V skutočnosti je to omnoho horšie. Táto politika od začiatku súčasného týždňa definitívne prestala existovať.
Ukrajine sa v prvom rade neušlo miesto pri rokovacom stole v Rijáde, čím sa opäť potvrdilo, že slabšie štáty sú v geopolitickom šachu figúrkami, a nie hráčmi.
Neskôr Mike Waltz, poradca šéfa Bieleho domu pre národnú bezpečnosť, skritizoval Kyjev pre odpor voči kolonizačnému návrhu o ťažbe ukrajinských nerastov za pol bilióna dolárov, čo vraj Trump „nebude tolerovať“.
Do tretice, americký prezident označil ukrajinského náprotivku Volodymyra Zelenského za „nevoleného diktátora“. A to len pár hodín po tom, ako vyčíslil jeho verejnú podporu na štyri percentá. Zároveň jeho štát obvinil zo začatia konfliktu.
Zhrnutie: Strýko Sam za posledné dni vyfackal vojnou zmietanú krajinu všetkými dostupnými metódami. Politicky, ekonomicky aj verbálne.
Aj v kontexte všetkých prirodzených výhrad voči ukrajinskej politike sa nedá ubrániť dojmu, že správanie Američanov je až príliš kruté, hoci v súlade s tým, ako voči niektorým „partnerom“ pristupujú už desaťročia.
Teda v súlade s princípom: použiť a zahodiť.
Na vygumovanie osi Kyjev-Washington stačil mesiac od Trumpovho comebacku a týždeň od momentu, ako sa začal vo vojne intenzívne angažovať. Rýchle tempo prekvapilo mnohých vrátane autora tohto textu.
„Trumpova Amerika je teraz Putinovým spojencom,“ napísal v stredu večer v nadpise článku denník Politico. A hoci tým nevystihol komplexnosť problému, dojmy európskeho establišmentu určite.
V súčasnej atmosfére je takmer isté, že na starom kontinente sa budú prekresľovať hranice. Otázne je iba to, kedy a ako.
EÚ totiž ostala sama a okrem prežutých floskúl nedisponuje ničím. Ničím, čím by situáciu mohla zvrátiť. Vojenskou silou, ekonomickými pákami a ani politickou jednotou.
A pritom stačilo tak málo. Počúvať „konšpirátorov“ a „dezolátov“.