Ramadán a globálna expanzia islamu

Ramadán je viac ako len náboženský rituál. Slúži ako hlboké vyjadrenie islamskej identity, posilňuje duchovnú disciplínu a zároveň podporuje sociálnu súdržnosť. Sviatok pôvodne slúžil na hlboké vnútorné zamyslenie a zvýšené prežívanie viery, ale stal sa zároveň aj časom verejných osláv, komerčnej činnosti a – nevyhnutne – aj predmetom politickej diskusie.

Zároveň s rastúcou globálnou prítomnosťou islamu sa totiž rozširuje aj viditeľnosť samotného ramadánu. Kedysi bol sviatkom obmedzeným predovšetkým na Blízky východ, severnú Afriku a juhovýchodnú Áziu. Ale dnes sa tento pôst vo veľkej miere dodržiava aj v mestách po celej Európe, Severnej Amerike, subsaharskej Afrike, južnej Ázii a dokonca aj v Číne.

S týmto rozmachom však prichádzajú naliehavé otázky: ako sa islam prispôsobuje novému prostrediu a ako toto prostredie, naopak, reaguje na islam? Aké napätie vzniká medzi miestnymi komunitami a novou vierou, ktorá si udržiava výrazný právny a komunitný rozmer, čoho najlepším príkladom je práve ramadán? A kým západná spoločnosť zápasí s kultúrnymi a demografickými zmenami, vydá sa islam cestou asimilácie alebo sa presadí ako odlišný a vplyvný sociálny model?

Západný katalyzátor: kolonizácia, migrácia a znovuzrodenie islamu

Globálny rozmer ramadánu nás dnes už sotva prekvapí. Rovnako ako jeho predchodcovia – kresťanstvo a manicheizmus – aj islam bol založený ako univerzalistické náboženstvo, ktorého cieľom bolo prekročiť etnické a kultúrne hranice. Teoreticky sa islam dokáže prispôsobiť akejkoľvek spoločnosti tým, že ponúka rámec pre správu vecí verejných, spoločenský poriadok, ale aj správanie jednotlivca.

A hoci bola expanzia islamu zväčša úspešná v regiónoch, ktoré už mali určité spoločné kultúrne príbuznosti (napríklad na základe monoteistických tradícií, semitských jazykových vplyvov a interakcie medzi kočovnou a mestskou spoločnosťou), a počas stredoveku dosiahla svoje územné maximum, príťažlivosť islamu paradoxne oživila samotná západná civilizácia, ktorá mu takmer hrozila porážkou.

Éra kolonializmu znamenala pre moslimskú spoločnosť stagnáciu, čo viedlo k vzniku reformistických a obrodeneckých hnutí zameraných na modernizáciu islamu v reakcii na dominanciu Európy. Osobnosti ako Muhammad Abduh alebo Rášíd Ridá sa snažili zosúladiť islamské právo so západným spôsobom riadenia a správy vecí verejných a technológiou, zatiaľ čo iní, ako napríklad Hasan al-Banná a Sájíd Qutb, vnímali modernú civilizáciu ako hrozbu, ktorej sa treba brániť.

Táto interakcia sa však nezastavila na koloniálnych územiach. Vzostup orientalizmu a duchovných hnutí, ako je perenializmus, priniesol intelektuálnu fascináciu islamom aj na Západ, hoci Západ zároveň marginalizoval vplyv moslimov v tradičných centrách islamu. S masovou migráciou v druhej polovici 20. storočia bol islam nielen ovplyvnený Západom, ale stal sa jeho trvalou súčasťou.

Dnes milióny moslimov formujú kultúrne a demografické prostredie Európy, a to najmä vo Francúzsku, v Nemecku, Spojenom kráľovstve a krajinách Beneluxu. Vzhľadom na súčasnú mieru plodnosti a migračné trendy nie sú tieto komunity dočasnými enklávami, ale trvalými črtami západnej spoločnosti: migrácia, hoci ju elity dlhodobo podceňujú a zľahčujú, so sebou priniesla jednu z najradikálnejších kultúrnych transformácií v celých dejinách Západu.

