Američania a Rusi sa v Rijáde dohodli, že otvoria novú kapitolu vzťahov. Chcú spolupracovať na ťažbe ropy a budovaní obchodných trás v arktickej oblasti. Chcú obnoviť vedeckú, technologickú, vesmírnu aj ekonomickú spoluprácu. A áno, chcú urovnať ukrajinský konflikt. Bez toho by boli nové dohody veľmocí nemožné.

Aj tu platí, že za rokovaniami Američanov s Rusmi nie je víťazstvo Trumpa. Je za nimi neúspech Ukrajiny a Západu na bojisku. Reči o vojenskej porážke Ruska na Ukrajine sa ukázali ako úplné nezmysly, ktoré mali nulovú oporu v realite. Trump správne tvrdí, že k tejto vojne nikdy nemalo prísť, lebo Ukrajina a Západ ju nemohli vyhrať. A keď už k nej prišlo, treba ju urovnať dohodami. Lebo urovnanie konfliktu porážkou Ruska na Donbase a Kryme je nemožné.

Prelomovým americko-ruským rokovaniam v Rijáde predchádzala jedna symbolická udalosť – Mníchovská bezpečnostná konferencia. Mala mimoriadne dramatický priebeh aj dramatickú koncovku.

Americký viceprezident JD Vance prispatých Európanov šokoval. Už neopakoval otrepané frázy o „transatlantickej jednote“. Vance namiesto toho Európanom povedal niečo, na čo neboli zvyknutí: krutú pravdu.

Tvrdil, že najväčšou hrozbou pre Európu nie sú ani Číňania, ani Rusi, ale samotná európska politika, ktorá sa obracia proti starým európskym a západným hodnotám.

Vance európskym lídrom vyčítal katastrofálnu migračnú politiku, ktorá rozvracia európsku spoločnosť. Vyčítal im, že prestali rozumieť realite, vlastným voličom aj vlastným záujmom. Vyčítal im, že podporujú cenzúru, obmedzujú slobodu slova, prenasledujú kritikov, rušia výsledky volieb, ak sa im nepáčia (Rumunsko).

Vance varoval, že ak európske elity nebudú rešpektovať názory a záujmy väčšiny Európanov, a namiesto toho ich budú potláčať, tak Európa ako hráč skončí. A bude už len problémom. Pre seba samu aj pre ostatných.

A presne to sa, žiaľ, deje. Už roky. Brusel nedokáže zastupovať záujmy Európanov. Namiesto toho si buduje paralelný svet. Svet pózovania, pretvárky, fráz, hlúpych hesiel…

Výsledkom je, že Európa politikou „zákazu rokovaní a dohôd s Ruskom“ desať rokov podporovala konflikt, ktorý ju vyčerpával a ktorý nakoniec prerástol do rozvratu Ukrajiny, do európskej bezpečnostnej krízy. A do energetickej krízy, za ktorú Európania platia stovkami miliárd eur a prudkým rastom dlhov.

Vance sa snažil európskym lídrom vysvetliť, že politika globalistov a progresívcov, ktorej verne slúžili, ich priviedla k strate zmyslov a rozumu. A k hrozbe zaostávania za silnejšími hráčmi. Kým sa Brusel nevráti od zväzáckeho pózovania k reálnej politike a zápasu za európske záujmy, dovtedy pre Američanov nebude partnerom, ale bremenom.

Po prejave Vancea mal mať záverečné slovo nemecký organizátor konferencie Christoph Heusgen. No veľa toho nepovedal. Rozplakal sa nad koncom „transatlantickej jednoty“. A zlomený odišiel.

Bolo to veľavravné.

V novom medzinárodnom poriadku sa presadia tí, ktorí rozumejú zákonom politického realizmu. Teda tí, ktorí sa snažia chápať svet taký, aký je. Nie taký, aký si progresívni dogmatici radostne nakreslili do šlabikárov.

Američania sa z progresívnej kazajky vyslobodili. Budú robiť dohody s ďalšími silnými hráčmi. Jednak preto, že inak to už nejde. A potom preto, aby na tom profitovali alebo aby okresali straty.

Americký viceprezident naznačil, že Brusel zatiaľ medzi týmito silnými hráčmi nebude. Lebo nie je ani silný, ani hráč.

