Ekumenizmus – nekonečný príbeh?

Cieľom tohto hnutia je zaceliť stáročia staré rany vo forme rozdielov medzi kresťanmi, podporiť zmierenie prostredníctvom dialógu a spoločnej viery. Pápež František bol horlivým obhajcom ekumenizmu,  vyhlásiac, že jednota kresťanov nie je len vnútorným záujmom cirkvi, ale „základnou podmienkou realizácie autentického univerzálneho bratstva, ktorého prejavom je spravodlivosť a solidarita voči všetkým“.

Druhý vatikánsky koncil a cesta k jednote

Druhý vatikánsky koncil predstavoval zlom v prístupe cirkvi k ekumenizmu. Vo svojom dekréte o ekumenizme Unitatis Redintegratio koncil potvrdzuje, že „obnovenie jednoty medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných záujmov Druhého vatikánskeho koncilu“.

Uznávajúc, že rozdiely medzi kresťanmi sú v rozpore s Kristovou vôľou a pohoršujú svet, dekrét nalieha na prijatie hlbokého záväzku k zmiereniu a zdôrazňuje, že jednota si vyžaduje nielen obyčajný dialóg, ale aj porozumenie, rešpekt a spoločnú duchovnú cestu.

Pápež František túto víziu dlhodobo presadzoval na základe posolstva mieru, začlenenia a dialógu. Na svojich častých stretnutiach s konštantínopolským patriarchom Bartolomejom a lídrami evanjelickej cirkvi  dôsledne presadzoval posolstvo zblíženia a zmierenia, ktoré je zhrnuté v jednoduchej, ale hlbokej myšlienke: „Nie sme takí odlišní.“

Ako „pápež milosrdenstva“ bol František vnímaný ako bojovník presadzujúci láskavosť, porozumenie a načúvanie, zdôrazňujúc, že „našim pokojom je Kristus“ a že svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním „Ježiš zbúral múry nepriateľstva a rozdelenia medzi ľuďmi“. Pre pápeža Františka bolo vzájomné náboženské porozumenie stredobodom posolstva Kristovho evanjelia. Ale nie je to len pomalý pochod smerom k dobrovoľnému zániku? V akom bode prestáva byť univerzálne bratstvo ušľachtilou snahou a začína sa stávať výpredajom doktrín, v rámci ktorého je každý princíp viery predmetom vyjednávania v mene inklúzie?

Zatiaľ čo dôraz pápeža Františka na zmier a vzájomné porozumenie odrážal ekumenické poslanie cirkvi, tieto ideály sú viac než len zastrešujúce pojmy: „zmier“ a „porozumenie“ sú slová, ktorých význam je náchylný na rýchle zmeny, a to niekedy aj na úkor integrity doktrín. To nastoľuje zásadnú otázku: nezabudol pápež František vo svojej misii zjednotenia na samotnú cirkev?

Medzináboženský dialóg zostáva dialógom

Skutočne, veľký sen o medzináboženskom dialógu vždy čelil tej istej nepríjemnej prekážke: „Ako zladíte doktríny, ktoré medzi sebou zásadným spôsobom nesúhlasia?“ Katolícki a východní pravoslávni teológovia sa občas snažili nájsť spoločnú reč, rovnako ako kedysi Leibniz a Bossuet hľadali teologický most medzi katolíkmi a protestantmi.

Takéto veľké snahy o zjednotenie sa zdali ako odsúdené na to, aby zostali len teoretickými cvičeniami. V histórii vzťahy medzi lídrami rôznych vierovyznaní zriedka presahovali zdvorilé stretnutia, symbolické gestá a zdĺhavé diskusie. Tomuto osudu neunikol ani pápež František. Napriek jeho úsiliu medzináboženský dialóg zostáva presne tým, čím je: dialógom, nie riešením.

To by nás však nemalo prekvapovať. Viera má totiž obsah. Najmä kresťanstvo si nesie hlboké duchovné a teologické bohatstvo, ale jeho praktizovanie a interpretácia sa medzi katolíkmi, protestantmi a pravoslávnymi kresťanmi východného rítu značne líšia. Protestantská bohoslužba nie je katolícka omša ani pravoslávna božská liturgia. Tieto liturgie a doktríny nie sú vzájomne zameniteľné.