Prirodzene to viedlo k odporu najmä v Európe, kde sa migrácia historicky nevnímala ako neoddeliteľná súčasť budovania národa, ako to bolo napríklad v Spojených štátoch, ale skôr ako dočasné ekonomické opatrenie. Vzostup protiimigračných hnutí, nekonečné debaty o integrácii, zjavný politický záujem ľavice o zvýšenie počtu svojich voličov, demografický pokles Európy a protichodné politiky zamerané na riešenie ekonomických potrieb, ako aj ľudské nešťastie veci ešte viac skomplikovali.

Aj v prípade, ak by sa migrácia hneď zajtra zastavila a nelegálni migranti by sa vrátili do svojich domovských krajín, by prítomnosť islamu v Európe zostala určujúcou otázkou. Prinajmenšom západ kontinentu už nie je kultúrne a duchovne homogénny a je nepravdepodobné, že ešte niekedy opäť bude.

Za hranicami Západu sa expanzia islamu riadi odlišnými, ale vzájomne prepojenými vzorcami. V Číne štátne zásahy – najmä v provincii Sin-ťiang – obmedzili islamské náboženské prejavy medzi Ujgurmi považované za separatistické tendencie, pričom ich rastúca populácia sa považuje za výzvu pre dominantnú pozíciu etnickej skupiny Chan.

V subsaharskej Afrike, najmä v Nigérii, Senegale a oblasti Sahelu, kde islam súťaží s kresťanstvom, podporuje rast islamskej viery vysoká pôrodnosť, hospodárske väzby a financovanie mešít a škôl zo strany krajín Perzského zálivu. V juhovýchodnej Ázii sa islamu darí v Indonézii, Malajzii a južnom Thajsku, kde vyvažuje miestne tradície pomocou rastúceho konzervativizmu, ktorý financuje Saudská Arábia.

Segregácia ako stratégia prežitia a expanzie

Jeden z paradoxov expanzie islamu je, že namiesto asimilácie sa často vracia k odskúšanému historickému modelu sebestačnej existencie, ktorým je geto. Od prvých dní prítomnosti islamu v nemoslimských krajinách si moslimské komunity často zvolili hospodársku, kultúrnu, náboženskú a dokonca aj súdnu autonómiu. V stredovekom Španielsku, osmanskej Európe a Britskej Indii si moslimské menšiny vždy udržiavali odlišné inštitúcie namiesto toho, aby sa integrovali do majoritnej spoločnosti.

Tento vzorec pretrváva až dodnes nielen v Európe, ale aj Afrike, Ázii a Číne. Mnohé moslimské komunity sa nesnažia o úplnú integráciu, ale namiesto toho si vytvárajú paralelné spoločenstvá, udržiavajú si vlastné hospodárske siete, kultúrne normy a náboženské štruktúry.

V niektorých prípadoch je to odraz vedomého odmietnutia asimilácie, v iných je to, naopak, dôsledok toho, že hostiteľské krajiny nedokážu podporovať efektívnu integráciu. Tak či onak, výsledkom je dlhodobá dynamika vzťahov „my verzus oni“, ktorá sa stáva ešte výraznejšou tým, ako moslimská populácia rastie, zatiaľ čo miestna majoritná populácia postupne starne a zmenšuje sa.

Zložitú situáciu ďalej komplikuje aj to, že islam sa nevyvíja jedným jediným smerom. Na jednej strane prechádza „westernizáciou“ tým, že prijíma nielen moderné technológie, ale aj prvky sekulárneho nacionalizmu, rodovej rovnosti a ekonomického liberalizmu. Vnútorný rozkol islamu a chýbajúca centralizovaná náboženská autorita však na druhej strane výrazne skomplikovali rozsiahlu modernizáciu – podobnú napríklad japonským reformám Meidži alebo ekonomickej transformácii Číny.

