Ramadán v Európe: integrácia alebo odovzdanosť?

No dnes už tieto výzvy nemajú vojenskú povahu: sú demografické, kultúrne a ideologické. S prisťahovalectvom sa tento súboj presunul z vonkajšieho prostredia do vnútra kontinentu. Ramadán sa stal stredobodom pozornosti a Európa si kladie otázku, či dokáže integrovať svoju rastúcu moslimskú populáciu alebo či bude sama nútená prispôsobiť sa. Dokážu tieto dve civilizácie žiť vedľa seba alebo jedna nevyhnutne pretvorí tú druhú?

Ukážme si zopár čísel

Zatiaľ čo Európa – uväznená medzi sekularizmom a svojím prísľubom chrániť práva menšín – si nie je istá, ako vlastne zosúladiť islam so svojimi politickými hodnotami, niektoré časti moslimského sveta sa pohybujú úplne opačným smerom. Saudská Arábia, ktorá kedysi predstavovala baštu islamského konzervativizmu, sa vzďaľuje od prísnych wahhábistických interpretácií a vo svojej Vízii 2030 sa pustila do demontáže tohto rigidného rámca.

Vízia 2030, program reforiem, ktorý presadzuje korunný princ Muhammad bin Salmán, sa zameriava na diverzifikáciu ekonomiky, obmedzenie vplyvu náboženského konzervativizmu vo verejnom živote, presadzuje otvorenejšiu a modernizovanú spoločnosť. Medzi kľúčové reformy patrí obmedzenie moci náboženskej polície, umožnenie ženám šoférovať, zvýšenie účasti žien na trhu práce a expanzia zábavného priemyslu, ktorý sa kedysi považoval za neislamský.

Medzitým sa tlak na európske inštitúcie ďalej zvyšuje. Táto kedysi okrajová menšina sa nezmenšuje, ale rozrastá. A s vyššou pôrodnosťou a neustávajúcou imigráciou bude moslimská populácia v Európe narastať čoraz viac. Dokáže si Európa zachovať sekulárny charakter, zatiaľ čo jej moslimská populácia naďalej rastie, najmä keď jej významná časť aktívne praktizuje svoje náboženstvo?

Vo Veľkej Británii sa až 64 percent moslimov považuje za hlboko veriacich, zatiaľ čo vo Francúzsku je to 33 percent. Obstoja sekulárne princípy, na ktorých Európa stojí, zatiaľ čo sa demografia mení a náboženská viera zostáva naďalej silná? Alebo budú postupne erodovať pod ťarchou kultúrnych a náboženských tlakov?

Predpokladaný podiel moslimského obyvateľstva v Európe do roku 2050:

Úhrnná plodnosť (ÚP) vo vybraných európskych krajinách:

Navyše je Európa zviazaná svojimi vlastnými politikami v oblasti ľudských práv, ktoré sa od ochrany európskych občanov posunuli k rozširovaniu práv na celý svet. Koncept, ktorý pôvodne slúžil ako regionálna poistka, sa premenil na univerzálnu doktrínu.

Kľúčovým aktérom je Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), ktorého rozsudky nanovo definovali migračné politiky a niekedy dokonca zrušili či zmenili vnútroštátne rozhodnutia. Vo veci Hirsi Jamaa verzus Taliansko (2012) súd rozhodol, že krajina ležiaca na Apeninskom polostrove porušila ľudské práva tým, že zadržala a vrátila migrantov do Líbye bez posúdenia ich žiadostí o azyl, čím súd potvrdil zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia (non-refoulement). Podobne v rozsudku M. S. S. verzus Belgicko a Grécko (2011) ESĽP rozhodol, že tieto dva štáty vystavili žiadateľa o azyl neľudským podmienkam, čo následne ovplyvnilo presadzovanie Dublinského nariadenia.

Tieto prípady ilustrujú, ako narastajúce zasahovanie Európskeho súdu pre ľudské práva do migračných politík rozšírilo ochranu migrantov, často na úkor štátnej suverenity a vnútroštátnej kontroly hraníc. Vo svojej snahe stať sa globálnym šampiónom v oblasti ľudských práv teraz Európa čelí dileme, ako zosúladiť svoje právne záväzky s rastúcimi migračnými tlakmi a rastúcim napätím doma. A keď pominieme samotnú migráciu, ako sa dokáže Európa zorientovať v prejavoch náboženstva, keď jej vlastné inštitúcie systematicky podkopávajú jej sekulárne základy.

