Eurokomisár pre právny štát Michael McGrath následne poučil nášho premiéra, že európske právo má prednosť pred vnútroštátnym právom členských krajín a to vrátane ústavy a nie je možné o tom diskutovať. Bodka. Nepoprel síce, že si členské štáty môžu novelizovať svoje ústavy ako uznajú za vhodné, avšak len za podmienky, že bude rešpektované európske právo.
Naopak, premiér chce, aby Ústava SR jednoznačne deklarovala, že európske právo nesmie byť v rozpore s ústavou a zároveň, aby bola deklarovaná suverenita štátu v hodnotových a kultúrno-etických otázkach.
Kto má teda pravdu?
Pri riešení otázky vzťahu európskeho a vnútroštátneho práva a postulovaní toho, ktoré má (aplikačnú) prednosť, je odpoveď závislá od toho, akou optikou sa na túto otázku nazerá.
Optiky sú minimálne dve a nemusia byť vždy zlučiteľné
Optika Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ) a optika národných (predovšetkým ústavných) súdov. A tieto optiky nemusia byť vždy zlučiteľné.
Ak použijeme pohľad optikou SDEÚ tak je nesporné, že aplikačnú prednosť má za každých okolností európske právo a to pred vnútroštátnym právnym poriadkom členských štátov ako celkom, vrátane ústavy. Stačí spomenúť rozsudky Van Gend en Loos (1963), Costa v Enel (1964), Internationale Handelgesellschaft (1970), Simmenthal (1978) a napríklad rozsudok Kreil (2000). Aplikačná prednosť nie je výslovne stanovená, ale vyplýva (aj) z tejto judikatúry.
Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že právo EÚ je samostatným právnym poriadkom špecifického charakteru, odlišným od práva členských krajín a nezávislým od normotvorby ich zákonodarných orgánov. Má priamy účinok, je schopný zaväzovať i vytvárať subjektívne práva. Preto sa voči právu EÚ nemôže členský štát dovolávať svojho práva, vrátane práva ústavného. Vnútroštátne právo vo vymedzených oblastiach musí „ustúpiť“ právu EÚ. Len tak sa umožní realizácia princípu jeho efektivity.
Právo EÚ teda zaväzuje priamo vnútroštátne orgány členských krajín, ktoré ho musia uprednostniť pred svojím právom a teda ho priamo aplikovať. Ide o kombináciu princípov prednosti a priameho účinku. To sa týka tak práva primárneho ako i práva sekundárneho.
V prípade rozporu - medzi normou práva EÚ a normou vnútroštátnou - nestráca vnútroštátna norma platnosť, len sa v konkrétnom prípade neaplikuje. Naopak, použije sa norma práva EÚ. Dokonca aj v prípade, že v konkrétnej veci rozhodol o určitej otázke vnútroštátny ústavný súd, môže (podľa Súdneho dvora EÚ) pri rozhodovaní nižšie postavený vnútroštátny súd túto judikatúru nerešpektovať, ak si to vyžaduje „záujem“ európskeho práva.
Optika vnútroštátnych súdov
Naopak, ak nazeráme optikou vybraných vnútroštátnych (predovšetkým ústavných) súdov, nemá resp. nemusí mať európske právo automaticky aplikačnú prednosť za každých okolností.
V snahe zbrzdiť regulačný apetít orgánov Európskej únie a zároveň ochrániť princípy, na ktorých sú vybudované jednotlivé vnútroštátne právne poriadky členských štátov, sa potom súdne orgány niektorých štátov pokúsili „zdvihnúť prst“ a ukázať Európskej únii, že nie vždy musia ustanovenia vnútroštátnych noriem kapitulovať pred normami európskymi. Priekopníkom v tejto činnosti je predovšetkým nemecký Spolkový ústavný súd, ktorého rozhodnutiami sa však inšpirovali aj ústavné súdy v Česku, Poľsku či Rumunsku.
Paradoxné pritom je, že hájiť záujmy demokraticky legitimovaných domácich suverénov sa podujali orgány súdnej moci, ktorým sa často (v iných situáciách) vyčíta deficit demokratickej legitimity a sú podozrievané zo snahy uchvátiť si časť zo štátnej moci, ktorá im nepatrí.
