Od zelenej k šedinám: ako sa strana mladých dostala do krízy stredného veku

Žiadna generácia sa však tejto ilúzie nedržala tak tvrdohlavo ako silné ročníky, ktoré sa narodili do povojnového blahobytu, teda deti, ktorých roky formovania boli silno ovplyvnené radikálnymi prevratmi v 60. rokoch.

Tento jav sa stáva najzjavnejším v trajektórii nemeckej strany Zelených, ktorá sa od svojho založenia v roku 1980 zmenila z mladého protestného hnutia na hlboko zakorenenú politickú inštitúciu. Kedysi boli Zelení radikálnym hlasom sklamanej ľavice, v súčasnosti čelia nepríjemnej realite vlastného starnutia – demografického aj ideologického.

Zelení boli vždy viac než len stranou, boli hnutím odmietajúcim industriálnu dogmu starej ľavice. Zatiaľ čo sociálni demokrati bojovali za zvýšenie miezd prostredníctvom odborov a komunisti sa držali rigidnej ortodoxie marxistickej teórie, Zelení sa chopili nových bojových polí: rodovej politiky, environmentálneho povedomia a pacifizmu. Teda aspoň dovtedy, kým si vládnutie nevyžiadalo niečo iné.

Ich príťažlivosť bola prispôsobená vzdelanej strednej triede, najmä učiteľom, akademikom a zamestnancom verejného sektora, ktorí v ideológii Zelených našli modernú, intelektuálne prijateľnú alternatívu k rigidnej triednej politike ich predchodcov.

Stratégia Zelených bola od začiatku formovaná mantrou „dlhého pochodu cez inštitúcie“. To, čo bolo zarámované ako namáhavý boj o prienik do systému, však často pripomínalo skôr uvoľnenú prechádzku otvorenými dverami. V 80. rokoch minulého storočia sa už radikálna ľavica etablovala v akademickom prostredí, médiách a občianskej spoločnosti, čo zabezpečilo, že Zelení nemuseli bojovať o svoju cestu do establišmentu – oni boli establišmentom. Na rozdiel od svojich konzervatívnych náprotivkov, ktorých pozície časom zoslabli, Zelení upevnili svoju moc a zabezpečili ideologickú kontinuitu vo verejnom diskurze.

Zriadenie hlbokého zeleného štátu

Vnútorné rozpory ich antiestablišmentového pôvodu sa prejavili po vstupe Zelených do vlády. Joschka Fischer, bývalý pouličný aktivista, sa v roku 1998 stal nemeckým ministrom zahraničných vecí, čo symbolizovalo prechod strany od protestu k moci.

Za jeho pôsobenia sa Nemecko zúčastnilo na svojej prvej povojnovej vojenskej aktivite počas vojny v Kosove – čo bol mimoriadny odklon od základného pacifizmu Zelených. Na racionálne zdôvodnenie tohto obratu sa Fischer odvolal na bolestnú spomienku s argumentom pre intervenciu „už nikdy viac Osvienčim“, čím vytvoril precedens pre budúce vojenské angažovanie sa na základe morálnych imperatívov.

Úloha Zelených pri formovaní geopolitických zmien presahovala vojenské akcie. „Vízová aféra“ zo začiatku roka 2000 odhalila, ako Fischerovo ministerstvo zahraničných vecí uľahčilo masové vydávanie víz na Ukrajine, a tým neúmyselne podporilo nelegálny trh pre vstup do EÚ.

Táto politika, zdanlivo odôvodnená humanitárnymi dôvodmi, mala širší strategický účinok – posilňovala väzby Ukrajiny na Západ. Toto vystavenie západnej prosperite zohralo nenápadnú, avšak významnú úlohu pri urýchľovaní Oranžovej revolúcie v roku 2004, čím sa pripravila pôda na hlbšie politické zmeny, ktoré dodnes formujú tento región.

Na rozdiel od mnohých strán, ktoré po odchode z vlády zažívajú volebný úpadok, Zeleným sa darilo. Ich vplyv presahoval volebné cykly, pretože sa etablovali v médiách, akademickej obci a občianskej spoločnosti.

Aj keď vládli kresťanskí demokrati Angely Merkelovej, „najzelenšia kancelárka“ Nemecka zavádzala politiky v súlade s prioritami strany Zelených – od Energiewende [energetického prechodu] až po reakciu na utečeneckú krízu. Úspech Zelených nebol len funkciou podpory voličov, ale vlastnej schopnosti definovať parametre hlavného politického diskurzu.

