Quo Vadis, Nemecko?

V decembri, len niekoľko mesiacov pred tragickým incidentom v Mníchove, vrazil saudskoarabský migrant autom do ľudí na vianočných trhoch v Magdeburgu, pričom zabil šesť ľudí a 299 zranil.

Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii sa viceprezident USA JD Vance priamo vyjadril k nedávnym násilnostiam a označil masovú migráciu za najnaliehavejšiu výzvu súčasnosti. Zdôraznil, že demokracia spočíva na „posvätnom princípe“ hlasu ľudu, a odmietol predstavu politických „firewallov“ proti takzvanej krajnej pravici. Namiesto stretnutia so sociálnodemokratickým kancelárom Olafom Scholzom sa rozhodol pre stretnutie s hlavným protikandidátom kresťanských demokratov Friedrichom Merzom. A s Alice Weidelovou, líderkou populistickej strany AfD.

V krajine, ktorá je stále formovaná migračnou politikou Angely Merkelovej z roku 2015, mohli podobné udalosti prispieť k rozhodujúcemu obratu – možno porovnateľnému s tým, ktorý nastal v USA po lanskom pokuse o atentát na Donalda Trumpa.

Nič také sa však nestalo. Takzvaný „firewall“ – stratégia stavania bariér pred populistickou pravicovou Alternatívou pre Nemecko (AfD) hlavným politickým prúdom – zostáva pevnou nohou na mieste.

Očakáva sa, že táto strana so svojou protiimigračnou a euroskeptickou platformou dosiahne pri volebných urnách dobré výsledky a pravdepodobne získa 20 až 25 percent hlasov, čím sa stane druhou najväčšou silou po centristických kresťanských demokratoch (CDU). Avšak vzhľadom na politickú karanténu, ktorú zaviedli ostatné strany, budú tieto mandáty zväčša bezvýznamné. V prípade potreby sa mainstreamové strany k sebe pravdepodobne ešte viac pritisnú.

Nesprávny muž pre nesprávnu éru

Muž, ktorý má najlepšie predpoklady stať sa budúcim nemeckým kancelárom, je Friedrich Merz, predseda CDU. Sociálni demokrati (SPD) a Zelení sa ocitli na klzkej ploche, čo znamená, že bez neho má ľavica len malú nádej na vytvorenie vládnej koalície. V pamäti voličov sú stále čerstvé spomienky na neúspešnú „semaforovú“ koalíciu, ktorá spojila SPD, Zelených a liberálnych slobodných demokratov (FDP).

Avšak aj v prípade, že si Merz post kancelára zabezpečí, bude musieť čeliť krehkému zloženiu parlamentu. Pre mnohých voličov zostáva AfD jedinou skutočnou „alternatívou“, keďže odovzdanie hlasu CDU by mohlo neúmyselne obnoviť práve tie ľavicové strany, ktoré sa oni snažia odstaviť. To nie je jediný dôvod, prečo kampaň vedie po pevných, vopred vymedzených koľajniciach – ako vlak Deutsche Bahn smerujúci do politickej stagnácie.

Od rozpadu „semaforovej“ koalície v novembri 2024 platí pochybná parlamentná dohoda medzi opozíciou a pozostatkami ľavicovej vlády. CDU sa zaviazala, že nebude presadzovať žiadne parlamentné iniciatívy s hlasmi AfD, hoci ich mohla využiť na presadenie konzervatívnych politík, s ktorými súhlasila. Merz mal krátku príležitosť uzákoniť návrat k jadrovej energetike, zrušiť zákon o sebaurčení vo vzťahu k zápisu o pohlaví, zaviesť balík hospodárskych stimulov, ako aj prísnejšie kontroly migrácie. Hlasy CDU a CSU (regionálna bavorská „sesterská strana“ CDU) v kombinácii s hlasmi FDP a AfD by na to boli stačili. Mohol nanovo stvárniť politickú krajinu Nemecka ešte pred odovzdaním prvého hlasu.

Nič z toho sa však nezrealizovalo. Merz nebol ochotný prijať žiadny scenár, v ktorom by program jeho strany závisel od podpory AfD, či už teraz alebo v budúcnosti. Toto odhodlanie ochablo len na krátky čas. Po vražde malého dieťaťa v Aschaffenburgu, ktorú spáchal žiadateľ o azyl, sa pokúsil zaviesť prísnejšie imigračné zákony – aj s rizikom, že sa bude pritom musieť spoľahnúť na hlasy AfD. Spätný úder bol rýchly a tvrdý. Médiá sa rozbehli na plné obrátky. Radikálni ľavicoví aktivisti obsadili kancelárie CDU, keďže SPD a Zelení obvinili Merza z podkopávania demokracie, pričom niektorí z nich v tom videli paralely s nástupom Hitlera k moci v roku 1933. Otrasený Merz nanovo potvrdil „firewall“ a vylúčil akúkoľvek spoluprácu s AfD, dokonca aj v menšinovej vláde.

