Záver dňa: portrét pápeža Františka

Aj na Veľkonočnú nedeľu udelil pápež František tradičné požehnanie Urbi et Orbi. Znovu sa postavil na nohy po dlhom a náročnom pobyte na klinike Gemelli – údajne tým zapôsobil aj na svojich lekárov. Akoby si želal ešte raz a naposledy „predsedať“ najposvätnejšiemu sviatku v kresťanskom kalendári. Dňa 21. apríla o 7:35 ráno argentínsky pápež, ktorý slúžil 12 rokov ako duchovný vodca 1,5 miliardy katolíkov, zomrel.

Jeho odchodom sa ticho a kontemplatívne skončil dlhý súmrak pontifikátu pápeža Františka.

V posledných rokoch sa známky únavy stávali čoraz viac neprehliadnuteľnými. Pápež František pôsobil po fyzickej stránke krehko, často ho bolo vídať s palicou v ruke alebo pohybujúceho sa na vozíčku. Po smrti svojho predchodcu Benedikta XVI. počas Silvestra 2022 pozorovatelia očakávali, že pontifik z Argentíny sa odhodlá na posledný pokus zanechať trvalý odkaz.

Namiesto toho boli vatikánske sály plné špekulácií o jeho zdravotnom stave. Obavy vyvolávali predovšetkým jeho operácie hrubého čreva, ktoré podstúpil v rokoch 2021 a 2023. Súčasne vyplávali na povrch dve anonymné memorandá, ktoré pochmúrnym spôsobom vykresľovali obraz jeho spôsobu vedenia cirkvi a vyzývali kardinálov na úvahy o nástupcovi.

Kontrast s okamihom, keď 13. marca 2013 nastúpil na pápežský stolec, nemôže byť výraznejší. František sa svojho úradu ujal s elánom, ktorý nemohli poprieť ani jeho kritici. Snažil sa do kúrie vniesť čerstvý vzduch, pričom mladých katolíkov vyzýval, aby „robili hluk“. Už jeho prvý symbolický úkon zaskočil mnohých: výber pápežského mena.

Pápež František tu nebol ešte nikdy predtým. Vzhľadom na to, že svätý František z Assisi je jedným z najobľúbenejších svätcov v katolíckej tradícii, rýchlo sa objavili špekulácie o tom – a to oprávnene –, či by to nemohlo naznačovať, že cirkev sa odteraz bude viac venovať otázkam ekológie a klímy.

Nebojte sa

Ďalším určujúcim aspektom jeho pontifikátu bol jeho inauguračný prejav. Keď novozvolený Ján Pavol II. vystúpil po svojom zvolení za pápeža na balkón, jeho rázne vyhlásenie – Non abbiate paura! (Nebojte sa!) – sa stalo legendárnym. Benedikt XVI. naproti tomu začal svoje pôsobenie v tejto funkcii pokorným označením seba samého za „jednoduchého robotníka vo vinici Pánovej“ a vyslovením uznania svojmu „veľkému predchodcovi“. František však veriacich pozdravil jednoduchým Buona sera! (Dobrý večer!). Táto voľba bola zámerná: malo sa v nej rozpoznať pápežstvo, ktoré bude k ľuďom viac priateľské a zároveň viac pri zemi.

Jeho prístup bol – v dobrom zmysle – populistický. František pochopil, že ak bude komunikovať s médiami aj s bežnými veriacimi, môže mať taký vplyv, o akom sa jeho rezervovanejšiemu predchodcovi Benediktovi mohlo len snívať. Vďaka tejto dvojitej úlohe – ako hlavy cirkvi a ako kvázi „pápeža OSN“ – sa jeho sociálna a environmentálna agenda zladila s agendou lídrov, ako napríklad Barack Obama, Joe Biden a generálny tajomník OSN António Guterres.

Františkova sila nesporne spočívala v jeho sociálnej angažovanosti. Dôraz kládol na milosrdenstvo a súcit a zasadzoval sa za ľudí na okraji spoločnosti – nielen za tých, ktorí na sebe pociťujú nerovnosti v mestách, ale aj za tých, ktorí sú ovplyvňovaní globálnymi otrasmi a zhoršovaním kvality životného prostredia.

