Žiadna generácia sa však tejto ilúzie nedržala tak tvrdohlavo ako silné ročníky, ktoré sa narodili do povojnového blahobytu, teda deti, ktorých roky formovania boli silno ovplyvnené radikálnymi prevratmi v 60. rokoch.

Tento jav sa stáva najzjavnejším v trajektórii nemeckej strany Zelených, ktorá sa od svojho založenia v roku 1980 zmenila z mladého protestného hnutia na hlboko zakorenenú politickú inštitúciu. Kedysi boli Zelení radikálnym hlasom sklamanej ľavice, v súčasnosti čelia nepríjemnej realite vlastného starnutia – demografického aj ideologického.

Zelení boli vždy viac než len stranou, boli hnutím odmietajúcim industriálnu dogmu starej ľavice. Zatiaľ čo sociálni demokrati bojovali za zvýšenie miezd prostredníctvom odborov a komunisti sa držali rigidnej ortodoxie marxistickej teórie, Zelení sa chopili nových bojových polí: rodovej politiky, environmentálneho povedomia a pacifizmu. Teda aspoň dovtedy, kým si vládnutie nevyžiadalo niečo iné.

Ich príťažlivosť bola prispôsobená vzdelanej strednej triede, najmä učiteľom, akademikom a zamestnancom verejného sektora, ktorí v ideológii Zelených našli modernú, intelektuálne prijateľnú alternatívu k rigidnej triednej politike ich predchodcov.