Toto politické divadlo ponúka náhľad do pravdepodobnej budúcnosti Nemecka. Merz ako opozičný líder ukázal svoju neschopnosť vytvoriť široký stredopravý blok. Namiesto toho opakovane podával ruku SPD a Zeleným s vedomím, že sa pri vládnutí bude musieť spoliehať aspoň na jednu z nich. FDP, v minulosti preferovaný koaličný partner CDU, možno neprekročí 5 % hranicu potrebnú na vstup do parlamentu. Aj keby sa do parlamentu dostala, bude pravdepodobne príliš slabá na to, aby v takzvanej „nemeckej koalícii“ CDU, SPD a FDP zohrávala inú, než len podradnú úlohu.

Zakorenený hlboký štát

Merzovi, ktorý bol pred svojím návratom roky politickým outsiderom, chýba vo vlastnej strane silná osobná mocenská základňa. Okrem parlamentnej frakcie, CDU čelí opozícii zo strany mocných krajinských premiérov – politických barónov v rámci spolkového systému. Ich vplyv sa podobá vplyvu feudálnych kniežat Svätej ríše rímskej. Títo regionálni lídri budú rozhodujúcimi sprostredkovateľmi moci, aj keď nominálne patria k jeho vlastnej strane.

Medzi nich patria „merkelovci“, ktorí sa snažia o zachovanie zeleného programu CDU. Hendrik Wüst (Severné Porýnie-Vestfálsko) a Daniel Günther (Šlezvicko-Holštajnsko) vládnu v koalíciách so Zelenými a v žiadnom prípade nemajú záujem o narušenie ich krehkých dohôd. Majú tiež vplyv v Spolkovej rade, nemeckom zastupiteľskom orgáne spolkových krajín, v ktorom by mohli zmierniť, respektíve oddialiť konzervatívnu agendu.

Merz medzitým v Bavorsku čelí rivalovi v osobe Markusa Södera, ambiciózneho politika, ktorý má vlastné plány na získanie úradu kancelára. Söder je známy svojím oportunizmom – ideologické pozície vie v prípade potreby meniť ako chameleón.

Kancelár Merz preto bude obmedzovaný nielen jeho ideologickými oponentmi, ale aj rozpormi vo vlastnej strane. Nemecko čaká éra inkrementalizmu. Jeho schopnosť vládnuť bude závisieť od volebnej aritmetiky. Niekoľko malých strán vrátane FDP, krajne ľavicovej BSW a postkomunistickej Ľavicovej strany sa pohybuje okolo päťpercentnej hranice. V prípade, že žiadna z nich túto hranicu nedosiahne, budú v parlamente len štyri zoskupenia, čo zjednoduší vytváranie koalícií. V prípade, že sa do parlamentu dostanú všetky tieto strany, bude ich dokopy sedem, čo je recept na ťažkopádnu a nestabilnú vládu. Aj posledná koalícia troch strán sa ukázala ako nejednotná a neefektívna.

Ešte pred odovzdaním prvého hlasu je tak výsledok jasný: Nemecko bude mať problém riešiť svoje najnaliehavejšie problémy. Politická trieda sa naďalej sústreďuje na priliepanie náplastí na dedičstvo po Merkelovej – jej energetickú transformáciu, migračnú politiku a diplomaciu EÚ – zatiaľ čo vonkajšie šoky sa stupňujú. Návrat Donalda Trumpa predstavuje zemetrasenie, pre ktoré Berlín nemá žiadny núdzový plán.

Zahraničnopolitický establišment vydáva vyhlásenia o prispôsobení sa novému svetovému poriadku, ale neponúka žiadne skutočné riešenia. Rýchly pokrok v oblasti umelej inteligencie a iných technológií mení spoločnosť, tvorcovia politík však pripomínajú dôchodcov, ktorí spomínajú na minulosť a reagujú skôr novými nariadeniami než inováciami.

V kurze s novými tvárami

Politický svet je tiež poznačený generačnou výmenou. Vychádzajúce osobnosti globálnej pravice – Giorgia Meloniová, Javier Milei a dokonca aj Elon Musk – patria ku generácii X. Mladší lídri ako JD Vance a Sam Altman sú mileniálmi. Trump, napriek pokročilému veku, sa obklopil prekvapivo mladým a energickým tímom. Údajná „krajne pravicová obroda“, ktorá zachvátila svet, je v skutočnosti oneskorenou generačnou výmenou, ktorej dlho bránila dominantná elita silných ročníkov narodených do blahobytu po vojne. To, že Merkelová, Scholz a Merz patria do tejto starnúcej kohorty, nie je náhoda.

Nemeckí voliči už nejaký čas dychtia po stabilite z čias veľkej koalície, dúfajúc v návrat k pohodlnému obdobiu relatívnej prosperity, ale aj stagnácie. Mnohí ešte stále mylne veria v zelenú utópiu, pretože snívajú o zachovaní štedrého sociálneho štátu, pričom sú slepí voči krízam, ktoré sami spôsobili.

„Francúzi a Rusi vlastnia zem, Briti vládnu moriam, ale my Nemci vládneme vo vzduchu snov,“ napísal Heinrich Heine o svojich krajanoch v 19. storočí. Ak sa Nemecko opäť ocitne v úlohe chorého muža Európy, hrozí, že sa tento sen zmení na nočnú moru, a to na škodu nielen jeho samého, ale aj celého kontinentu.