Napokon, toto je ďalší zo zákonov politického realizmu. Uspejú tí, ktorí vnímajú novú realitu a sledujú vlastné záujmy. Tí, ktorí boli naučení poslúchať, môžu čakať na pokyny. A keď sa šéf zmení a vynadá im, že to s poslušnosťou a stratou svojprávnosti prehnali, môžu si s pripaženými rukami poplakať. Priamo na pódiu.

2. Trump verzus Zelenskyj

Ukrajinský prezident Zelenskyj sa rozbehol do vysoko výbušného sporu. Už neposiela urážlivé odkazy len Orbánovi či Ficovi, ale aj americkému prezidentovi Trumpovi. Verejne vyhlásil, že Trump je obeťou ruskej propagandy.

Otázne je, či Zelenskyj len stratil nervy, alebo ide o súčasť informačnej vojny. Teda o premyslené ťahy, ktoré majú dotlačiť americkú vládu do podpory Ukrajiny.

Ak by si to Zelenskyj voči americkému prezidentovi dovolil niekedy v roku 2019, mohol by aspoň sčasti uspieť. Trump vtedy sústavne narážal na obvinenia amerických úradov a bezpečnostných služieb, že sa spája s nepriateľom – ako ruský agent. Pod týmto tlakom bol nakoniec Trump nútený obetovať kľúčových poradcov a korigovať svoju „kissingerovskú“ politiku.

Dnes je však všetko inak. Domáca podpora Trumpa už nie je krehká, ale mimoriadne silná. Trumpovci to vo voľbách prevalcovali. Majú podporu väčšiny Američanov a aj podporu veľkej časti politických a podnikateľských elít, ktoré boli unavené z progresivistických experimentov.

Až 78 percent Američanov podporuje mierové rokovania s Ruskom. Masívne mediálne kampane o neprijateľnosti rokovaní zjavne nezabrali. Slovom, Trumpova pozícia je dnes pevná.

Pokusy Zelenského obviňovať Trumpa zo služby Putinovi nepovedú k obratu v politike americkej vlády, ale k opaku. K tomu, že Američania so Zelenským definitívne stratia trpezlivosť.

Vlastne, už sa to stalo. A ešte pred urážkami z úst Zelenského. Ten len reagoval na Trumpove drsné reči.

Celé sa to začalo po telefonáte Trumpa s Putinom a po ich dohode, že budú pracovať na mierovom riešení. Zelenskyj Trumpa bombardoval výzvami, aby najskôr rokoval o podmienkach dohody s Ukrajinou a až potom s Ruskom. Následne Zelenskyj zablokoval dohody s americkým ministerstvom financií, ktoré rátali s pokračovaním americkej podpory výmenou za kontrolu nad ukrajinskými nerastnými surovinami.

Zelenskyj sa pokúšal natlačiť do rokovaní s americkou vládou aj pred plánovaným stretnutím na osi Spojené štáty – Rusko. Chcel určiť predbežné podmienky. Trump mu odkázal, že Ukrajina bude súčasťou rokovaní po rozmrazení americko-ruských vzťahov. To Zelenskému zjavne nestačilo. Roky bol trénovaný v presvedčení, že svet sa točí okolo Ukrajiny a jej prezidenta.

Netočí.

Trump potom o Zelenskom povedal zopár veľmi drsných vecí. Nazval ho diktátorom, ktorému chýba volebný mandát o ktorý má vraj len štvorpercentnú volebnú podporu. Obvinil ukrajinské vedenie, že začalo vojnu proti Rusom. A Zelenského sa spýtal, kde bol celé roky, keď bola šanca rokovať s Ruskom o mierovom riešení.

Po tejto paľbe Zelenskyj reagoval, že Trump podlieha ruskej propagande. A urobil chybu.

Iste, Trump na jeho adresu preháňal. No základ sedel. Áno, Zelenskyj je prezidentom bez volebného mandátu. Podľa nedávneho prieskumu by bola podpora ukrajinských voličov pre Zelenského na úrovni 16 percent. Áno, Ukrajinci zaútočili na Rusov, respektíve na ukrajinských občanov ruskej národnosti na Donbase, ktorí sa vyhlásili za „separatistov“ (rok 2014). A áno, boje ukrajinskej armády proti ruským menšinám z Donbasu pokračovali aj po nástupe Zelenského (2019). Hoci vo voľbách Zelenskyj sľuboval mierové rokovania s Ruskom… Tie sa však nekonali. Zelenskyj otočil.

A nakoniec: bol to Zelenskyj, kto presadil zákon, ktorý Ukrajincom zakazuje akékoľvek mierové rokovania s Ruskom. Lebo Ukrajina vraj vojnu vyhrá na bojisku.