Toto je podstata napätia v diskusii o ramadáne a praktizovaní náboženstva: nesúlad medzi sekulárnymi základmi kontinentu a jeho meniacou sa demografiou, ktorý núti Európu prehodnotiť jej ústupky voči iným kultúram a náboženstvám.

Praktizovanie a prax

Európa, kedysi hrdá bašta sekularizmu, sa dnes stala zhovievavým dejiskom paradoxov. Zatiaľ čo krajiny s moslimskou väčšinou, ako je Saudská Arábia, sa zbavujú náboženskej strnulosti a dogmatizmu, uvoľňujú zákony a modernizujú sa v rámci Vízie 2030 (výrazne moderný a sekulárny plán pre celú krajinu), Európa si nevdojak pestuje druh fundamentalizmu, o ktorý vlastne nikdy nestála.

Migračné trendy vykresľujú zaujímavý obraz. Ešte v roku 2015 požiadalo o azyl v EÚ 1,2 milióna ľudí a tento počet odvtedy sotva klesol. Do roku 2021 do EÚ prišlo 3,7 milióna nových prisťahovalcov, z toho 2,3 milióna z krajín mimo Európy, pričom značný počet z nich pochádzal práve z krajín s moslimskou väčšinou. V roku 2022 vzrástol počet žiadostí o azyl o 50 percent na 966-tisíc, pričom podstatná časť z nich pochádzala z moslimských krajín.

Vo Francúzsku, ktoré bolo dlho považované za baštu slobody, v súčasnosti žije 7,3 milióna prisťahovalcov (10,7 percenta populácie), pričom približne 48 percent z nich pochádza z afrického kontinentu.

Napriek tomu sa zdá, že namiesto toho, aby moslimské obyvateľstvo Európy prijalo reformné trendy z Blízkeho východu alebo klasický európsky sekularizmus, uberá sa skôr opačným smerom. Štúdia inštitútu WZB (Vedecké centrum pre sociálny výskum v Berlíne) z roku 2013 skúmala postoje tureckých a marockých prisťahovalcov v Nemecku, vo Francúzsku, v Holandsku, Belgicku, Rakúsku a vo Švédsku a zistila nasledujúce:

60 percent si želalo vrátiť sa ku „koreňom“ islamu,
75 percent verí v jedinú pravdivú interpretáciu Koránu,
65 percent uprednostnilo náboženské právo pred sekulárnym právom,
44 percent súhlasí so všetkými tromi predchádzajúcimi tvrdeniami.

Hoci štúdia tieto názory neporovnávala s názormi moslimov v ich krajinách pôvodu, nemožno vylúčiť, že islam v Európe naberá viac fundamentalistické črty ako na Blízkom východe. Dôvodom je, že noví prisťahovalci sa v cudzom prostredí ešte silnejšie pridržiavajú svojej pôvodnej kultúry.

Európa sa borí so sekularizmom, náboženským spolužitím a rieši citlivú otázku integrácie, pričom rastúca religiozita obyvateľstva testuje jej záväzok k neutralite. Zatiaľ čo sa z ramadánu a verejných náboženských prejavov stávajú každoročné politické neuralgické body, človeku by poľahky mohlo napadnúť, či vlastne Európa podporuje integráciu alebo si nevedomky vytvára svoj vlastný domáci fundamentalizmus.

Futbal, halal a polemika

Jadro celého problému spočíva v tom, že rastúci počet migrantov a čoraz silnejší islamský fundamentalizmus v Európe sa stávajú problémom nielen pre európske inštitúcie, ale dokonca aj pre samotných migrantov. Frustrácia medzi obyvateľmi, ktorí sa necítia ani plne akceptovaní, ani rešpektovaní ako moslimovia, totiž narastá. Kto by sa im divil? Kto by sa nepokúšal brániť, ak by mu chceli vziať vlastnú identitu?

Pre mnohých je islam skutočne posledným zostávajúcim spojením, ktoré majú so svojou domovskou krajinou. Vzhľadom na vlažné integračné úsilie a pretrvávajúcu neistotu vo veci národnej príslušnosti naberá náboženstvo na dôležitosti a definuje ich identitu: to mení ramadán z duchovnej záležitosti na kultúrny prejav a vyjadrenie vlastného názoru.

