že zahraniční „vlastníci dát“ a zahraničné spravodajské služby vedia zistiť o ľuďoch typu Cintula viac ako domáci vyšetrovatelia.
A ešte viac by vedeli zistiť o ich politických a mediálnych vychovávateľoch.
