Laici na vzostupe: Vance verzus Vatikán a Ordo Amoris

Ešte predtým, ako svojou obhajobou slobody prejavu vyvolal v nemeckej politike šokovú vlnu (v predvolebnej kampani), doma rozpútal kontroverziu svojím výkladom kresťanskej lásky. V januárovom rozhovore pre Fox News s odvolaním sa na augustiniánsko-tomistický princíp Ordo Amoris – „poriadok lásky“ – Vance predniesol tvrdenie, že povinnosť starostlivosti sa musí začať u tých najbližších a až potom sa má rozšíriť na ostatných.

Hoci intelektuálny odkaz cirkevných otcov, ktorí tento princíp formulovali, je hlboký, dnes by sme ho mohli považovať za samozrejmý. Moderný katolicizmus – najmä na Západe – však čoraz viac uprednostňuje vzdialené humanitárne ciele pred miestnou dobročinnosťou. Caritas sa často zameriava na pomoc ľuďom zo vzdialených regiónov, zrejme vedená základným presvedčením, že bohaté spoločnosti už nie sú konfrontované so skutočnou chudobou. Niekedy sa to však deje na úkor najbližších komunít, dokonca aj vlastných detí. Návrat k Ordo Amoris bol potom len zriedkavo na programe dňa. Až doteraz.

Vanceova výzva, ktorú priamo podnietil proimigračný postoj Konferencie katolíckych biskupov USA (USCCB), vyvolala ohlas. Jeho odôvodnenie podnietilo zriedkavý zásah zo strany pápeža Františka, ktorý v liste adresovanom USCCB Vanceov postoj kritizoval, zároveň však pripustil, že jednotlivé národy majú právo – a možno dodať, že aj povinnosť – svojich občanov pred kriminálnymi živlami putujúcimi v migračných tokoch chrániť.

Pápežova mierne formulovaná odpoveď, ktorá síce vyzývala na humánne zaobchádzanie s deportovanými osobami, však nebola dostatočná, pretože v nej chýbal podstatný teologický protiargument.

Keď laici zachránili cirkev pred pornokraciou

Liberáli, ktorí zvyčajne autoritu pápeža spochybňujú ako prví, sa v reakcii na Vanceov laický katolícky aktivizmus odvolali na princíp odluky cirkvi od štátu. Takéto ich pobúrenie však, samozrejme, absentovalo vždy, keď sa pápež František zasadzoval za progresívne veci, ako sú opatrenia v oblasti ochrany klímy či migrácia, vyzývajúc pritom politických lídrov, aby v týchto oblastiach robili viac.

História však k Vanceovmu postoju pozná precedens. V 10. a 11. storočí – v období neslávne známej pornokracie, keď sa rozmohla pápežská korupcia a morálna laxnosť – svetskí vládcovia Svätej ríše rímskej, predovšetkým Otto I. a Henrich III., zosadili skorumpovaných pontifikov a obnovili morálnu bezúhonnosť, čím položili základy clunyjskej reformy, ktorá katolícku cirkev oživila.

Nebol to však ani prvý, ani posledný prípad, keď sa zásah zo strany laikov ukázal ako rozhodujúci. Vo Francúzsku 19. storočia ultramontanistické hnutie, na ktorého čele stáli prevažne laickí katolíci, obhajovalo primát pápeža proti liberálnym sklonom prevažne francúzskeho kléru. Neochvejná oddanosť ultramontanistov Rímu pretvorila francúzsky katolicizmus, pričom súčasne ponúka príklad laických hnutí, ktoré ovplyvňovali ďalšie smerovanie cirkvi.

Podobne aj Opus Dei, prelatúra založená v 20. storočí, podporuje posväcovanie laikov a zachováva si vplyv v cirkvi po Druhom vatikánskom koncile, a to napriek pretrvávajúcemu popkultúrnemu vykresľovaniu tohto rádu ako ultratradicionalistickej tajnej spoločnosti. Dôraz tohto hnutia na integráciu viery do každodenného života podčiarkuje rastúcu úlohu laikov pri udržiavaní a šírení katolíckej doktríny.

A predsa úsvit novej éry

Rozruch okolo Vanceových výrokov nehovorí ani tak o účasti laikov v cirkevných záležitostiach, ako skôr o zjavne dvojakom uplatňovanom metri. Tie zásluhy laikov, ktoré sú v súlade s progresívnymi programami, sú už desaťročia oslavované. Encykliku pápeža Františka o klimatických zmenách médiá a politický establišment velebili, rovnako tak privítali platformu klimatickej aktivistky Luisy Neubauerovej vo Vatikáne počas prezentácie encykliky.

Skutočný predmet sporu nespočíva v otázke účasti laikov na cirkevných záležitostiach, ale skôr v tom, či ich prínos slúži podpore alebo spochybňovaniu doktrinálnych právd. Vanceov zásah podčiarkuje rastúcu bezmocnosť cirkevnej hierarchie, ktorá sa čoraz viac zaoberá potrebou byť uznaná zo strany spoločnosti, čím sa vystavuje riziku straty svojej doktrinálnej integrity. V atmosfére, v ktorej sa aj elementárne teologické tvrdenia prezentujú ako sociálny aktivizmus, politici ako Vance nútia Vatikán prehodnotiť jeho priority.

Budúci pápež bude musieť čeliť nielen výzvam rýchlo sa sekularizujúceho sveta, ale aj rastúcemu vplyvu katolíckych laických lídrov, ktorí sa neboja spochybňovať cirkevnú autoritu, keď sa odkláňa od doktrinálnej vernosti. Pápež František, formovaný spoločensko-politickým prostredím Obamovej éry, sa toho, aby sa ako pápež mohol touto výzvou zaoberať, už nedožil.

Jeho nástupca by však mohol byť vybraný práve so zreteľom na túto konfrontáciu. V čase, keď sa cirkev pripravuje na ďalšie pápežské konkláve, môže byť súčasná americká administratíva, ktorá sa stavia do pozície katolíckej hradby, paradoxne presne to, čo cirkev potrebuje na svoje nové nastavenie.

Zhrnutie

Odvolávanie sa amerického viceprezidenta Vancea na Ordo Amoris znovu rozprúdilo diskusiu o katolíckej sociálnej náuke, spochybnilo proimigračný postoj amerických biskupov a vyvolalo reakciu pápeža Františka. Vanceov postoj však nemožno považovať za historickú anomáliu – stredovekí vladári v čase zblúdenia cirkvi totiž v minulosti už pôsobili ako korektív. Cirkev, ktorá sa ochotne pridala k liberálnej ortodoxii, čelí v súčasnosti zmenenej politickej situácii. Nástupca pápeža Františka už nebude pôsobiť vo svete Obamovej éry, ale vo svete, v ktorom sa americká administratíva stavia do pozície (duchovného) korektívu. Paradoxne by to mohlo byť presne to, čo cirkev potrebuje na svoje nové nastavenie.