Čo sleduje vláda ponukou štátnych dlhopisov

Úrok na úrovni diskontnej sadzby NBS nebol nijaký mimoriadny, no darovanému koňovi na výnos nehľaď. Veď nákladom bola len kupónová knižka, pôvodne kúpená za 1 035 korún. Dlhopis FNM bol splatný až v roku 2000. Otázka, kde zohnať 33 miliárd korún na ich vyplatenie, tak ostala až na prvú Dzurindovu vládu, ktorá po istom váhaní (dlžníkom bol formálne FNM, nie štát) účet zatiahla z privatizácie.

Druhý príklad je z roku 1998, keď sa Slovensko už rýchlym krokom blížilo k bankrotu. Pomôcť mala emisia dlhopisov pre občanov v hodnote dve miliardy vtedajších slovenských korún, teda zhruba 0,7 percenta vtedajšieho verejného dlhu.

Vladimír Mečiar ju promoval slovami, že „tieto štátne dlhopisy si môže kúpiť každý, aj ten, kto má peniaze načierno schované a nevie ich zdaniť!”. Okrem možnosti preprať peniaze bol lákavý aj úrok 17 percent pri inflácii okolo 6 percent a splatnosti jediný rok. Smutné svedectvo toho, akú rizikovú prémiu vtedy už musel štát ponúkať. No aj tak sa predala len polovica emisie a nová vláda mala v tomto prípade menej trápenia s ich vyplatením.

Dnes je Slovensko predsa len v inej finančnej situácii ako v 90. rokoch, no ako moje odporúčanie ku kúpe štátnych dlhopisov to, prosím, neberte. Skôr sa pristavím nad zmyslom celého tohto kroku. Ponúkaný úrok je značne nad trhovou úrovňou a administratívne náklady takejto fazuľkovej emisie tiež nebudú najmenšie. Otázkou teda je, čo vlastne štát touto ponukou sleduje.