Trump mal pravdu aj v ďalších podstatných veciach. Tvrdil, že bidenovci a Ukrajina tlačili Američanov do konfliktu s Ruskom, ktorý nebolo možné vyhrať. Minuli na to stovky miliárd dolárov a bez výsledku v podobe úspechu Ukrajiny a Západu.

To všetko treba podľa Trumpa priznať. A potom riešiť.

Ukrajina, samozrejme, má tlačiť na to, aby nebola obchádzaná a aby sa akceptovali aj jej podmienky. No predpokladať, že tlak Ukrajiny bude úspešný, ak amerického prezidenta obviní z toho, že podľahol ruskej propagande… To by bolo dosť krátkozraké a zúfalé.

Takéto výkriky možno urobia dojem na európskych trollov. Nie na amerických lídrov.

Pritom na nič z toho, čo požaduje Zelenskyj od amerických partnerov, nemá Ukrajina právny ani morálny nárok. Zelenskyj žiada členstvo v NATO alebo bezpečnostné garancie. Zelenskyj žiada ďalšie dodávky amerických zbraní, hlavne raketových. Žiada západných vojakov na povojnovej Ukrajine a pokračovanie protiruských sankcií, ktoré zaťažujú nielen Rusko, ale aj Západ.

Zelenskyj hrá s kartami, ktoré mu nepatria. Patria iným hráčom. Členstvo v NATO nie je nárokovateľné. Je to strategické rozhodnutie členských štátov – či by rozšírenie Aliancie bolo alebo nebolo v ich bezpečnostnom záujme. To isté platí o iných garanciách, zbraniach, vojakoch, sankciách… Všetko je vecou suverénneho rozhodnutia Američanov, respektíve ich spojencov.

A vecou Ukrajiny má byť realistické posúdenie situácie a rozhodnutie, či je za týchto podmienok vhodné pokračovať vo vojne. Alebo je vhodné rokovať o mieri.

Mimochodom, podstatne lepší odhad možností Ukrajiny má dnes Arestovyč (bývalý poradca kancelárie prezidenta) ako Zelenskyj. Arestovyč už pred rokom pochopil, že Západ Ukrajinu podviedol, keď blokoval mierové rokovania, hnal Ukrajinu do „silových riešení“ a sľuboval vojenskú podporu dovtedy, kým nezvíťazí. Podľa Arestovyča sa má Ukrajina po tejto bolestivej skúsenosti dohodnúť s Ruskom na mieri a na čo najlepších povojnových vzťahoch. Aj za cenu, že by Západ namietal alebo protestoval…

Zelenskyj ide opačnou cestou. Stále sa vyhýba rokovaniam s Ruskom, tlačí na Američanov, aby ďalej vojensky podporovali Ukrajinu a starali sa o jej bezpečnosť. Asi netreba opakovať, že Zelenskyj tým nesleduje národné záujmy, ale skôr tie osobné. Chce si udržať moc – a to nepôjde bez západnej vojenskej podpory.

Trump má pravdu v ešte jednej dôležitej veci. Ukrajine by prospelo, ak by si zvolila nové vedenie. Optimálne také, ktoré by bolo pripravené na pragmatické dohody a spoluprácu s Ruskom. A zároveň s EÚ.

Presvedčenie jastrabov zo Zelenského tímu, že budúcnosťou Ukrajiny je udržanie tvrdo protiruského kurzu s večnou podporou spoza oceánu – to je najstarší a najväčší omyl ich politiky.

Zelenského línia sa na tomto omyle rozpadla. A ak teraz bude drzo zvyšovať hlas na amerického prezidenta, neprinesie to riešenie, ale len ďalšie problémy.

3. Fico na koni

Na domácom fronte sa udiali dve veci. Protivládne protesty sa unavili. Prestávajú byť politicky zaujímavé a menia sa na šum (asi aj preto, že stáli na výmysloch o konci Slovenska v EÚ). A Ficovi sa podarilo skrotiť dvoch menších koaličných partnerov.

Smer každému z nich vzal po jednom ministerstve. A ponúka ich frakciám, ktoré odpadli od SNS a Hlasu, teda huliakovcom a migaľovcom. Toto silové riešenie v réžii Smeru prebehlo pomerne hladko. Šutaj Eštok a po ňom aj Danko sklonili hlavy. Inak by ich čakali predčasné voľby.

