Tretí rok v recesii
V skutočnosti sa Nemecko už tretí rok nachádza v recesii, pričom HDP vlani medziročne klesol o 0,2 percenta. Tento údaj však zakrýva skutočnú drámu, ktorá sa odohráva v priemysle. V porovnaní s rokom 2018, keď už začal pomaly klesať zo svojho historického maxima dosiahnutého rok predtým, sa prepadol o 13 percent. Samozrejme, s vedomím tejto postupnej deindustrializácie sa kapitáni nemeckého priemyslu a politici obávajú Donalda Trumpa a jeho hrozby zavedenia ciel na nemecký vývoz do Spojených štátov.
Deficit obchodnej bilancie s USA predstavuje približne 70 miliárd eur ročne v prospech Nemecka. Ak sa bude uplatňovať Trumpova protekcionistická politika voči EÚ, Spolková republika určite zažije zatiaľ najdlhšiu stagnáciu od čias, keď ju niekoľko rokov po vojne založil Konrad Adenauer.
Kráčajúca ekonomická legenda Hans-Werner Sinn upozorňuje, že drámu v dráme priemyselného úpadku predstavuje chemický a automobilový priemysel. Ich produkcia sa v porovnaní s rokom 2018 znížila o 15, respektíve 17 percent. Rok 2018 bol rokom prvého sprísnenia emisných limitov pre automobily, prvým rokom, keď sa emisie počítali na flotilu všetkých automobilov predaných danou automobilkou.
Len od januára do októbra 2024 veľké podniky v Nemecku prepustili 60-tisíc zamestnancov. Tento trend pokračuje, pričom už boli ohlásené ďalšie vlny prepúšťania vrátane známeho šokujúceho oznámenia spoločnosti Volkswagen, že po prvýkrát v histórii bude nútená zatvoriť minimálne jeden celý závod vo svojej domovskej krajine. Hlavným dôvodom sú podľa Sinna ceny energií, najmä elektriny, ktoré budú naďalej rásť.
V pozadí stojí upadajúca infraštruktúra. Keď sa niekde zrúti most, ako sa to stalo minulý rok v Drážďanoch, je to senzácia a sústo pre médiá. Keď sa na chvíľu uzavrie most alebo diaľničný nadjazd, všimnú si to len vodiči. Podľa nemeckých železníc sme si kedysi mohli nastavovať čas na hodinkách. Vlani však len 63 percent diaľkových spojov jazdilo načas. Dvadsať rokov predtým to bolo ešte 84 percent. Na vine je zastaraná infraštruktúra a nedostatočné investície.
Nedávno prišiel do Prahy na prednášku veterán nemeckej politiky Arnold Vaatz (CDU). Na otázku, prečo cestoval zo svojho drážďanského domova autom, vysvetlil, že zo štyroch ciest vlakom, ktoré v poslednom čase absolvoval, dvakrát spoj jednoducho nešiel. Dôvodom je, že na veľkých staniciach už nie sú v pohotovosti záložné vlakové čaty, železnice buď už nemajú peniaze na ich zaplatenie, alebo ich nemajú odkiaľ vziať. Keď sa kritické množstvo vlakových posádok nemôže dostať do práce, vlak nevyrazí.
Nie sú ľudia. A predsa sú.
Z piatich miliónov utečencov je až 60 percent moslimov
Z veľkej „utečeneckej“ vlny v rokoch 2015 až 2016 pracujú podľa oficiálnych údajov dve tretiny utečencov tak, že si platia aj poistenie, čo by vôbec nebolo zlé, dokonca by to Merkelovej dávalo za pravdu: Zvládli sme to. Samozrejme, keby značná časť týchto štatisticky vykazovaných pracovných miest nebola dotovaná z verejných rozpočtov a keby samotná štatistika nevychádzala z prieskumu medzi migrantmi. Nie sú však pochybnosti o tom, že na trhu práce integrácia migrantov v roku 2015 fungovala lepšie, ako skeptici očakávali.
Neexistuje zhoda v tom, koľko žiadateľov o azyl prišlo do Nemecka za posledných desať rokov. Odhady sa pohybujú od štyroch do šiestich miliónov. Ekonóm a bývalý politik Thilo Sarrazin používa oficiálny spolkový register cudzincov a prichádza s odhadom päť miliónov, z ktorých asi 60 percent tvoria neeurópski, väčšinou moslimovia.
Pri takomto počte je nevyhnutne v nemeckých mestách veľa aj tej agresívnej menšiny. Séria lúpežných prepadnutí a v poslednom čase aj atentátov nemohla skončiť inak, ako tak, že tieto voľby konečne majú ako ústrednú tému nezvládnutú migráciu. V rozhovore pre britský Economist Merz hovorí, že tieto voľby sú možno poslednou šancou odvrátiť triumf populistov. Preto na samom konci kampane tak veľmi pritvrdil svoju rétoriku.
Ešte pred dvoma týždňami platil v kuloároch nepísaný, ale takmer určite dohodnutý konsenzus, že supertéma migrácie sa odkladá ad acta. Vlani v septembri Merz dokonca prvýkrát predložil do parlamentu návrh zákona, ktorý by ukončil prax zavedenú za Angely Merkelovej, podľa ktorej utečencom bez platných dokladov po prekročení nemeckých hraníc stačí vysloviť vetu: Žiadam o azyl.