Štýl jeho pastorácie našiel odozvu u tých veriacich, ktorí mali problém sa stotožniť s teologickou prísnosťou jeho predchodcu. Jeho osobná pokora – vyhýbanie sa pápežskej letnej rezidencii v Castel Gandolfe, odkladanie honosných insígnií a hlasná kritika prepychu či materiálnej nadbytočnosti – mu spočiatku prinášala obdiv, dokonca aj zo strany médií, ktoré boli v minulosti voči katolíckej cirkvi kritické.

Avšak pokora, ktorá sa predvádza ostentatívne, nemusí byť nevyhnutne synonymom skutočnej miernosti. Taliansky spisovateľ – a tvorca Dona Camilla a ctihodného Pepponeho – Giovanni Guareschi raz varoval, že predvádzaná jednoduchosť môže hraničiť s pokrytectvom, naznačujúc, že katolícka povýšenosť je často úprimnejšia ako snaha o jej bagatelizovanie. Guareschiho kritika, pričom sám bol presvedčeným zástancom „tradičnej latinskej omše“, bola až prorocká: Františkov pontifikát bol poznačený napätím s tradicionalistami, konfliktom, ktorý jeho bavorský predchodca do značnej miery predtým zneškodnil.

Toto napätie bolo hmatateľné ešte pred vydaním neslávne známeho motu proprio Traditionis Custodes. Opakované výroky pápeža vyvolali medzi prívržencami mimoriadnej formy rímskeho rítu znepokojenie. Koreňom tohto konfliktu však nebol len teologický rozpor alebo vzdor konzervatívnych kardinálov. To skôr František – pápež, ktorý tak často hovoril o mladých – stratil veľkú časť mladej generácie.

Mladých to ťahá iným smerom

Bola to nepríjemná realita: mladí ľudia, mladé rodiny a mladí seminaristi sa čoraz viac cítili priťahovaní tradičnou latinskou omšou, čo u vysokých predstaviteľov Vatikánu vyvolalo veľké zdesenie. Progresívni architekti cirkvi po Druhom vatikánskom koncile sa museli prizerať tomu, ako sa jedna generácia vyhla ich vplyvu.

Paradox bol zarážajúci: tí, ktorí sa narodili po roku 1970, často prejavovali svoju fascináciu konzervatívnymi tradíciami Una sancta, zatiaľ čo staršie duchovenstvo sa usilovalo o väčšiu doktrinálnu flexibilitu, ak nie priamo o rozklad, ako to bolo možné pozorovať v Nemecku. Nikdy neexistovala pravá „generácia Františka“, ale určite existovala „generácia Benedikta“.

Františkove autoritárske povahové črty treba zasadiť do správneho kontextu. Pred odstúpením Benedikta XVI. túžila kúria po reforme. Napriek tomu, že Benedikt priamo v srdci vatikánskej byrokracie strávil niekoľko desaťročí, bol vnímaný ako príliš mierny na to, aby vykonal generálnu opravu jej labyrintových štruktúr. Zdalo sa, že je potrebná rozhodná osobnosť, ktorá nebude poznačená vnútornými intrigami. Jorge Bergoglio sa do tohto profilu hodil.

František štruktúry cirkvi skutočne pretvoril, a to tak, že do ich centra postavil svoju osobnú autoritu. Zdá sa, že na tradičné právne a byrokratické rámce Vatikánu príliš nedbal. Nepoznajúc európske inštitúcie, ktoré sa vyvíjali po celé stáročia, do Ríma priniesol skôr systém, ktorý niektorí kritici prirovnávali k novej verzii argentínskeho perónizmu. Kontrast s jeho predchodcom nemohol byť výraznejší: František bol chytrým mocenským hráčom, ktorý navonok hlásal otvorenosť a inklúziu, a nad svojím úzkym kruhom si zabezpečoval absolútnu kontrolu.

Napriek jeho impozantným politickým inštinktom však jeho pontifikátu chýbala jasná dlhodobá vízia. Hoci sa počas neho objavili kontroverzie, ktoré plnili titulné stránky novín, ako napríklad Amoris Laetitia a diskusie o požehnávaní zväzkov osôb rovnakého pohlavia, často ich definovala nejednoznačnosť, teologická krehkosť a neochota vyniesť definitívne výroky. Amazonská a svetová synoda sa riadili rovnakým vzorcom. Najtrvalejším obrazom jeho funkčného obdobia zostáva osamelá postava pápeža na prázdnom Námestí svätého Petra počas vrcholiacej krízy COVID-19.

