Uzdravenie duše je proces, ktorým stále kráčam

Keď som prešla z televízie do rozhlasu, robili sme ako moderátori a redaktori rôzne relácie, medzi inými napríklad Večerné reflexie v Rádiu Regina. Tam som raz mala živé vysielanie – diskusiu o súčasných vzťahoch kresťanov a židov. Bola to jedna z mnohých tém, ktorým som sa venovala.

Mala som v štúdiu hostí a púšťali sme aj vopred nahraté príspevky, ktoré som pripravila a naživo sme telefonovali do Kežmarku pani Valovej, ktorá rozprávala o tom, ako jej – v tom čase tehotná – mamička so svojimi rodičmi, ktorí boli sluhami v kežmarskej bohatej rodine, zachránili 11 ľudí, pričom za plotom bola nemecká posádka. Spomínala, ako sa chodili zohriať do ich skromného príbytku a veľmi bola vďačná svojej mamičke, že to všetko podstúpila.

Uvedomila som si, že sa pani Valová nemusela narodiť, keby niekto na to prišiel a udal týchto statočných ľudí. Veľmi ma to oslovilo, že tehotná žena podstúpi takéto riziko, a po odvysielaní vo mne vírili rôzne otázky. Ako ich uživili? Ako to prežívali? Ako to, že sa to nik nedozvedel? Ráno po tej relácii som vstala a rozhodla som sa, že ak žijú ľudia, čo si toto pamätajú, chcem priniesť ich príbehy. Napísala som námet, urobila pilotnú reláciu a takto vznikla Encyklopédia spravodlivých v Rádiu Slovensko. Bolo to, tuším, v apríli 2014, keď sa vysielanie spustilo. 

A relácia Opri sa o mňa? Uvedomovala som si, že mnohí ľudia prežívajú rôzne ťažkosti, s ktorými sa musia vysporiadať a nájsť novú cestu, vykročiť, to chce veľa vnútornej sily a odvahy. Ja sama som vyrastala u starých rodičov a viem niečo o tom, aké to je – postaviť sa na svoje nohy – a vykročiť napriek nie ideálnemu detstvu do života. Tak sa mi zdalo, že priniesť príbehy aj zo súčasnosti môže osloviť mnohých ľudí, ktorí takisto hľadajú pôdu pod nohami. 

Encyklopédia spravodlivých je projektom, ktorý zachytáva osudy ľudí, ktorí počas druhej svetovej vojny zachránili život svojim židovským spoluobčanom. Trval vyše desať rokov, pretože sa hlásili noví a noví ľudia s takýmto príbehom. Prekvapilo vás to?

Keď som reláciu navrhla, netušila som, koľko príbehov nájdem. Postupne som spoznávala ľudí a oni spoznávali mňa. Veľmi dobre si pamätám na prvý výjazd do Prešova, kde mi poskytli svoje kontakty pani Anna Nagyová a pán Peter Borza. Nahrala som vtedy prvé príbehy, dva z nich v Košiciach, kde si ma premerala jedna pani a povedala, že sa púšťam do niečoho, čo nedokážem. Neskôr sa mi ospravedlnila, že sa mýlila.

Každý rok som nahrala nové a nové príbehy a ako sa relácia vysielala, zrazu mi začali chodiť správy, ozývali sa ľudia, ktorí mali svoj príbeh u seba doma a nik o nich nevedel, deti, vnuci písali, že mám prísť, lebo doma majú babku či dedka, mamu či otca, ktorí spomínajú na to, ako sa u nich ukrývali Židia počas vojny.

Iní mi dávali tipy na ich známych, oceňovali sa Spravodliví medzi národmi, odkiaľ som získala ďalšie kontakty, a tak sa vyskladalo dokopy 200 príbehov, ktoré som za tých desať rokov urobila. Mnohé boli spomienkami nie jedného, ale viacerých ľudí, vždy som sadla do auta a navštívila ich. Spoznala som za tých vyše desať rokov úžasných ľudí a odkryla príbehy, ktoré by zostali ukryté v spomienkach ľudí, z ktorých mnohí už nie sú medzi nami. 

Každý z príbehov, ktoré ste zachytili bol mimoriadne dramatický – vždy išlo o život ľudí, ktorí ukrývali aj tých, ktorí sa skrývali. Kde našli ľudia odvahu ku skutkom, ktoré ohrozovali nielen ich, ale celú ich rodinu?