Nemecký Spolkový ústavný súd sa opakovane vyjadril, (rozhodnutia Solange I., Solange II., Maastricht -Urteil, Lissabon-Urteil) že je pripravený byť ochrancom nemeckého ústavného systému v prípade, ak na európskej úrovni nebude úroveň ochrany základných práv zodpovedajúca úrovni v Spolkovej republike, ak budú normy európskeho práva vážne porušovať materiálne ohnisko Základného zákona (nemeckej ústavy), prípadne ak orgány EÚ pri svojej činnosti prekročia rozsah zverených právomocí – tzv. konanie alebo akt ultra vires.
Zároveň sa k rozsahu právomocí EÚ jednoznačne vyjadril v tom smere, že Európska únia nie je spolkovým štátom (federáciou), ale spolkom štátov, v ktorom sú jednotlivé štáty „pánmi zmlúv“. Preto ak európske orgány prekročia - pri vydaní normatívneho právneho aktu - rozsah zverených právomocí, nie je takýto právny akt v Spolkovej republike záväzný.
V rozhodnutí k Lisabonskej zmluve Spolkový ústavný súd doslova uviedol, že zjednotenie Európy na základe zmluvnej únie suverénnych štátov nesmie byť uskutočnené tak, že v členských štátoch už nezostane dostatočný priestor na politické utváranie ich hospodárskych, kultúrnych a sociálnych životných pomerov. To platí zvlášť pre oblasti formujúce životné podmienky občanov, predovšetkým ich súkromnú sféru vlastnej zodpovednosti a osobnej a sociálnej istoty, chránenú základnými právami, a tiež pre také politické rozhodnutia, ktoré sú zvláštnym spôsobom odkázané na kultúrne, historické a jazykové predporozumenie a ktoré sa diskurzívne rozvíjajú v stranícko-politicky a parlamentne organizovanom priestore politickej verejnosti.
Preto Spolkový ústavný súd bude skúmať, či sú právne akty Únie pri zachovaní princípu subsidiarity komunitárneho práva vydávané v medziach výsostných práv, ktoré im boli poskytnuté obmedzeným splnomocnením a bude skúmať zachovanie nedotknuteľného jadra ústavnej identity Základného zákona (ústavy).
Následne potom napríklad v rokoch 2015 či 2020 Spolkový ústavný súd toto svoje oprávnenie použil a rozhodol o tom, že ním posudzované akty EÚ boli ultra vires.
Rovnako po vzore nemeckého ústavného súdu i český ústavný súd zaujal pozíciu ochrancu ústavnej identity Českej republiky a materiálneho jadra jej ústavy. Ku vzťahu českého a európskeho práva sa vyjadril vo viacerých rozhodnutiach (napr. Lisabonská zmluva I., Lisabonská zmluva II., Cukrové kvóty, Eurozatykač) pričom zaujal názor, že v prípade jasného konfliktu medzi domácou ústavou a európskym právom, ktorý nie je možné vyriešiť žiadnou rozumnou interpretáciou, musí mať český ústavný poriadok, predovšetkým jeho materiálne ohnisko, prednosť.
Následne potom v roku 2012 vo veci Holubec rozhodol o tom, že rozsudok Súdneho dvora EÚ (vo veci Landtová) považuje za akt ultra vires. Pravdou však je, že toto rozhodnutie českého ústavného súdu bolo skôr dôsledkom „vojny“ medzi ústavným súdom a českým Najvyšším správnym súdom, pričom zostalo osamotené a sám ústavný súd sa už k nemu nehlási.
Rovnako Poľský ústavný súd rozhodol v roku 2021 (K 3/21) o rozpore niektorých ustanovení Zmluvy o Európskej únii (teda primárneho práva EÚ) s ustanoveniami poľskej Ústavy. Dokonca potom v roku 2022 rozhodol o rozpore časti článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s Ústavou (K 7/21).
Na to reagoval Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu tak, že odmietol poľský ústavný súd považovať za súdny orgán (rozhodnutie Xero Flor proti Poľsku).
Na Slovensku sa doteraz orgány aplikácie práva výraznejšie voči európskemu právu nevyhranili, ich postup možno považovať skôr za ústretový.