Ako dedičstvo zanechal zmätok

Františkovo pôsobenie vo funkcii pápeža názory rozdelilo: pre niektorých bol závanom čerstvého vzduchu, iní v ňom zasa videli toho, kto oslabil stavbu cirkvi. Spočiatku ho liberáli vnímali ako maják nádeje, často ich však sklamal. Hoci priťahoval pozornosť médií a tešil sa širokej popularite, zaviedol len málo podstatných reforiem.

V mnohých ohľadoch sa ukázal viac patriarchálny a autoritársky ako niektorí z jeho konzervatívnych predchodcov. Jeho rozkol s liberálnou frakciou bol nakoniec taký hlboký, že v jeho neskorších rokoch aj jej členovia napokon horlivo dychtili po jeho odchode, pričom v súčasnosti by mohli byť viac naklonení podporiť tradicionalistického nástupcu – aj keby to malo byť len pre dobro obnovy stability v rozdelenom Vatikáne.

Františkovo pôsobenie vo funkcii pápeža takisto nebolo definované len ideologickými stretmi s tradicionalistami, autormi dubií z roku 2016 alebo s kardinálom Gerhardom Ludwigom Müllerom, bývalým prefektom Kongregácie pre náuku viery. Nanovo definoval aj pápežstvo, a to spôsobom odlišným od svojich predchodcov v 20. storočí, ktorí sa po Druhom vatikánskom koncile prikláňali skôr ku kolegialite než k jednostrannej autorite.

Umlčiavanie nesúhlasných hlasov často kontrastovalo s jeho rétorikou milosrdenstva a otvorenosti. U jeho konzervatívnych aj progresívnych kritikov badať spoločne prežívanú frustráciu: zostával totiž nejednoznačný tam, kde bola jasnosť najviac potrebná. V cirkvi síce spôsobil otrasy, ale často po sebe zanechával zmätok.

Katolícka cirkev bola v kríze už pred pápežom Františkom. Po skončení jeho pôsobenia v tejto funkcii sa táto kríza len prehĺbila. Ešte sa len uvidí, či jeho dedičstvo nájde svoje pokračovanie v nástupcovi, alebo sa ukáže, že to bola len medzihra v análoch cirkevných dejín. V posledných rokoch bol Rím vnímaný viac ako politická než teologická autorita. Budúci pápež sa musí rozhodnúť: má Una sancta znovu získať svoju vnútornú silu, aj keby tým stratila uznanie zo strany sveta? Alebo má pokračovať vo svojej trajektórii najväčšej a najvplyvnejšej mimovládnej organizácie na svete a riskovať pritom svoju vlastnú dušu?

Napriek jeho zmiešanému dedičstvu nemožno poprieť, že František, pastier, nebol o nič menej pápežom ako Ján Pavol, vojak, alebo Benedikt, filozof. Jeho kritici dychtiaci po tom, aby ho mohli zdiskreditovať, často ignorovali to, čo bolo zjavné: jeho narábanie s pápežskou autoritou ukázalo, že váhu svojho úradu dokázal uchopiť plnou mocou.

Konflikty jeho pontifikátu slúžia ako dôkaz jeho odhodlania brániť Mater Ecclesia proti tomu, čo vnímal ako odpadlíctvo alebo opozíciu. Citujúc francúzskeho spisovateľa Léona Bloya vo vlastnom inauguračnom prejave, stojí za to pripomenúť jeho varovanie: „Kto sa nemodlí k Bohu, modlí sa k diablovi.“

Zhrnutie

Pontifikát pápeža Františka sa skončil po rokoch viditeľnej únavy a krehkého zdravia. Hoci bol spočiatku vnímaný ako reformátor, jeho pôsobenie vo funkcii pápeža bolo poznačené napätím vo vzťahu k tradicionalistom, autoritatívnym štýlom vedenia a nejednoznačnosťou v kľúčových otázkach, ako sú zväzky osôb rovnakého pohlavia a riadenie cirkvi. Hoci zmenil podobu vatikánskych štruktúr a kládol dôraz na sociálnu spravodlivosť, jeho pontifikátu chýbala dlhodobá vízia a zanechal po sebe rozdelenú cirkev. Jeho dosah zostáva neistý – viedol cirkev v procese jej transformácie alebo bol len anomáliou v dejinách cirkvi? To ukáže len čas.