Zatiaľ to vyzerá tak, že dohoda s huliakovcami bude priechodná. Huliak získa ministerstvo športu, v parlamente ho nahradí Radačovský.

A dohoda s migaľovcami, ktorí váhajú, zas nebude nevyhnutná. Koalícia môže mať tesnú väčšinu aj bez nich.

Vyzerá to tak, že Fico dosiahol, čo potreboval – dohodu, ktorou by sa vyhol predčasným voľbám v roku 2025. Pričom predčasné voľby na jar 2026 stále nie sú vylúčené.

Z pohľadu Smeru to bude cenný a zlomový čas. Geopolitické zmeny po nástupe trumpovcov môžu nahrávať Smeru a jeho spojencom.

Kľúčové zmeny, ktoré sa očakávajú v roku 2025, budú tri. Prvou budú rokovania Američanov a Rusov o novom medzinárodnom poriadku v Európe a vo svete. Ich súčasťou zrejme bude aj urovnanie ukrajinského konfliktu.

Druhou zmenou so silnými geopolitickými následkami bude obmedzenie amerických fondov (sieť USAID). Americká vláda priškrtí financovanie medzinárodnej siete aktivistov, médií a mimovládok, čo značne oslabí donedávna pevné postavenie progresivistov.

Treťou očakávanou zmenou je redukcia počtu amerických vojakov v Európe. Američania chcú obmedziť výdavky na obranu a stiahnuť časť vojakov zo základní v Európe. Európske štáty NATO sa majú postarať o bezpečnosť na kontinente vlastnými silami. Následky: Brusel bude nútený investovať viac energie a peňazí do bezpečnostnej agendy. A menej do dúhových spolkov pre trangender, intersex a queer osoby.

Čakajú nás pohnuté časy. Bolo by asi vysoko riskantné, ak by organizátori protestov uspeli. A ak by nás týmito časmi mali po predčasných voľbách previesť Šimečka s Korčokom a Matovičom.

4. Keď Pellegrini vyskakuje

Do hry o rekonštrukciu vstúpil veľmi čudným spôsobom aj prezident Pellegrini. Dvihol prst a varoval, že súčinnosť premiérovi zaručí iba vtedy, keď mu Fico predloží podpisy rebelujúcich poslancov o podpore vláde.

Pellegrini tým vstupuje do krízy nielen ako prezident, ale hlavne ako štvrtý koaličný partner.

Pri personálnych zmenách vo vláde by si prezident nemal dávať nijaké mimoriadne podmienky. A už vôbec nie politické. To je úloha predsedu vlády. Ústava predpokladá, že za vládu zodpovedá premiér a parlamentná väčšina. Prezident má konať len ak parlament vláde vysloví nedôveru alebo ak je dlhšie zablokovaný. Cvičiť s premiérom, aby pri každej personálnej zmene nosil podpisy poslancov – to je za hranou Pellegriniho právomocí.

Inak, tradíciu prezidentských intervencií proti vláde rozvíjal už prezident Kiska a po ňom Čaputová. Kiska v roku 2018 vyzval na rekonštrukciu vlády alebo predčasné voľby. A potom, za premiéra Pellegriniho, si robil nárok na výber ministra vnútra. Ani na jedno, ani na druhé ani na tretie nemal právomoci. Čaputová si zas bez opory v ústave vynucovala demisiu premiéra Matoviča v roku 2021 (keď objednal zopár ruských vakcín). Po voľbách 2023 svojvoľne a bezdôvodne odmietla vymenovať za ministra Huliaka – čo spôsobuje problémy aj v roku 2025…

Keďže na Slovensku máme systém parlamentnej demokracie, nie prezidentský systém, zásahy hlavy štátu do vládnutia sú vždy sporné. A málokedy politicky prínosné. Väčšinou v nich išlo o boj o moc medzi vládou a opozíciou podporovanou prezidentom.

Pellegrini prináša ďalšiu novinku – nevystupuje ako zástupca opozície, ale ako zástupca koalície, ktorý zrazu formálne stojí nad premiérom. A ktorý pociťuje potrebu zasahovať do politiky koaličných strán.

Politicky to má svoju logiku. Fico prepisuje koaličnú dohodu, ktorú vyrokoval aj Pellegrini ako šéf Hlasu… Ústavne tam však nijaké logika nie je.

Premiér z rokov 2018 – 2020 by s týmto tvrdením hádam mohol súhlasiť. Ak by dnes nebol prezidentom.