Judikatúra Súdneho dvora EÚ vyžaduje absolútnu prednosť úniového práva
Pomer úniového a vnútroštátneho práva je upravený v našej Ústave tak, že právne záväzné akty Európskej únie majú prednosť pred zákonom. Pred zákonom, nie pred Ústavou. Ako však bolo povedané vyššie v tomto príspevku, pre európske orgány to význam nemá, pretože judikatúra Súdneho dvora EÚ kategoricky vyžaduje absolútnu prednosť úniového práva aj pred Ústavou. Nesporne to svoju logiku má.
Nesporne je však logická aj prípadná požiadavka členského štátu, aby bola prednosť úniového práva garantovaná len s podmienkou, že nebude v rozpore s podstatou jeho ústavného systému a najdôležitejšími hodnotami, na ktorých je založený a ktoré si vyžadujú z jeho pohľadu absolútnu ochranu. A to najmä s dôrazom na skutočnosť, že aj Únia je živý organizmus, ktorý sa určitým smerom vyvíja a jeho špecifické hodnotové zameranie sa môže v čase meniť, teda v čase vstupu určitého štátu môže byť iné, ako v neskoršom období.
Tým môže dôjsť k neželanej divergencii. Reakcia na rozčarovanosť zo smeru a postupu európskej integrácie sa preto logicky môže pretaviť do snahy o konzervovanie a uchovanie toho, z čoho dané spoločenstvo čerpá svoju historickú pamäť.
Požiadavka na úpravu ochrany materiálneho jadra ústavy, teda samotnej podstaty ústavného systému voči normám iného právneho systému, tým môže získať nespornú legitimitu.
V súčasnosti už neplatí ani tradičná pyramidiálna hierarchia právnych predpisov, ako o nej hovoril v 20. storočí napríklad rakúsky právny teoretik Hans Kelsen. V tejto pyramíde, (zjednodušene povedané) bola na vrchole pyramídy ústava, od ktorej sa odvodzovali ostatné predpisy – ústavné zákony, zákony, podzákonné predpisy atď.
Dnes však - už s poukazom na jav právneho pluralizmu - o klasickej hierarchii právnych predpisov hovoriť nemôžeme a to platí i o možnej hierarchii vnútroštátnych a medzinárodných či európskych súdov. Skôr hovoríme o sieťovom usporiadaní a viacúrovňovom vládnutí, v ktorom hierarchiu má nahrádzať dialóg.
Ochrana podstaty ústavného systému
Ak však chce slovenský ústavodarca chrániť podstatu svojho ústavného systému proti možným „neželaným účinkom“ rozhodnutí orgánov Európskej únie, je otázkou, či by sa to malo realizovať novelou našej Ústavy vyššie naznačeným smerom.
O rozpore predpisov či aktov Únie s našou Ústavou, teda s jej materiálnym jadrom, by totiž tak či tak rozhodoval Ústavný súd. Slovensko však na rozdiel od Nemecka či Česka nemá explicitne (výslovne) vo svojej Ústave definované, čo predstavuje jej materiálne jadro. Pri jeho definovaní sa vychádza z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu, ktorý konštatoval existenciu implicitného (nepísaného) materiálneho jadra, ktorého podstatu sa následne podujal odkrývať.
Inými slovami, tak či tak by v prípade možného posudzovania - či akt Európskej únie je ultra vires, by Ústavný súd musel posúdiť, či určitá hodnota, do ktorej mal zasiahnuť akt Európskej únie, je súčasťou materiálneho jadra a či bola skutočne porušená spôsobom nezlučiteľným so zachovaním podstaty tohto jadra.
Preto by bolo možno lepšie, aby slovenský ústavodarca v Ústave expressis verbis definoval, čo tvorí obsah materiálneho jadra našej Ústavy, a to, že za jeho ochranu je zodpovedný Ústavný súd.
Ale ani to napokon pomôcť nemusí. To, že niečo povie domáci Ústavný súd nebude znamenať, že orgány Európskej únie nebudú mať napriek tomu na vec úplne odlišný názor a tomu prispôsobia i svoj postup.
Viac ako o právo tu totiž ide o politiku.
Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.