Klauzula Filioque, starý teologický spor ťahajúci sa celé stáročia, naďalej rozdeľuje východné a západné kresťanstvo, pričom katolíci vyhlasujú, že Duch Svätý vychádza z Otca aj Syna, zatiaľ čo pravoslávni tvrdia, že Duch vychádza len z Otca. Medzitým Sola Scriptura, protestantský princíp, že jedine Písmo je autoritou vo veciach viery, je v priamom rozpore s katolíckym učením, ktoré tvrdí, že posvätná Tradícia a Magistérium sú tiež Bohom vedené zdroje pravdy.

Pokúsil sa teda pápež v záujme jednoty a za predpokladu, že ezoterická láska Kristova stačí na dosiahnutie exoterickej inštitucionálnej jednoty, vtlačiť rôzne tradície do univerzálneho rituálu a zbaviť vieru jej hlbokého významu?

Univerzálne bratstvo alebo teologická erózia?

Pápež František, ktorý vždy presadzoval medzináboženský dialóg, mal zároveň aj svojich kritikov. Tradicionalistické frakcie v katolíckej cirkvi tvrdia, že jeho ekumenické snahy prinášajú riziko oslabenia základného katolíckeho učenia. Jeho apoštolská exhortácia Evangelii gaudium zdôrazňuje, že cirkev musí byť otvorená dialógu so všetkými vierovyznaniami, pričom uvádza:

„Nikdy nesmieme zabúdať, že sme pútnici, ktorí kráčajú bok po boku. To znamená, že musíme mať voči iným úprimnú otvorenosť, deliť sa s ich radosťami a zármutkami. Keď sú nekresťania verní svojmu vlastnému svedomiu, môžu z Božej láskavej iniciatívy žiť ospravedlnení Božou milosťou a byť tak spojení s veľkonočným tajomstvom Ježiša Krista.“

Pre kritikov je otázka jasná: ak nekresťania môžu byť ospravedlnení bez konverzie, nerobí to z misijného diela prekonanú záležitosť? Dôraz na dialóg a jeho prednosť pred konverziou viedol niektorých k tvrdeniu, že pápež František stieral hranice medzi evanjelizáciou a obyčajným spolunažívaním.

Vo svojej neúnavnej snahe o jednotu medzi všetkými veriacimi, v presvedčení, že nasleduje Kristovo posolstvo lásky, sa mohol dopustiť svojho najväčšieho omylu: dostal sa nebezpečne blízko k popretiu nevyhnutnosti evanjelizácie, kajúcnosti a duchovnej askézy požadovanej kresťanstvom. Ako keby vo svojom hľadaní čistej mystickej lásky, univerzálneho puta, ktoré spája všetkých veriacich, zabudol, že táto mystika nie je jednoducho daná, ale je nutné si ju zaslúžiť.

Získava sa vierou, životom podľa prijatej milosti, prostredníctvom samotnej cirkvi. Možno táto jednoduchosť prístupu, toto rozmazanie hranice medzi posvätným a profánnym vysvetľuje, prečo sa kostoly vyprázdňujú. Koniec koncov, ak je spása poskytnutá už pri narodení, prečo sa obťažovať krstom? Prečo sa vôbec snažiť?

Čísla neklamú: katolicizmus v celej Európe upadá. V Nemecku sa v roku 2023 približne 24 percent obyvateľov prihlásilo ku katolicizmu, čo predstavuje približne 20,4 milióna osôb. Pravidelná účasť na omši však zaznamenala výrazný pokles, pričom len okolo 6,2 percenta katolíkov navštevuje bohoslužby každý týždeň.

V Taliansku tiež došlo k výraznému poklesu v návštevnosti náboženských obradov. Za posledné dve desaťročia sa pravidelná týždenná účasť na omši znížila z 36,4 percenta na 18,8 percenta obyvateľstva. Tento pokles bol obzvlášť výrazný u mladších Talianov – od roku 2024 pravidelne navštevuje bohoslužby len 10,9 percenta Talianov vo veku od 18 do 34 rokov.