Merz navyše prezradil, že nič chúlostivé nenavrhne až do volieb, po tom, čo sa ukázalo, že pravicová strana Alternatíva pre Nemecko (AfD) - aká hanba - by za jeho návrh zákona hlasovala. Povedal, že k takýmto „náhodným väčšinám“ by vôbec nemalo dochádzať, a preto oznámil, že CDU už do volieb radšej nepredloží žiadne návrhy.
Demokracia v pohybe
Politické dôsledky z Aschaffenburgu, keď Afganec dobodal dvojročného chlapca a muža, ktorý chlapcovi pribehol na pomoc, sú dobre známe: v stredu 29. januára Merz presadil v Bundestagu nezáväznú výzvu vláde, aby sprísnila migračnú politiku. Prvýkrát tak na celoštátnej úrovni fungovala pravicová väčšina: CDU/CSU, liberálna FDP a, samozrejme, AfD. Nasledovali dva dni hnevu a v piatok ďalšie hlasovanie, tentoraz už záväzné, o návrhu zákona, ktorý v podstate umožnil odmietať utečencov už na spolkovej hranici.
Zelení – po tom, čo sa Merz spustil s údajnými fašistami – vzdorovito navrhujú rozšíriť právo na zlučovanie rodín o prisťahovaných rodinných príslušníkov. Vzniká tak zaujímavá situácia, keď väčšina Nemcov – podľa jednotlivých prieskumov a v závislosti od znenia otázok od 60 do 80 percent – požaduje sprísnenie pravidiel prisťahovalectva a azylu. Títo „fašisti“ majú miernu väčšinu aj vo voličskej základni Strany zelených.
V tejto druhej parlamentnej bitke však mal Merz zistiť, že niekde medzi stredou a piatkom sa jeho väčšina stratila. Liberáli chýbali viac, „zradilo“ ho asi päť percent jeho frakcie, väčšinou poslanci, ktorí už nebudú kandidovať a počítajú sa ešte k Merkelovej CDU.
Vo štvrtok Merkelová Merza ostro kritizovala za hlasovanie s AfD, čo bol pre ňu nezvyčajný zásah. Na „zradcov“ medzi poslancami CDU však muselo ešte viac zapôsobiť to, čo sa dialo v uliciach. Niektoré mestské organizácie sa ocitli v obkľúčení demonštrantov, ktorí blokovali a v niekoľkých prípadoch jednoducho obsadili miestnu pobočku strany. Na manifestáciách Merza bežne prirovnávali k tým národným konzervatívcom, ktorí pred rokom 1933 vtiahli do svojej hry proti ľavici Adolfa Hitlera.
Merzove obraty
Tu sa stretávame so záhadou, ktorú si Merz vezme so sebou do kancelárskeho kresla: je taký pevný, že dokáže odolať týmto búrkam? Jeho politická kariéra bola v pravidelných intervaloch prerušovaná chvíľami, keď sa trochu rozohnil a potom hneď ustúpil. Dva príklady: raz ho požiadali, aby sa vyjadril k tomu, že starosta Berlína sa otvorene hlási k svojej homosexuálnej orientácii. Merz: „Pokiaľ sa ku mne nepriblíži, je mi to jedno.“ Dnes ubezpečuje, že takýto vtip by už viac neurobil.
Pred dvoma rokmi – medzitým sa stal predsedom – venoval celý jeden zjazd CDU presadzovaniu ženských kvót v straníckych orgánoch. Na počudovanie niektorých konzervatívcov ubezpečil, že v jeho budúcej vláde nebude rodová parita.
Podobne sa v krátkom čase stretávame s Merzovými úplne protichodnými vyjadreniami o Zelených. Vlani v lete tvrdil, že ich ekonomická nekompetentnosť robí koalíciu nepredstaviteľnou. Keď sa ho potom ujala merkelovská garda v strane, Merzov obrat bol taký dokonalý, že dokonca súhlasil s tým, aby predseda Zelených – „ rozvracač“ priemyslu Robert Habeck – naďalej pôsobil na ministerstve hospodárstva.
Také zjavné kroky, ako je zapojenie aspoň niekoľkých zo 17 odpojených reaktorov, však Merz zahrnul toľkými technickými podmienkami, že sa to prakticky nedá uskutočniť. Predseda radšej hovorí o úplne nových reaktoroch, na ktoré sa ešte ani nepripravuje tender.
Ďalším mostíkom k Zeleným je Merzov súhlas so zvýšením uhlíkovej dane v Nemecku na benzín, vykurovací olej a plyn. Tá platí od prvého januára a už má mierny vplyv na ceny na pumpách. Vnímajme tieto uhlíkové dane ako dodatočný národný príspevok k emisným kvótam Európskej komisie.
Samozrejme, Berlín sa zúčastnil na programe Green Deal, ale voči sebe je ešte prísnejší. Podľa zákona musí dosiahnuť uhlíkovú neutralitu už v roku 2045. Nemecko ako jediná krajina na svete zaviedlo niečo také masochistické, ako je zákon o energetickej efektívnosti, so záväzkom znížiť spotrebu energie v roku 2045 o celých 45 percent v porovnaní s rokom 2008, aj keby dovtedy bola energia výlučne zelená. Merz nič z toho nespochybňuje, zatiaľ čo AfD spochybňuje všetko.
Tu sa Merzovi spoluobčania a s nimi celá Európa azda dočkajú čiastočného zlepšenia. Strana CDU nechcela zrušiť zákaz spaľovacích motorov pred 23. februárom. Po voľbách sa už nebude báť, že s ňou bude hlasovať aj tá príšerná AfD.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
