Práve v Palestrine sa geniálny, syfilitický protagonista Thomasa Manna Adrian Leverkühn stretol so samotným Kniežaťom temnoty. V dialógu v XXV. kapitole Doktora Fausta, ktorý je skôr monológom, sa diabol ukazuje nielen ako obvyklý pokušiteľ, ktorý ponúka nepredstaviteľné možnosti, ale predovšetkým ako Nemec:
„Je to taký útulný, dôverne známy svet, v ktorom sme spolu, ty a ja - sme v ňom ako doma, čistý Kaisersaschern [mýtický stred Nemecka, pozn. red.], starý dobrý nemecký vzduch, od roku Pána 1500 alebo tak nejak, krátko predtým, ako prišiel Dr. Martinus, ktorý pri mne stál na takej pevnej a srdečnej nohe a ohnal sa po mne žemľou, nie, chcem povedať nádobou na atrament, dávno pred tou tridsaťročnou samopašou.”
Či už ho milujete alebo nenávidíte, Doktor Faustus Thomasa Manna je a zostáva jednou
z najkomplexnejších psychologických ciest do hlbín nemeckej duše. Nie je to spôsobené len samotným dielom, ale aj tým, že Mann sa spolu so svojou možnou zaujatosťou a vlastným výkladom Nemca stáva súčasťou celkového obrazu tohto umeleckého diela.
Nemecko, ktoré Thomas Mann opísal, sa však dnes zdá byť už len reliktom minulosti. Sčasti pre jeho zničenie počas druhej svetovej vojny a sčasti pre zapieranie samého seba, ktoré po nej nasledovalo.
Napriek tomu sa však k Doktorovi Faustovi oplatí vrátiť bližšie aj v súčasnosti, pretože napriek zdanlivému odmietnutiu svojho starého ducha v Nemecku stále drieme časť jeho podstaty, ktorá je predurčená objaviť sa znovu aj dnes.
Dielo Doktor Faustus je právom považované za Mannovo opus magnum. Spolu s Čarovným vrchom tvorí literárny diptych, ktorý sa snaží dešifrovať spoločenské otrasy pred oboma svetovými vojnami. Obe diela sú čo do tematiky, intelektuálnej dispozície autora, používania precízneho jazyka a hĺbky poznania tragiky prešpikované nemeckosťou. Mannov pohľad, či už s ním súhlasíme alebo nie, odhaľuje nevyhnutnosť pádu Nemecka do katastrofy. A naznačuje, že „faustovský“ impulz západnej civilizácie nachádza svoje najčistejšie vyjadrenie v nemeckej psyché.
Táto perspektíva sa môže zdať voči ostatným národom nespravodlivá, pretože faustovské úsilie sa sotva týka výlučne Nemecka. Rovnako je rozpoznateľné aj v Anglicku, Španielsku, Francúzsku a ďalších krajinách. A predsa sa v tejto až arogantnej viere v predurčenie skrýva niečo špecificky nemecké. Črta, ktorej sa pri písaní nevyhol ani sám Mann. Je to impulz, ktorý vo svojej najhrubšej súčasnej podobe nachádza vyjadrenie v grandióznych víziách nemeckých politikov, ktorí sa snažia „zachrániť svet“.
„Podceňuješ sa, priateľu - a podceňuješ aj mňa, keď ma takto obmedzuješ a chceš zo mňa urobiť nemeckého obmedzenca. Skutočne som Nemcom, pre mňa za mňa Nemcom do špiku kostí, ale takým starším, lepším spôsobom, a síce zo srdca svetoobčianskym.“
Téma zmluvy s diablom nie je len stará, ale aj veľmi nemecká. Na faustovskom pakte, ktorý Oswald Spengler neskôr povýšil na charakteristickú črtu „faustovskej kultúry“, je pozoruhodné, že je zriedkavo motivovaná vedomou túžbou porušiť morálne zákony alebo výslovnou vôľou zhrešiť. Skôr pramení z neukojiteľnej túžby po poznaní, z intelektuálneho imperatívu, ktorý je taký silný, že bez diablovej pomoci zanecháva v protagonistovi pocit neúplnosti.