Nerobila som si štatistiku, ale chcela by som všetky príbehy ešte raz prejsť, niektoré prepísať a spracovať práve takéto údaje. V niektorých prípadoch to bolo jednoducho ľudskosťou a súcitom. Pamätám si, ako mi jedna pani rozprávala, že na ich dvere zaklopali traja muži a v jej vnútri sa v tej chvíli odohrala dilema: „Pustím ich k nám, niekto sa to dozvie a zomriem ja aj moje deti. Odmietnem ich a dozviem sa, že sa im niečo stalo – ako s tým budem žiť celý život?“ Svedomie a súcit, ľudskosť ju viedli, aby im pomohla.  

U iných ľudí to bolo biblické Miluj blížneho ako seba samého. Mnohých k tomu viedla viera. Pamätám si, ako mi pán profesor Pavel Traubner rozprával o svojej záchrankyni pani Sýkorovej, ktorá žila na samote a keď vykopali jeho rodine bunker v lese, o deň neskôr prišli gardisti a donútili tú zbožnú ženu prisahať na kríž, že u nej neboli Židia. So slzami v očiach prisahala, ale potom sa bola vyspovedať kňazovi, že klamala. On jej povedal, že záchrana života je najvyššia hodnota a neurobila hriech. A inokedy zase sa jednoducho ľudia poznali a hľadali útočisko u dobrých susedov, priateľov. 

Hoci z priamych pamätníkov žije málokto, často spomínajú ich deti, zorganizovali ste po desiatkach rokov ich stretnutia. To muselo byť mimoriadne silné.

Áno, podarilo sa mi napríklad zorganizovať stretnutie pána Alexandra Bachnára, ktorý nás už opustil, s deťmi záchrancu jeho otca. Jeho otecko sa ukrýval v nemocnici v Banskej Bystrici u pána doktora Petelena. A teda deti záchrancu a dieťa zachráneného sa stretli a doniesli pánovi Bachnárovi fotku ich otca. Rovnako som prepojila Julianu Geroovú s dcérou jej záchrancu, na tom stretnutí som takisto osobne bola. Pani Julka so slzami v očiach ďakovala pani Medveďovej. Je pre mňa vždy dojemné, ako sú – aj po rokoch
– zachránení vďační. Hoci už len potomkom svojich záchrancov. 

Relácia Encyklopédia spravodlivých je potrebná a úspešná. Predpokladám, že dlhodobo spracovávať krutosť tej doby nebolo pre vašu psychiku jednoduché. Ako ste to prežívali?

Ja som na túto tému nebola pripravená. Vstúpila som zrazu do oblasti, ktorá bola pre mňa nová silou tých príbehov. Našťastie, tie moje príbehy mali vždy dobrý koniec – ľudia sa zachránili, ale pri nahrávaní sme sa nevyhli ani rozprávaniu o rodinách, ktoré už nikdy neboli ako predtým, o príkoriach, ktoré ľudia zacítili od susedov, priateľov, blízkych. O bolesti, smútku, o beznádeji, nenávisti.

Zvykla som si a hrialo ma to, že môžem prinášať verejnosti príbehy o statočných ľuďoch, o odhodlaní, o priateľstve, o nádeji v ťažkých časoch. A keďže mám štyri deti, hneď ako sa vynorím z mojich príbehov, mám život naplnený neustálymi povinnosťami a radosťami, krikom, riešením banálnych aj menej banálnych problémov.

Viem vypnúť v záhrade, pri našom psíkovi, v lese, vo vode, keď plávam. Veľa som sa však naučila. Napríklad to, že napriek absolútnej bolesti sa človek môže postaviť na nohy a začať žiť nový život bez nenávisti, ako to hovorí pani docentka Nikodémová, s ktorou sme vlani chodili po Slovensku a oslovili vyše 8-tisíc prevažne mladých ľudí, ktorým vyrozprávala svoj príbeh. A takisto nikdy nezabudnem na odpoveď pani Judity, ktorá na  otázku, prečo rozpráva svoj príbeh, odpovedala: “Dnes už to neprekáža, ani to nebolí.“ A na to často myslím, že veci musia prebolieť, situácia života – aj spoločnosti – sa musí zmeniť, ale vždy sa dá začať odznova.

Relácia Opri sa o mňa vznikla o niečo neskôr – zachytáva príbehy ľudí, ktorí prešli ťažkými životnými skúsenosťami. Prečo vás zaujímala práve táto téma?

