Pre kresťanstvo je teda snaha o transcendentno, ako aj možnosť poznania Pravdy človeku vrodená, a teda prístupná ľudskému intelektu aj mimo zjavenia dejín spásy. Jedným z najvýraznejších rozdielov pri medzináboženskom presahu pápeža Františka a predchádzajúcich teologických prístupoch je však to, že dôraz viac kladie na sociálnu činnosť ako na metafyzickú pravdu.

Zatiaľ čo predchádzajúci katolícki myslitelia sa do medzináboženského dialógu zapájali z pozície teologickej jasnosti, zdôrazňujúc pritom jedinečnosť Krista a cirkvi, Františkov hlavný zreteľ sa často javil skôr ako humanitárny ako doktrinálny, ako napríklad v tejto pasáži z Dokumentu o ľudskom bratstve pre mier a spolužitie vo svete: „Na základe viery v Boha, ktorý stvoril svet, všetko stvorenstvo i všetky ľudské bytosti (ktoré sú si pred jeho milosrdenstvom rovné), sú veriaci povolaní toto ľudské bratstvo prejavovať tak, že budú chrániť stvorenstvo a celý svet a pomáhať každému človeku, zvlášť tým, ktorí najviac trpia núdzou a chudobou.“

Práve na tomto mieste je obzvlášť poučné urobiť porovnanie s perenializmom, z ktorého býva František často obviňovaný. Filozofi ako René Guénon a Frithjof Schuon, ústredné postavy perenialistickej školy, tvrdili, že všetky náboženské tradície obsahujú základnú metafyzickú pravdu. Avšak – a čo je najdôležitejšie – hovorili aj to, že by si mali zachovať svoju osobitosť a že sociálno-politické otázky sú v porovnaní s ontologickým vzťahom medzi jednotlivcom a jeho Stvoriteľom až druhoradé.

V kontraste s tým sa zdá, že vízia pápeža Františka sa menej zameriava na zachovanie odlišných tradícií a viac na zrieďovanie teologických rozdielov v prospech univerzalistického sociálneho evanjelia.

Tento posun je najzreteľnejší v projektoch, ako je „Dom Abrahámovej rodiny“ v Abú Zabí alebo „Dom jedného“ v Berlíne – všetky sú spoločnými miestami uctievania pre kresťanov, moslimov a židov. Hoci tieto iniciatívy výslovne vychádzajú z pápežových vyhlásení a majú slúžiť ako symboly medzináboženskej jednoty, vyvolali kritiku tradicionalistov, ktorí tvrdia, že takéto projekty stierajú zásadné rozdiely medzi jednotlivými vierovyznaniami. Na rozdiel od perenializmu, ktorý sa snaží ctiť jedinečné prejavy rôznych náboženských tradícií, pričom riziko tohto prístupu spočíva v tom, že náboženstvo bude zredukované na najmenší spoločný menovateľ sociálnej spravodlivosti a aktivizmu, ktorý bude zbavený doktrinálnej prísnosti a komplexnosti.

Hranice kompromisu

Nie je preto prekvapením, že v tomto novom medzináboženskom modeli existuje množstvo teologických červených čiar. Cirkev od staroveku uznávala prvky pravdy v iných náboženstvách alebo filozofiách (potvrdila to dogmatická konštitúcia Lumen gentium z Druhého vatikánskeho koncilu) – nikdy však neschvaľovala myšlienku, že všetky náboženstvá môžu rovnakým spôsobom viesť k spáse.

Z kresťanského uhla pohľadu príchod Krista predstavuje v dejinách ľudstva zásadný krok, pretože božské zjavenie evanjelia je potrebné považovať za nekonečne nadradené obyčajným intelektuálnym špekuláciám filozofov, hoci by boli aj božsky inšpirované: pravda – ak nie celá, tak aspoň jej časti – je síce prístupná všetkým ľudským mysliam, len Kristus je však vtelenou Pravdou, Slovom, ktoré bolo na počiatku u Boha. Kritici preto tvrdia, že Františkov prístup so sebou prináša riziko prekročenia tejto hranice, vyvoláva medzi veriacimi zmätok a nepriamo redukuje Krista na jedného proroka spomedzi viacerých.

Vezmime si napríklad jeho účasť na vyhlásení v Abú Zabí, ktoré obsahovalo vetu: „Pluralizmus a rozličnosť náboženstiev, (…) lebo ho Boh chcel vo svojej múdrosti.“ Toto vyhlásenie sa stretlo s odporom, pretože sa zdalo, že naznačuje, že Boh si rozličnosť náboženstiev aktívne želá namiesto toho, aby ju len dovolil. Takáto teologická nejednoznačnosť viedla niektorých k otázke, či Vatikán pod vedením Františka nanovo nedefinuje katolícke učenie spôsobom, ktorý podkopáva historické poslanie cirkvi.

Základnou otázkou preto zostáva: môže si katolícka cirkev zachovať svoj univerzálny nárok na pravdu a zároveň sa zapájať do medzináboženského dialógu? Zatiaľ čo Františkovi zástancovia tvrdia, že jeho prístup je pre mier a spoluprácu v ére globálnych konfliktov nevyhnutný, jeho kritici zasa, naopak, poukazujú na to, že táto stratégia podkopáva katolícku osobitosť a teológiu nahrádza sociálnym aktivizmom.

Medzináboženský presah pápeža Františka bol síce možno dobre mienený, jeho dlhodobé dôsledky však z hľadiska katolíckej identity zostávajú neisté. Keďže cirkev v tejto ceste pokračuje, bude sa musieť rozhodnúť, či medzináboženský dialóg katolicizmus posilní – alebo ho zriedi na nepoznanie.

Zhrnutie

Katolicizmus univerzálnosť vždy vyvažoval doktrinálnou jasnosťou, no medzináboženský prístup pápeža Františka priniesol od tejto rovnováhy odklon. Zdôrazňovaním humanitárnej spolupráce na úkor teologickej integrity jeho vízia v sebe nesie riziko, že sa katolicizmus zmení na sociálne hnutie bez hraníc, nie na vieru zakorenenú v zjavenej pravde. Jednota je síce ušľachtilým úsilím, medzináboženský dialóg, ktorý zbavuje náboženstvo jeho určujúcich princípov, však nikomu neprospieva.