V Doktorovi Faustovi sa Mann postaral o to, že v pasáži, kde Adrian Leverkühn vstupuje do osudového dialógu s Mefistofelom, sa diabol jednoznačne odhaľuje ako Nemec. Nejde však o stereotyp karikatúry provinčného Nemca, tak často zosmiešňovaného za hranicami, ale o Nemca, ktorý kedysi v rámci Svätej ríše rímskej vo svojom myslení a konaní dokázal prekročiť jej geografické a jazykové hranice.
Napriek tomu, Mann, ktorého rozhodne nemožno obviniť z pápežskej zaujatosti, diabla a jeho vplyv zasadzuje predovšetkým do poreformačného kontextu. Samotný Mefistofeles sa odvoláva na Martina Luthera a úvodné slová ich dialógu - „Whist, mum's the word“ [„Pšt, ani muk o tom“] - sú priamo prevzaté z diela reformátora. Hoci Mann protestantizmus explicitne neobviňuje, v Doktorovi Faustovi je prítomný nepopierateľný podtón, ktorý naznačuje, že tento moment znamenal pre Nemecko začiatok úpadku do bezhraničných ambícií, čo viedlo k jeho konečnej skaze.
„Nepovedal Bismarck niečo v tom zmysle, že Nemec potrebuje pol fľaše šampanského, aby dosiahol svoju normálnu výšku? Zdá sa mi, že niečo také povedal. A to právom. Síce nadaný, ale chromý je Nemec - dosť nadaný na to, aby ho jeho chromosť rozčuľovala, a dosť na to, aby ju prekonal svietiac si s rukou nad hlavou.”
Pakt Nemecka s diablom by sa nemal chápať len v politickom zmysle. Faustovský prvok nemeckej duše je zodpovedný za jeden z najvýnimočnejších kultúrnych výkvetov v dejinách - od Dürerovho výtvarného umenia, Beethovenovho hudobného génia, Goetheho literárneho majstrovstva, Nietzscheho filozofickej hĺbky až po samotného Manna. Všetky tieto osobnosti sa však vyznačujú hlbokým excesom, intelektuálnym extrémizmom, ktorý uznáva aj sám Mefistofeles: po každom vrchole nasleduje pád, čas každého raz uplynie.
V roku 1861, v predvečer zjednotenia Nemecka, našiel tento duch politické vyjadrenie v neslávne známej deklarácii: „Am deutschen Wesen soll die Welt genesen“ ["Samotná podstata byť Nemcom nech je pre choroby sveta liekom"]. Už vtedy bolo zrejmé, že nemecké intelektuálne úspechy sa nebudú opakovať. Politika sa stala posledným útočiskom faustovského ducha – s ničivými dôsledkami pre nasledujúce storočie.
Napriek úpornému úsiliu Nemecka – a s ním aj samotného Thomasa Manna – dištancovať sa od svojej minulosti po druhej svetovej vojne, v jeho duši táto podstata naďalej drieme. Nezanikla.
Dnes sa znovu objavuje v inej podobe – už nie v mene cisárskeho panstva alebo konfesionálnej dogmy, ale pod zástavou morálneho absolutizmu v politických záležitostiach, či už ide o environmentálnu politiku, neobmedzenú migráciu alebo politiku identity. Neochvejné odhodlanie dotiahnuť tieto misie, typickým nemeckým spôsobom, až do trpkého konca, presadzujúc ich „pre ich vlastné dobro“ aj napriek tomu, že znaky doby sa medzičasom zmenili, zostáva naďalej viac ako živé.
Ako Mannov Mefistofeles výstižne cituje Goetheho:
„Bohovia, nekoneční, dávajú všetko,
ich obľúbencom, v plnosti:
všetky radosti, tie nekonečné,
všetky bolesti, tie nekonečné,
v plnosti.”
Čas radostí Nemecka sa skončil.
„Dobré časy, diabolsky nemecké časy!”