Kým bol, aby vynášal súdy? Pontifikát Jorgeho Bergoglia

Tento ikonický obraz pápeža Františka, zhotovený počas vrcholiaceho šialenstva covidu, s najväčšou pravdepodobnosťou poznačí spôsob, akým si svet bude pamätať pápeža, ktorý spájal toleranciu s autoritou, lásku s nevraživosťou, pokoru s túžbou zapáčiť sa: krehký človek nesúci obrovské bremeno odkazu svätého Petra.

Úmrtím pápeža Františka katolícka cirkev vstupuje do ďalšej neistej kapitoly svojich dlhých dejín. Jorge Mario Bergoglio sa ako prvý jezuitský a zároveň prvý neeurópsky pápež po stáročiach snažil priblížiť cirkev okrajovým častiam spoločnosti, kladúc dôraz na pastoračnú starostlivosť namiesto toho, čo vnímal ako doktrinálnu rigiditu. Jeho dedičstvo však naďalej vyvoláva hlboké rozkoly. František, milovaný sekulárnymi médiami, progresívcami zasa oslavovaný ako reformátor a tradicionalistami kritizovaný za svoju nejednoznačnosť, zanecháva po sebe cirkev, ktorá je sama vnútorne roztrieštená.

Posun k súcitnejšiemu prístupu mala naznačiť jeho slávna rečnícka otázka, parafrázujúca List Rimanom (14, 4): „Ak je nejaká osoba gay a hľadá Pána a má dobrú vôľu, ktože som ja, aby som ju súdil?“ Namiesto toho sa však stala symbolom dosť nepohodlného napätia v jeho pápežstve. Pre mnohých katolíkov to bol dôkaz neochoty brániť tradičné učenie v dobe, ktorá je voči náboženskej ortodoxii čoraz nepriateľskejšia a vyznačuje sa značným odklonom západnej spoločnosti od jej kresťanských koreňov.

František viac ako ktorýkoľvek iný pápež pred ním v poslednom období preorientovával katolícky diskurz na otázky sociálnej spravodlivosti, klimatických zmien a ekonomickej nerovnosti – teda na témy, ktoré mu síce priniesli medzinárodný obdiv v kruhu mocných, ale milióny veriacich, ktorí sa pýtali, či cirkev nezamenila morálnu jasnosť za politickú účelnosť, ponechali osamote.

Rozdelenie v cirkvi

Po desaťročia bol v rámci katolicizmu dominantný príbeh o úpadku na Západe a expanzii na iných miestach sveta. Počas pontifikátu Františka sa však tento obraz stal oveľa komplikovanejší. Hoci v Európe a Severnej Amerike v mnohých diecézach návštevnosť na omšiach klesla, rozmohlo sa živé tradicionalistické hnutie, a to najmä medzi mladšími veriacimi, ktorí boli rozčarovaní z nejednoznačnosti vyhlásení z Vatikánu.

Oživenie tradičných komunít slúžiacich latinskú omšu, rastúci politický vplyv katolíckych konzervatívcov a dôležitosť osobností ako Giorgia Meloniová v Taliansku alebo James David Vance v USA poukazujú na rastúcu kontrakultúru stojacu v opozícii voči progresívnemu pontifikátu Františka.

Medzitým v Afrike a Južnej Amerike, ktoré boli dlho považované za bašty cirkvi, je katolicizmus postavený pred bezprecedentné výzvy. Evanjelikálne kresťanstvo je naďalej na výraznom vzostupe, a to najmä v Brazílii, kde turíčne hnutia k sebe pritiahli milióny bývalých katolíkov. Priklonenie sa cirkvi k západným progresívnym ideálom – predovšetkým v otázkach rodovej rovnosti, sexuality a environmentalizmu – odradilo aj mnohých afrických biskupov, ktorí na takéto postoje často nazerajú ako na formu ideologického kolonializmu.

Synodálne diskusie v Ríme odhalili, aké hlboké sú tieto rozpory. Hoci sa František snažil prostredníctvom tém lásky a inklúzie zjednocovať, občas sa zdalo, že počas jeho pontifikátu sa priepasť medzi konzervatívnymi a progresívnymi frakciami v cirkvi prehlbuje.

Veľké prenasledovanie – a veľké ticho

Okrem vnútorného napätia cirkev za Františka čelila aj rastúcemu nepriateľstvu v širšom svete. Hoci sa väčšina jeho pontifikátu niesla v znamení úsilia o budovanie mostov so sekulárnymi elitami a medzináboženskými lídrami, kresťanstvo zostáva celosvetovo najprenasledovanejším náboženstvom. A to často bez toho, aby Vatikán túto skutočnosť nejakým spôsobom uznal.