Dokonca aj Poľsko, ktoré bolo kedysi baštou katolicizmu, zažíva pokles: návštevnosť omší klesla z 36,9 percenta v roku 2019 na 28 percent v roku 2021, hoci mierny nárast na 29,5 percenta v roku 2022 naznačuje určitú odolnosť voči všeobecnému trendu. Napriek tomu sekularizácia výrazne postupuje naprieč kontinentom.

Týždenná účasť na omšiach

Univerzálne zabudnutie?

Ak je však jednota v mieri a láske začiatkom i koncom všetkého, prečo sa vôbec obťažovať s konverziou iných ľudí? Prečo by ste chodili každú nedeľu ráno na omšu, keď už máte zaručený lístok do neba?

Toto je možno najspornejšia otázka pre praktizujúcich katolíkov pod vedením pápeža Františka, najmä pre konzervatívcov: viera, ktorú presadzoval, sa nebezpečne priblížila univerzalistickému vyznaniu, bratstvu takému otvorenému, že stiera hranice medzi náboženstvami. Čo sa začalo ako medzikresťanský dialóg, čoskoro prerástlo do teologickej slobody pre všetkých, v rámci ktorej sa s islamom, judaizmom a inými vierami zaobchádzalo v podstate ako s ekvivalentmi.

Pápežova návšteva Indonézie v roku 2024 to dokonale ilustrovala. Popri moslimských lídroch a predstaviteľoch protestantizmu, budhizmu, hinduizmu a konfucianizmu pápež hovoril o mieri, jednote a univerzálnej láske. Ale čo táto láska vlastne obsahuje? Čo to znamená, keď je bez rozlíšenia rozšírená na všetky viery a od veriaceho za to nič nežiada? Je v tom momente vôbec potrebné byť kresťanom alebo vôbec v niečo veriť?

Kde sa to končí? V akom bode sa medzináboženský dialóg stáva sebazaprením? To je otázka, ktorou pápež František zaťažil veriacich. Cirkev otvorila svoje dvere doširoka, a hoci jej cieľ dosiahnuť mier a medzináboženskú harmóniu je ušľachtilý, odchýlila sa od svojho základného cieľa: evanjelizovať, konvertovať a zostať mystickým telesom v sekulárnom svete.

Možno to, čo cirkev skutočne potrebuje, nie je univerzalizmus, ale skutočný (a nie fiktívny) Pius XIII., ktorý by – podobne ako v televíznom seriáli Mladý pápež – obnovil mystérium, vieru a posvätnú tradíciu, ktoré cirkev kedysi definovali. Seriál, ktorý sa začal ako satira, sa rozvinul do neočakávanej kontemplácie o význame mysticizmu a nakoniec vykreslil katolicizmus ako strážcu posvätného, nie ako pozostatok minulosti.

V seriáli sa Pius XIII., ktorého stvárnil Jude Law, pôvodne vykreslený ako karikatúra reakcionára, stal postavou plnou božského mystéria a neochvejnej viery, odmietajúc jej oslabenie modernizmom. Namiesto toho, aby demontoval autoritu cirkvi, seriál oživil jej transcendentný charakter a pritiahol k posvätnosti aj skeptikov. V ére nastupujúcej sekularizácie sa seriál nevysmieval viere, ale, naopak, prinútil ľudí opäť túžiť po jej tajomstve.

Cirkev musí obnoviť svoju tradíciu a mysticizmus, aby prežila a opustila prázdny univerzalizmus v prospech svojej skutočnej duchovnej podstaty.

Zhrnutie

Angažovanosť pápeža Františka v medzináboženskom dialógu stiera hranice medzi jednotou kresťanov a oslabovaním doktríny. Zatiaľ čo Druhý vatikánsky koncil sa snažil prekonať vzájomné rozdiely medzi kresťanmi, pápež František prijal všetky náboženstvá ako rovnocenné a uprednostnil mier pred konverziou, ako to bolo vidieť pri jeho návšteve Indonézie v roku 2024. Kritici varujú, že znižovanie dôrazu na evanjelizáciu podkopáva poslanie cirkvi. Keďže katolicizmus je v celej Európe na ústupe, cirkev riskuje, že sa stane morálnou inštitúciou, ktorej chýba tajomstvo a transcendencia, a že jej viera bude taká otvorená, že rezignuje na svoju vlastnú podstatu.