Medzi elitárskym progresivizmom a robotníckou triedou: kríza identity SPD 

Fabriky boli jej prirodzeným prostredím, odbory jej mocenskou základňou, zatiaľ čo jej prísľub sociálneho pokroku udržiaval medzi voličmi zápal.

Dnes sa však SPD ocitla v pasci medzi progresívnou elitou, ktorá presadzuje politiku rovnosti a európsku integráciu, a rozčarovanou robotníckou triedou, ktorá v programe strany vidí len málo zo svojich záujmov. Strana, ktorá kedysi stelesňovala prísľub sociálnej spravodlivosti, v súčasnosti čelí existenčnej otázke: môže prežiť, keď už nereprezentuje jadro svojej voličskej základne?

Problémy SPD nie sú vôbec unikátne. V celej Európe sa tradičné sociálnodemokratické strany snažia zosúladiť záujmy svojich historických základní s ideologickými posunmi – pozorovanými predovšetkým medzi mestskými elitami v posledných dvoch desaťročiach.

Labouristi vo Veľkej Británii, Socialistická strana vo Francúzsku a demokrati v Spojených štátoch prešli podobnou transformáciou a prijatím kozmopolitizmu, environmentalizmu a sociálneho liberalizmu vymenili modré goliere za biele.

Ťaživá situácia SPD je však obzvlášť vážna. Strana, z ktorej kedysi vzišli kancelári ako Willy Brandt a Helmut Schmidt – lídri, ktorí vyvažovali záujmy pracujúcich s pragmatickým vládnutím –, v prieskumoch verejnej mienky v súčasnosti výrazne zaostáva, a to v zovretí medzi Zelenými na jednej strane a obrodzujúcou sa pravicou na strane druhej.

Záujmy robotníckej triedy sa už nepresadzujú

Rozkol medzi SPD a jej tradičnou základňou nenastal zo dňa na deň. Prvé náznaky problémov sa objavili začiatkom roka 2000 v súvislosti s Hartzovými reformami, rozsiahlym súborom politík trhu práce zavedených za kancelára Gerharda Schrödera. Tieto opatrenia (zavedené v rokoch 2003 až 2005) síce pomohli znížiť nezamestnanosť, zároveň však zlikvidovali prvky tej sociálnej záchrannej siete, na ktorej bola „zavesená“ veľká podpora SPD. Množstvo voličov z robotníckej triedy sa cítilo opustených a dôveryhodnosť strany ako obhajkyne práv robotníkov bola nenapraviteľne poškodená.

Dôležitú úlohu pri objasňovaní nedostatku dôvery verejnosti v Hartzove reformy zohrali odbory, ktoré na protest organizovali „pondelkové demonštrácie“.  

V roku 2004 Forsa, jedna z hlavných nemeckých agentúr pre prieskum verejnej mienky, uskutočnila prieskum vo veci reforiem. Podľa neho považovalo reformy za „skôr správne“ 46 percent respondentov a 42 percent za „skôr nesprávne“.

Keďže podpora jej tradičnej silnej základne sa značne znížila, SPD zdanlivo otočila, keďže v súčasnosti sa prezentuje najmä ako zástanca progresívnych sociálnych cieľov. Osvojila si federalizmus EÚ, environmentálnu politiku, ktorá vnútorne nesúmerne ovplyvňuje priemyselné odvetvia modrých golierov, ako aj politiku rovnosti. Tá má ohlas medzi progresívnymi ľuďmi v mestách, ale spôsobuje odcudzenie v mnohých tradičných podporovateľoch. Hoci tieto postoje oslovujú mladších vysokoškolsky vzdelaných voličov, len málo zmierňujú obavy tých, ktorí zápasia s rastúcimi životnými nákladmi, neistotou zamestnania a tlakom globalizácie.

Dôsledky na voličskú základňu sú závažné. V porovnaní s obdobím najväčšej slávy SPD (od začiatku 70. rokov do konca 90. rokov minulého storočia) je všeobecný trend podielu hlasov SPD v spolkových voľbách klesajúci.

V mnohých priemyselných regiónoch sa bývalé bašty obrátili na kresťanských demokratov (CDU/CSU), respektíve – čo je pre SPD znepokojujúcejšie – na pravicovú Alternatívu pre Nemecko (AfD). Tento posledný posun je obzvlášť príznačný. Mnohí voliči z robotníckej triedy, ktorí kedysi tvorili oporu sociálnej demokracie, teraz považujú AfD za dôveryhodnejšieho obhajcu svojich hospodárskych a kultúrnych stiesneností.

