Kam smeruje euroislam? Európski moslimovia na križovatke

Od ekologicky šetrnej mešity v Cambridge a jej medzináboženského presahu počas ramadánu cez progresívnu Mešitu Ibn-Rušd-Goethe v Berlíne až po prítomnosť Andžuma Čaudharího na podujatí Ramadán 2014 v Londýne, pričom bol odsúdený za podnecovanie k podpore terorizmu, sa tento svätý mesiac islamu stal poľom, na ktorom sa vedie bitka medzi konkurenčnými víziami islamu v Európe.

Bassam Tibi, sýrsko-nemecký mysliteľ, ktorý zaviedol pojem euroislam, sa usiloval o to, aby si prisťahovalecké moslimské komunity v Európe osvojili liberálne normy: „Európsky islam znamená potvrdenie sekulárnej demokracie, (…) odluku náboženstva od politiky, (…) individuálne ľudské práva (…) a pluralizmus.“

Tento koncept sa začal spájať s celým radom osobností od bývalého kandidáta liberálnych demokratov Mádžida Naváza až po (dnes už zaznávaného) autora knihy Byť európskym moslimom Tárika Ramadána.

Prostredníctvom identifikovania kľúčových súčasných vektorov islamskej identity v Európe budeme skúmať, čo by mohol pojem „európsky islam“ znamenať.

Salafistická hegemónia

Významné postavenie salafizmu (wahhábizmu) je čiastočne výsledkom financovania zo zahraničia. Od 70. rokov minulého storočia Saudská Arábia financuje náboženské inštitúcie po celom svete. Salafizmus je v kontraste so synkretickejšími, racionalistickými alebo sufistickými prejavmi viery. Väčšina salafistických mešít hlása kvietizmus a nepropaguje násilie, ale vzhľadom na to, že al-Káida a ISIS sa hlásia k myšlienkam al-Wahhába, zakladateľa tejto školy, je ich prítomnosť v Európe znepokojujúca.

Podľa Spoločnosti Henryho Jacksona: „Istý počet najnebezpečnejších islamistických nenávistných kazateľov v Británii je spojených s islamistickým extrémizmom sponzorovaným zo zahraničia“.

Rijád však pod vedením princa Muhammada bin Salmána zmenil kurz a snaží sa skrotiť práve tú značku islamu, ktorú kedysi obhajoval. Z Carnegie Endowment: „Nový postoj Saudov k salafizmu je odrazom širšieho strategického prispôsobenia. (…) Saudi dúfajú, že odčinia vývoz salafizmu (…) podporou menej polarizujúcej (…) verzie islamu, aby potlačili extrémizmus doma i v zahraničí.“

Zatvorenie Akadémie kráľa Fahda v Bonne a vzdanie sa kontroly nad Veľkou mešitou v Bruseli sú symbolom tohto posunu. Napriek tomu dedičstvo minulých investícií pretrváva, a to tak vo formálnych inštitúciách, ako aj v decentralizovaných online sieťach, na ktorých sa extrémizmus môže šíriť s ľahkosťou.

„Progresívny“ islam

Na opačnom konci spektra sa zasa ramadán často vykresľuje ako kultúrny, respektíve takmer až konzumný sviatok. V londýnskom West Ende ramadánové svetlá pripomínajú vianočné osvetlenie. Špičkové iftáre v Paríži a Miláne kladú dôraz na nakupovanie a stolovanie. Maloobchodníci sa snažia získať moslimských spotrebiteľov a streamovacie platformy uvádzajú ramadánové špeciály.

Ramadán sa považuje za súčasť širšej sekulárnej občianskej identity.

Politici, ktorí obhajujú hodnoty často považované za nezlučiteľné s islamom, ako sú manželstvá osôb rovnakého pohlavia a transrodová identita, pri príležitosti ramadánu bežne posielajú pozdravy, medzi nimi španielsky premiér Pedro Sánchez a francúzsky prezident Emmanuel Macron.