Toto ideologické zakotvenie sa výrazne prejavilo v roku 2023 počas „Graichenovej aféry“, ktorá odhalila rozsiahly vplyv think tanku Agora Energiewende spriazneného so stranou. Nastalo odhalenie, že Patrick Graichen, vysoký úradník Zelených, bol v centre zložitej lobistickej siete, ktorá stierala hranice medzi regulačným dohľadom a čiastkovými záujmami. Tento ekosystém – v ktorom Zelení zastávali úlohy tvorcov politiky aj lobistov – ponúkol prípadovú štúdiu zmocnenia sa inštitúcií, ktorá ukázala, ako sa strana zmenila z rušivej sily na zakorenenú mocenskú štruktúru.

Večne mladí, a predsa náhle starí

Otvorené vládnutie však vystavilo Zelených kontrole, ktorej sa predtým vyhýbali. Zatiaľ čo prví lídri Zelených, ako napríklad Joschka Fischer a Claudia Rothová, si dokázali udržať politickú pozíciu aj pri výkone funkcie, ich nástupcovia – Robert Habeck a Annalena Baerbocková – s tým mali problémy.

Baerbocková, o ktorej sa kedysi hovorilo ako o budúcej kancelárke, zaznamenala pokles dôveryhodnosti v dôsledku chybných krokov v zahraničnej politike, zatiaľ čo Habeck čelí rastúcej kritike za hospodársku politiku, ktorá urýchlila deindustrializáciu Nemecka.

Napriek tomu si Zelení zachovali kľúčovú výhodu: mimoriadne lojálnu voličskú základňu. Napriek vládnym neúspechom zostávajú v prieskumoch stabilní a pohybujú sa medzi 12 a 14 percentami. Táto základňa síce nestačí na koalíciu so samotnou CDU, zabezpečuje im však pozíciu kľúčového partnera v potenciálnych konfiguráciách viacerých strán, čo im zaručuje trvalý vplyv na vládu.

Okrem bezprostredných obáv vo veci voličskej základne je najväčšou výzvou pre Zelených demografická otázka. Kedysi boli stranou mladých, teraz čelia nepríjemnej realite: ich voličské jadro starne. Zatiaľ čo v roku 1980 bolo viac ako 70 percent voličov Zelených mladších ako 35 rokov, v posledných spolkových voľbách ich počet klesol na 44 percent.

Vzhľadom na to, že generácia silných ročníkov, ktoré sú najpevnejšími priaznivcami strany, voličskú základňu postupne opúšťa, vystavujú sa Zelení riziku, že budú nasledovať trajektóriu sociálnych demokratov, kedysi dominantnej sily, ktorá v súčasnosti bojuje o svoju relevanciu na politickej mape.

Napriek tomu, že médiá hovoria o mladých ľuďoch s povedomím o klíme, trendy v hlasovaní naznačujú rastúci generačný rozkol. Mladí voliči, ktorí stratili vieru v schopnosť Zelených priniesť radikálnu zmenu, sa čoraz častejšie prikláňajú k AfD. Dokonca aj v rámci sféry aktivistov existuje množstvo frustrácií. Významné osobnosti z Fridays for Future a Last Generation vyjadrili voči schopnosti strany presadiť sa skepsu, pričom niektoré z nich skúmajú možnosť založenia nových politických hnutí.

Na medzinárodnej úrovni sa strana ocitla v ideologickej izolácii. Greta Thunbergová, kedysi totem klimatického hnutia, podporila jadrovú energiu – svätokrádež pre nemeckých Zelených – a dištancovala sa od západnej politickej ortodoxie. Zelené strany inde v Európe sa medzitým prispôsobili novej energetickej realite a prijali pragmatické riešenia, ktoré Berlín naďalej odmieta.

Zelení teraz čelia dileme pripomínajúcej Demokratickú stranu v USA: aby si zabezpečili dlhú životnosť, musia sa vyvíjať. Ich voličská základňa starne, ich ideologická príťažlivosť medzi mladšími voličmi klesá a ich politika je čoraz viac v rozpore s meniacimi sa politickými prioritami. Zatiaľ čo ich inštitucionálne zakorenenie im môže pomôcť prežiť krátkodobé turbulencie, ich dlhodobá životaschopnosť bude závisieť od ich schopnosti prispôsobiť sa rýchlo sa meniacej politickej situácii.