Na druhej strane islam zažíva radikalizáciu a ustupuje smerom k puristickým a spolitizovaným formám náboženského prejavu. Boj medzi týmito dvomi tendenciami zostáva stále nevyriešený. Zatiaľ čo klasický „westernizovný“ islam, ktorého predstaviteľmi sú postavy ako Džamál Abd an-Násir, Saddám Husajn a Háfiz al-Asad, sa do značnej miery zrútil, islamistické hnutia sa naďalej posilňujú. Napriek tomu aj v rámci týchto hnutí pretrváva napätie: islamizmus je často len reakciou na existenčné výzvy modernej éry, nie jej plne rozvinutou alternatívou.

Ramadán ako indikátor identity

Ramadán už nie je len náboženským sviatkom – stal sa globálnym fenoménom, ktorý odráža napätie medzi vierou, modernou érou, geopolitikou a reflektuje Huntingtonov stret civilizácií. Verejné modlitby, pouličné oslavy a hospodárske aktivity spojené s ramadánom sa výrazne rozšírili, čím sa svätý mesiac zmenil na kultúrnu atrakciu, ale zároveň sa stal politickým jablkom sváru.

Zamestnávatelia sa snažia zorientovať a prispôsobiť pracovné podmienky zamestnancom, ktorí sa postia, školy diskutujú o tom, ako riešiť dochádzku študentov, sekulárne inštitúcie sa snažia nájsť rovnováhu medzi náboženskou toleranciou a spoločenskými normami, dokonca aj školy a športoviská sa snažia prispôsobiť dodržiavaniu náboženských zvyklostí.

No keď dáme kultúru a politiku bokom, ramadán je aj veľký biznis. Globálne značky komercializujú iftár, večerné jedlo po skončení celodenného pôstu, zatiaľ čo sa koncept halal financií šíri do celého sveta. Akciové trhy reagujú počas pôstneho mesiaca odlišne a medzitým blockchainová technológia transformuje vyplácanie povinnej almužny s názvom zakat.

Mekka sa stáva turistickou atrakciou pripomínajúcou skôr moslimský Disneyland ako miesto duchovného rozjímania a hĺbania. Zatiaľ čo ramadánové trhy spôsobujú revolúciu v prostredí európskych miest, technológia transformuje náboženskú prax pomocou kázní generovaných umelou inteligenciou a virtuálnych mešít.

Pri tom, ako sa islam naďalej rozširuje a upevňuje svoju pozíciu vo svete, ramadán slúži ako lakmusový papierik testujúci vzťah medzi moslimskými komunitami a širšou majoritou. Otázka už teda neznie tak, či islam zostane významnou súčasťou sveta mimo svojich tradičných hraníc, ale skôr ako sa jeho prítomnosť prejaví – prostredníctvom kultúrnych bojov, vzostupu hybridného „euroislamu“ či „sinoislamu“ (v Číne) alebo posunu v dynamike politického vývoja, v ktorom moslimské komunity zohrávajú čoraz viac rozhodujúcu úlohu pri formovaní budúcnosti majoritnej spoločnosti.

Zhrnutie

Ramadán už nie je len náboženským sviatkom – je to globálna udalosť, ktorá formuje krajiny, kultúru a politiku od Európy cez Afriku až po Čínu a ďalšie regióny. Na rozdiel od historickej expanzie moderný rast islamu poháňa migrácia, demografia a politický vplyv, nie dobývanie silou zbraní. V mnohých regiónoch tento vývoj v skutočnosti odzrkadľuje ranú históriu islamu. Namiesto toho, aby sa moslimovia plne integrovali, vytvárajú sebestačné komunity. Ramadán, kedysi duchovný sviatok, dnes slúži ako symbol zviditeľnenia a vplyvu moslimov, čo nastoľuje naliehavé otázky. Prispôsobuje sa islam modernému svetu alebo sa svet prispôsobuje islamu?