Okrem politických posolstiev sa medzi vyslovene „progresívnymi moslimami“ objavilo aj radikálnejšie poňatie ramadánu. Mešita Ibn Rušd-Goethe v Berlíne umožňuje mužom a ženám modliť sa spoločne a v Paríži je „modlitebňa“ Ludovica-Mohameda Zaheda vyslovene pro-LGBTQ+.

Podobné iniciatívy však zostávajú spornými, a to dokonca aj medzi moslimami hlavného prúdu.

Medzi moslimských mysliteľov spadajúcich pod hrubé označenie „progresívni“ patria Amina Wadudová a Mustafa Akyol, ktorý sa zasadzuje za objavenie hodnôt západného liberalizmu v dejinách islamu.

Neotradicionalizmus a inkulturácia

Medzi reakčným salafizmom a liberálnou integráciou sa niektorí snažili nájsť strednú cestu splynutia so západnými normami a zároveň zachovania si koreňov v sunnitskej – zvyčajne aš’aríjskej – ortodoxii. Tento integračný a zároveň tradicionalistický prístup reprezentuje Centrálna mešita v Cambridge, na ktorej čele sčasti stojí Tim Winter (Abdul Hakim Murad), profesor na Cambridgeskej univerzite, ktorý je Angličanom konvertovaným na islam.

Medzi jej ramadánové iniciatívy patria kampane zamerané na získavanie finančných prostriedkov pre deti, v rámci ktorých je mládež povzbudzovaná jazdiť na bicykli, behať alebo zaviazať sa k účasti na ranných modlitbách, a tak získať peniaze na charitu. Organizuje aj podujatia zamerané na medzináboženský dialóg a zdôrazňuje dôležitosť súladu islamu so súčasnými témami, ako je ochrana životného prostredia a sociálna angažovanosť.

Sám Winter zasa podporuje prispôsobovanie sa miestnej kultúre: od gotických architektonických prvkov v mešite v Cambridge až po účasť na moslimských gregoriánskych choráloch. Winter to vysvetľuje takto:

„Nie som tým, kto hľadá exotiku, (…) nemám záujem o niečo, čo ma premiestňuje z miesta, na ktorom už som. (...) Videl som to u mnohých nových moslimov, (…) že ich to zvláštnym spôsobom silnejšie začleňuje do ich miestnej identity. Niektorí z pravých Angličanov, ktorých som mal vo svojom živote tú česť stretnúť, boli konvertiti na islam. To je jeden z nečakaných aspektov tejto skutočnosti.“

To je však, samozrejme, predmetom kritiky z dvoch strán: pre zástancov tvrdej línie je to príliš kompromitujúce a pre progresívcov príliš konzervatívne – na ich kritiku však Winter reagoval. V knihe Travelling Home: Essays on Islam in Europe (Cesta domov: Eseje o islame v Európe) píše: „Americký kultúrny poriadok vládne nad svetom tak absolútne, že (…) realita džihádu sa stala MacDžihádom.“ Vyslovuje sa v prospech „integrácie, ale prostredníctvom niečoho autentického a poctivého, čo nie je ani MacWorld, ani MacDžihád“.

A predsa Winterov konzervativizmus predstavuje predovšetkým obranu ghazálíovskej, sunnitskej tradície. Jeho snaha islam „udomácňovať“ je jednostranná, stavia do protikladu európske dejiny a údajne väčší pluralizmus v islamskej civilizácii, vychádzajúc pritom aj z postmodernej kritiky západného myslenia. „Či Boh môže odpustiť Európe,“ píše, „je možno tým najväčším problémom teodícey.“

Pluralizmus a „perenializmus“

Ďalšia „stredná cesta“ medzi puritanizmom a progresivizmom sa objavuje v nemoslimských akademických kruhoch. Panarabská téza Freda Donnera o pluralizme Koránu je v súčasnosti zoširoka prijímaná. Táto východisková myšlienka hovorí, že svätá kniha islamu rozlišuje medzi „veriacimi“ a „moslimami“ a Ľuďom knihy (ako aj „mágom“ a „sabiánom“, často označovaným za monoteistických pohanov) priznáva schopnosť vstúpiť do raja (ak sa pridržiavajú čistého monoteizmu).