V Číne kontroverzná čínsko-vatikánska dohoda umožnila komunistickej strane sprísniť kontrolu nad katolíckymi komunitami, čo viedlo k pokračujúcemu potláčaniu podzemných cirkví. V Indii prudko vzrástlo násilie hinduistických nacionalistov voči kresťanom, naopak, v niektorých častiach moslimského sveta zasa kresťanské menšiny žijú pod neustálou hrozbou diskriminácie, väzenia, dokonca až smrti.

František, ktorý sa často zasadzoval za medzináboženský dialóg, len zriedkakedy pristupoval k týmto krízam s rovnakou morálnou jasnosťou ako ku klimatickým zmenám alebo ekonomickej nerovnosti. Niekedy sa dokonca zdalo, že jeho snaha o diplomatické zblíženie ide na úkor dôraznej obhajoby prenasledovaných kresťanov. Jeho neochota týmto skutočnostiam skutočne čeliť zostane rozporuplným aspektom jeho dedičstva.

Centralizácia verzus decentralizácia

Kľúčovou črtou Františkovho pontifikátu bol jeho paradoxný štýl vedenia: hoci vyzýval na synodalitu a rozšírenie rozhodovania na miestnej úrovni, zároveň utvrdzoval autoritu pápežstva spôsobom, ktorý pripomínal pontifikáty jeho predchodcov spred Druhého vatikánskeho koncilu. Na rozdiel od svojho predchodcu Benedikta XVI., ktorý mal napriek svojmu konzervatívnemu teologickému postoju k vedeniu rezervovanejší a akademickejší prístup, František často svoju autoritu používal ako železnú rukavicu.

Hoci sa vyhýbal „súdeniu“ zjavných odchýlok od kresťanského učenia, táto pokora a tolerancia mu nebránila opakovane odsudzovať všetky formy tradicionalizmu. Biskupov, ktorí s ním nesúhlasili, odsunul na vedľajšiu koľaj, konzervatívnych teológov potrestal, tridentské formy omše takmer vykorenil, nesúhlasné rehoľné rády marginalizoval a vatikánske inštitúcie pretvoril na svoj obraz s tým, že jeho systematické teologické dvojzmysly slúžili ako nástroj na to, aby mal pri kľúčových rozhodnutiach vždy posledné slovo.

Jednou z Františkových najcharakteristickejších vlastností bola jeho schopnosť kontrolovať cirkev prostredníctvom médií. Žiadny pápež pred ním sa tak aktívne nesnažil o získanie uznania zo strany hlavného prúdu, či už prostredníctvom symbolických gest, ako napríklad umývanie nôh moslimským utečencom, skrze používanie verejnej dopravy v Ríme, ostrú kritiku kapitalizmu alebo starostlivo zvolené úderné citáty, ktoré sa dostali na titulné stránky svetových novín.

Jeho mediálna zdatnosť mu umožnila formovať vnímanie cirkvi verejnosťou tak, ako to dokázalo len málo jeho predchodcov. Ten istý talent ho však zamotával aj do rozporov. Jeho ochota vyjadriť sa takmer ku každej dôležitej globálnej otázke často viedla k tomu, že sa jeho slová podarilo zneužiť na politické ciele, ktoré boli veľmi vzdialené katolíckemu učeniu.

Cieľom reforiem pápeža Františka bolo viac cirkev otvoriť svetu a zaangažovať ju do súčasných sociálnych problémov. Tie však v sebe skrývali aj nebezpečenstvo, že sa z pápežstva stane nástroj na presadzovanie ideológie. Rovnováha medzi pápežskou autoritou a biskupskou kolegialitou zostáva nevyriešená. Františkov nástupca zdedí cirkev, ktorá je centralizovanejšia vo svojom vedení a zároveň roztrieštenejšia vo svojich presvedčeniach. Jeho najdôležitejšou úlohou preto bude obnoviť dôveru a jasnosť.

Zhrnutie

František nanovo definoval pápežstvo pre potreby mediálneho veku, uprednostňujúc pritom imidž pred doktrínou a jednotu pred jasnosťou. Teologickú nejednoznačnosť pritom využíval na potvrdenie svojej autority. Jeho dôraz na sociálnu spravodlivosť z neho urobil obľúbenca globálnej elity, to všetko však na úkor rozdelenia v cirkvi. V Európe rastie počet tradicionalistov, zatiaľ čo evanjelikáli v Afrike a Južnej Amerike ohrozujú dominanciu katolíkov. Prenasledovaní kresťania sú často odsúvaní na druhé miesto a hlas cirkvi sa oslabuje pokusmi o sekulárne zmierenie. Bez ohľadu na to, z ktorej frakcie bude nástupca pápeža Františka pochádzať, bude sa musieť sústrediť na jednu vec: na súdržnosť.