Hľadala som príbehy, ktoré nie sú spred mnohých rokov, ale ľudia ich prežívajú dnes. To bol hlavný dôvod – možno aj pre mňa samotnú, aby som stále nežila len v minulosti a vo vojne, hoci tie princípy, keď človek nájde silu vykročiť, sú podobné.

Predpokladám, že pre respondentov nie je jednoduché hovoriť o ťažkom v živote. Ako s nimi nadväzujete kontakt? Čo je dôležité pri tom, aby sa vám otvorili?

To je veľmi rôzne. Niekedy sa dozviem o príbehu človeka a vyhľadám ho, inšpirujem sa prácou kolegov, inokedy mi môj respondent dá ďalšie kontakty na ľudí, ktorých pozná, alebo sa mi ozvú tí, ktorí chcú svoj príbeh vyrozprávať, alebo sa nakontaktujem na organizácie, ktoré sa ľuďom venujú a oni mi poskytnú kontakty či dokonca sa aj organizácie ozývajú mne, že majú príbehy. 

Obe vaše rozhlasové relácie dostali aj televíznu podobu. V čom pre vás bola táto práca iná?

V rozhlase je Opri sa o mňa o jednom človeku, ktorý rozpráva a vždy spomenie aj tých, o ktorých sa v danej situácii v živote oprel, či už to bola rodina, blízki, kamaráti, odborníci, susedia. Navrhla som televízny formát, v ktorom rozpráva svoj príbeh nielen hlavný hrdina, ale zároveň tí, ktorí pri ňom stáli, spomínajú na to náročné obdobie jeho života. 

V televízii sme zatiaľ (okrem cyklu Spravodliví z roku 2015) spracovali podrobne jeden príbeh z Encyklopédie spravodlivých, a to bola pani docentka Nikodémová vo filme s názvom Nezabudni na mňa. Tu sme prepojili jej príbeh s návštevou miest, o ktorých hovoríme.

Zobrala tam svoje dve pravnučky, ktoré tými miestami nielen previedla, ale práve tieto dve dievčatá sme obliekli aj do dobových šiat a vrátili sme sa obrazom do situácií, ktoré pani Deniska prežila ako dieťa. Súčasťou filmu boli historici, úžasná pani Kormošová, miestna aktivistka, vďaka ktorej sa podarilo nájsť mnoho súvislostí, napríklad grécko-katolícku matriku, kde si pani Deniska mohla po rokoch prečítať v zozname pokrstených svoje meno. Toto bola veľmi dojemná chvíľa.

Veľmi často ste sa stretli s tým, že viera bola pre vašich respondentov veľkou oporou. Akú úlohu hrá vo vašom živote?

Viera je veľmi silným momentom v živote človeka, ale nie pre nejaké vnútorné uspokojenie, že to tak malo byť, ale kvôli nádeji. Viera prináša pokoj a pocit, že všetko má svoj hlboký zmysel.

Nie každý veriaci človek však zároveň aj vystupuje z komfortnej zóny a je pripravený vrhať sa do nebezpečenstva, či pomáhať druhým ľuďom, nie každý človek bez vyznania je pasívny. Naopak, mám skúsenosť, že konanie dobrých skutkov a odvaha vykročiť nezávisia len od viery človeka, ale aj od jeho vnútorného nastavenia a mnohokrát aj od ľudí navôkol, ktorí sú pre neho povzbudením. 

Stretávate sa s ťažkými ľudskými osudmi. Mení to nejako pohľad na vašu vlastnú realitu?

Určite áno. Môj štart do života nebol najľahší. Otec ma po roku opustil so slovami, že nie som jeho dcéra a mama bola alkoholička. Vyrastala som u starých rodičov, vďaka ktorým som sa nedostala do detského domova. Našla som u nich skutočný domov a volala som ich mama a tato. Prežila som detstvo s pocitom, že ma moji rodičia opustili, síce v teple domova, lebo starí rodičia sa usilovali, ako len vedeli, ale musela som sa vysporiadať s tým, že moji rodičia zlyhali. A hoci som im odpustila, mnohé situácie, ktoré život prinášal, mi pripomínali, že som vyrastala bez otca a mamy. Uzdravenie duše a prijatie toho, čo sa udialo  je proces, ktorým stále kráčam. 

Práve príbehy ľudí, ktorí rovnako ako ja prežili straty, stáli na križovatkách, žili v neistote, v beznádeji a napriek všetkému našli svoju cestu, sú aj pre mňa povzbudením. Verím, že aj môj príbeh môže byť zase povzbudením pre druhých.