V rámci tejto línie bádatelia ako Joshua Little ustálili nedôveryhodnosť hadísov v kontraste s ranou kodifikáciou samotného Koránu (Little napríklad zdokumentoval sfalšovanie neslávne známych hadísov o Aišinom veku). Zdá sa, že západný islam opierajúci svoje poznatky o vedu bude mať tendenciu rozísť sa s veľkou časťou stredovekej exegetickej, na hadísoch založenej a právnickej tradície.

Západná akademická a literárna angažovanosť v islame má dlhý rodokmeň: od Carlyleových Hrdinov a uctievania hrdinov cez Goetheho Mohamedánovu pieseň, Napoleona a Kiplinga až po Nietzscheho, Ernsta Jüngera a Valentina de Saint-Pointa.

V knihe Michela Houellebecqa Soumission, ktorá je akýmsi literárnym zobrazením „európskeho islamu“, hlavný hrdina napokon prijíma miesto na novo „islamizovanej“ Sorbonne, ktoré mu ponúkol rektor Robert Rediger, bývalý krajne pravicový militant, ktorý napísal dizertačnú prácu o myšlienkach francúzskeho metafyzika Reného Guénona a konvertoval na islam. Zdá sa, že Houellebecq Guénona vníma ako zmierovateľa cudzej viery s tými osobami, ktoré sa najviac bránia moslimskej imigrácii.

Guénon vo svetových náboženstvách videl pluralitu pravého zjavenia. Jeho vplyv je trvalý, pričom jeden z jeho nasledovníkov, anglický sufista Martin Lings, napísal životopisnú knihu Mohameda, o ktorej bývalý premiér Tony Blair raz vyhlásil, že práve toto je jedna z kníh, ktoré by si vzal so sebou na opustený ostrov.

Guénon veľa písal o európskych dejinách a ezoterike, pričom jeho dielo možno interpretovať ako priznávanie privilégií určitým tradíciám: napríklad védskej metafyzickej terminológii pre jej exaktnosť a islamu ako poslednému legitímnemu zjaveniu pred definitívnym príchodom moderny. Odporúčal rituálne dodržiavanie praxe a dogiem jednotlivcom zvoleného náboženstva, pričom na princípy takto zvoleného náboženstva hľadel ako na približujúce sa princípom iných ciest. Do istej miery sa to prekrýva s modernou „panarabskou tézou“.

Pokiaľ ide o islam, Guénon vyzdvihoval tradičnú sufistickú mystiku, pretože jej základná duchovná realita presahuje viac ako len jej vonkajšiu formu.

Tento Francúz nakoniec konvertoval, prijal meno Abd al-Wáhid Jihjá a v roku 1930 sa presťahoval do Egypta. Urobil tak z presvedčenia, že ekvivalent sufizmu – kresťanský ezoterizmus – je mu v jeho vlastnej katolíckej tradícii uzavretý.

Čo bude základom euroislamu, respektíve či vôbec v rámci neho vznikne niečo ako dominantná paradigma, zostáva neisté. Tou podstatnou otázkou však nie je to, či môže nejaký ucelený „euroislam“ vzniknúť, ale predovšetkým to, ako ovplyvní európsku kultúru v čase, keď ľudia na Západe spochybňujú samotnú povahu toho, do čoho sa „islam“ integruje.

Zhrnutie

Pojem „euroislam“, pôvodne vytvorený na podporu liberálnej západnej formy náboženstva priateľskej k demokracii, dnes opisuje širokú škálu protichodných vízií integrácie islamu do spoločnosti v Európe (alebo naopak). Od diametrálnych protikladov salafizmu a „progresívneho“ islamu cez „strednú cestu“ kultúrne prispôsobenej sunnitskej ortodoxie, historicko-kritické hadísy a skeptické štúdie Koránu až po perenializmus René Guénona je na stole hneď niekoľko „možných budúcností“ európskeho islamu.