Môžeme si to ilustrovať na príklade Bruselu, kde sa každý rok koniec ramadánu zmení na zvláštny rituál, v rámci ktorého pracovníci v komunálnych službách zbierajú tisíce mŕtvych tiel jahniat, ktoré boli – prinajmenšom podľa oficiálnych informácií – zabité nelegálne v domácnostiach. Ak niekto verejne tento zvyk spochybní, okamžite sa stretne s prudkým odporom zo strany miestnej moslimskej komunity.

Rovnaký jav vidíme aj pri futbale. Francúzska futbalová federácia (FFF) nedávno zakázala náboženské prejavy zo strany hráčov – nielen moslimov, ale aj katolíkov –, čo rozpútalo polemiku. Časť verejnosti to vnímala ako snahu o potláčanie identity. „Chcete im zakázať byť moslimami. Či sa nám to páči alebo nie, je to súčasť ich identity, ktorú sa takto snažíme vykoreniť,“ povedal Demba Ba, bývalý senegalský reprezentant narodený vo Francúzsku.

Koho by to mohlo prekvapiť? V skutočnosti sa nikdy nič poriadne neurobilo pre to, aby sa cítili Francúzmi. Podobne ako väčšina Európy, tak aj Francúzsko vo svojej snahe o univerzalistické ideály zabudlo na vlastnú kultúru – a ak už nikto nie je skutočným Francúzom a nikto sa o to ani nepokúša, do čoho presne sa vlastne majú prisťahovalci integrovať?

Vo víre globalizácie a masového prisťahovalectva čelia európske inštitúcie nezvládnuteľnej úlohe: integrovať tisíce nových prisťahovalcov a zároveň sa snažiť zachovať ich vlastnú kultúrnu identitu. Trhliny sa objavujú už aj na francúzskych školách. Vládna správa v roku 2023 zaznamenala 720 porušení sekulárnych pravidiel počas ramadánu: študenti z náboženských dôvodov odmietli účasť na školských aktivitách, pričom trvali na nosení náboženských symbolov – v rozpore so sekulárnymi pravidlami. Minister školstva Pap Ndiaye v reakcii na to varoval pred rastúcim spochybňovaním francúzskeho ústavného princípu sekularizmu (laïcité).

Veľká dilema Európy?

Európa je na rázcestí. Môže buď opätovne získať svoju sekulárnu, kultúrnu a národnú identitu a požadovať tak, aby sa prisťahovalci integrovali do spoločnosti, ktorej súčasťou sa slobodne rozhodli stať, a ak by niektorí neboli šťastní či spokojní, navrhnúť im, aby si hľadali domov inde. Druhou alternatívou je pokračujúci flirt Európy s kultúrnym relativizmom. Budeme sledovať, ako prekvitajú paralelné spoločenstvá, národná súdržnosť sa triešti a sekulárne inštitúcie sa za každú cenu budú snažiť, aby náhodou niekoho „neurazili“.

Je to voľba medzi silným nacionalizmom zakoreneným v kultúrnej identite na jednej strane a úplnou balkanizáciou so zrážkami medzi občanmi a konfliktmi medzi jednotlivými etnikami, ktoré budú nevyhnutne nasledovať, na strane druhej.

Súčasná situácia v Európe však namiesto pokusu o hľadanie rovnováhy skôr pripomína postupný kolaps, v rámci ktorého sa európske inštitúcie, ale ani inštitúcie chrániace moslimský odkaz necítia komfortne. Najmä preto, že sa obe strany cítia uväznené v systéme, ktorý na jednej strane plne nerešpektuje, ale ani úplne neodmieta náboženskú identitu. Voľba je krutá: buď sa Európa opäť postaví na nohy ako kultúrna veľmoc, alebo sa vo svojej zúfalej snahe každému vyhovieť nakoniec sama pochová.

Zhrnutie:

Rastúci význam ramadánu v západnej spoločnosti prináša civilizačný posun, zatiaľ čo moslimská populácia Európy neustále rastie. Kladúc dôraz na ľudské práva, Európa sa prispôsobuje moslimským náboženským tradíciám, čo môže podkopávať jej vlastnú kultúrnu identitu a kontinent tak smeruje k hlbokej spoločenskej fragmentácii. Napriek trajektórii Európy sa však Blízky východ posúva smerom k sekularizácii.

Téma týždňa