Úskalia politiky rovnosti

Osvojenie si politiky, ktorú kritici SPD nazývajú „woke“, ešte viac skomplikovalo jej ťaživú situáciu. Zatiaľ čo rétorika sociálnej spravodlivosti medzi aktivistami a v určitých mestských enklávach celkom boduje, voliči z robotníckej triedy sa k nej často stavajú skepticky, majúc pritom pocit, že ich vlastné problémy – stagnujúce mzdy, nedostatok bytov a ekonomická neistota – sú zatieňované rodovými, rasovými a imigračnými otázkami.

Tento nesúlad je zjavný najmä pri diskusiách o poslednej zmienenej téme. SPD dôsledne podporuje liberálnu imigračnú politiku a princíp otvorených hraníc EÚ, čo je postoj, s ktorým má problém mnoho jej bývalých podporovateľov. Robotníkom, ktorí čelia mzdovým tlakom a konkurencii o pracovné miesta, sa môže zdať, že zameranie strany na multikulturalizmus a rozmanitosť je odtrhnuté od ekonomickej reality.

V kontraste s tým sa pravicoví populisti úspešne prezentujú ako obhajcovia národnej identity a ekonomickej spravodlivosti, čím vypĺňajú prázdne miesto po ústupe sociálnej demokracie od triednej politiky.

Ďalšou oblasťou napätia je politika v oblasti klímy. SPD sa v otázkach životného prostredia úzko prispôsobila Zeleným, podporujúc ambiciózne ciele v oblasti znižovania emisií oxidu uhličitého a postupné ukončenie ťažby uhlia. Hoci takéto politiky môžu byť v boji proti zmene klímy potrebné, zároveň vnútorne nesúmerne ovplyvňujú robotnícku triedu v energeticky náročných odvetviach.

Mnohí baníci, oceliari a zamestnanci automobilového priemyslu – kedysi presvedčení voliči SPD – teraz považujú stranu za ľahostajnú k ich živobytiu. Bez jasnej vízie toho, ako bude táto robotnícka trieda začlenená do ekologického hospodárstva (ktorého životaschopnosť zostáva veľkým otáznikom), sa SPD vystavuje riziku, že sa jej tradičná základňa ešte viac odcudzí.

Strana na križovatke

Dokáže SPD zoči-voči tvrdej opozícii – nielen zo strany pravicovo-populistickej AfD, ale aj ľavicovo-populistickej strany Aliancia Sahry Wagenknechtovej – Za rozum a spravodlivosť, ktorá vznikla len minulý rok – zvrátiť proces svojho úpadku?

Niektorí straníci tvrdia, že návrat k ekonomickému populizmu by mohol pomôcť získať späť voličov robotníckej triedy. Väčší dôraz na rast miezd, dostupnosť bývania a istotu zamestnania by mohol otupiť príťažlivosť iných alternatív. Vyžadovalo by si to však prehodnotenie priorít – takých, ktoré by SPD vzdialili od jej zelených koaličných partnerov a vďaka ktorým by sa strana opätovne zapojila do hájenia záujmov nemeckej robotníckej triedy.

Ďalší sa domnievajú, že strana by mala zdvojnásobiť svoj progresívny program a dúfať, že demografické posuny nakoniec prinesú odmenu v podobe novej voličskej základne. Táto stratégia však so sebou prináša značné riziká. Ako sme videli v iných európskych krajinách, stratu podpory robotníckej triedy nie je ľahké kompenzovať ziskom medzi mestskými liberálmi.

Okrem toho zostáva sporným bodom postoj SPD k federalizmu EÚ. Hoci je proeurópsky postoj strany ideologicky konzistentný, posilňuje to dojem, že strana pred Berlínom uprednostňuje Brusel, čo v mnohých voličoch prehlbuje pocit odcudzenia.

Historické varovanie

Vo svojom jadre ide o existenčnú krízu SPD. História strany je históriou prispôsobovania sa, ale aj hlbokých ideologických koreňov v robotníckom hnutí. Politická formácia, ktorá už nereprezentuje svoj základný elektorát, sa vystavuje riziku, že stratí smer a bude zraniteľná voči vnútornej fragmentácii, ako aj voči vonkajším vyzývateľom. Osud francúzskej Socialistickej strany, ktorá sa ako významná politická sila takmer zrútila, nech slúži ako výstražný príklad.

V súčasnosti SPD zostáva najstaršou politickou stranou v Nemecku, tento status jej však nezaručuje prežitie. Ak nedokáže preklenúť priepasť medzi svojím progresívnym hobby horsingom a obavami o materiálne zabezpečenie voličov z robotníckej triedy, môže sa čoskoro stať stranou bez ľudí. A to vo volebnej politike znamená úplnú záhubu.