Ďalším často spomínaným kandidátom je kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár Vatikánu. Parolin ako skúsený diplomat pochádza z inej tradície, tradície formovanej osobnosťami ako kardinál Achille Silvestrini, ktorý bol jedným z najdôležitejších architektov „Ostpolitik“ Vatikánu vo vzťahu k bývalým komunistickým režimom.

Parolin predstavuje pragmatickejšiu a inštitucionalizovanejšiu víziu cirkvi, ktorú on sám nevníma len ako duchovný orgán, ale aj ako diplomatickú a politickú silu. Jeho zvolenie by naznačovalo posun k reálnej politike Vatikánu – možno s väčším dôrazom na vyvažovanie frakcií vo vnútri cirkvi a globálneho geopolitického napätia, čo je prístup, ktorý niektorým progresívcom v osobe Františka chýbal.

Roztrieštená cirkev v roztrieštenom svete

Počas pôsobenia Františka vo funkcii pápeža došlo k radikálnemu posunu v spôsobe, akým sa cirkev angažuje vo svete. Uprednostňovaním otázok, ako je sociálna nerovnosť, ochrana životného prostredia a migrácia – úzko sa pritom stotožňujúc s hlavným politickým a mediálnym prúdom – sa František snažil katolicizmus postaviť do úlohy progresívnej sily v globálnych záležitostiach.

Pritom však nadprirodzené poslanie cirkvi často odsúval na vedľajšiu koľaj alebo ho bagatelizoval, čo viedlo k napätiu s tradičnejšími frakciami. Inštitúcie, ktoré kedysi vehementne bránil, ako napríklad Pápežská akadémia pre život, ktorá bola predtým baštou katolíckeho morálneho učenia, otvorili dvere kritikom tradičnej doktríny.

Tento ideologický boj bude nepochybne charakteristický aj pre nasledujúce konkláve. Osobnosti ako kardinál Gerhard-Ludwig Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, sú symbolom odporu voči Františkovým reformám.

Müller sa s pápežom pre jeho pastoračný prístup často dostával do konfliktu a varoval pred oslabovaním katolíckej doktríny v mene inklúzie. Napriek tomu, že Müller bol zo svojej funkcie odvolaný, svoj vplyv si zachováva najmä medzi konzervatívcami v USA a Latinskej Amerike, ktorí ho považujú za bojovníka proti tomu, čo vnímajú ako skĺzavanie cirkvi do sekulárneho liberalizmu.

Jeho kandidatúru však komplikuje jeho nemecký pôvod. Nemecká cirkev, ktorá bola dlho finančným mocenským centrom svetového katolicizmu, sa v súčasnosti nachádza na pokraji voľného pádu, keďže v dôsledku prispôsobovania sa progresívnej štátnej politike stráca nielen členov a kňazov, ale aj dôveryhodnosť.

Naopak, tradičnejšie orientovaná americká cirkev, hoci je s Rímom často v rozpore, sa vďaka pevnému pridržiavaniu sa doktrinálnej ortodoxie dokázala vyhnúť osudu liberálnych protestantských denominácií. Nasledujúce konkláve sa tak bude musieť popasovať so zásadnou otázkou: má sa cirkev naďalej snažiť prispôsobovať progresívnym západným ideológiám alebo sa má skôr opäť zamerať na zachovanie vlastnej morálnej a teologickej identity, a to aj za cenu straty priazne sekulárnych elít?

Nečakané oživenie tradicionalizmu

Dlhé roky prevládal názor, že katolicizmus na Západe umiera, zatiaľ čo na globálnom Juhu prekvitá. Skutočnosť je však zložitejšia. V Európe a Severnej Amerike dochádza k oživeniu tradicionalizmu najmä medzi mladšími katolíkmi, ktorí sú rozčarovaní z vnímanej nejasnosti vedenia Vatikánu.

V Afrike a Latinskej Amerike, ktoré sa dlho považovali za bašty katolíckej sily, sa v súčasnosti silno presadzuje evanjelikálny protestantizmus. V Brazílii, kedysi najväčšej katolíckej krajine na svete, turíčne hnutia postupne podkopávajú dominanciu katolíkov a odvádzajú od cirkvi milióny stúpencov.

Mnohí biskupi v Afrike a Južnej Amerike zároveň vyjadrili frustráciu z toho, čo považujú za ideologický imperializmus Ríma, najmä v súvislosti s rodovou ideológiou, otázkami LGBTQ a hospodárskou politikou. Zatiaľ čo synodálna cesta v Nemecku presadzuje progresívne reformy, africkí biskupi sa proti takýmto opatreniam ostro vyhranili a tvrdia, že cirkev by mala zostať zakorenená v morálnej jasnosti a nie sa podriaďovať západným sekulárnym trendom. Tieto napätia výrazne ovplyvnia to, ktorým smerom sa konkláve vyberie.

Stabilita alebo konfrontácia?

Túžba po stabilnej, zjednocujúcej osobnosti bude pravdepodobne mysle kardinálov voliteľov veľmi zamestnávať. V tejto súvislosti sa často spomína meno kardinála Pétera Erdőa, maďarského preláta s hlbokými teologickými znalosťami a bohatými skúsenosťami v Rímskej kúrii.

Erdő, ktorý bol za kardinála vymenovaný Jánom Pavlom II., požíva úctu naprieč ideologicky rozdelenými frakciami a spája intelektuálnu prísnosť s diplomatickými schopnosťami. Rastúci geopolitický význam Maďarska, ktoré sa nachádza medzi Európskou úniou, USA a Ruskom, dodáva jeho kandidatúre ďalší rozmer.

Ďalším potenciálnym kandidátom je kardinál Jean-Marc Aveline, arcibiskup Marseille. Aveline sa narodil v Alžírsku, intenzívne pracuje na medzináboženskom dialógu a podporuje víziu pápeža Františka o Stredomorí ako križovatke kultúr a náboženstiev. Na rozdiel od niektorých nominantov pápeža Františka si však tento zachováva vyvážený prístup a podporuje dialóg bez toho, aby si znepriatelil rastúci počet tradicionalistických katolíkov vo Francúzsku - krajine, ktorá zažíva tak katolícku renesanciu na pravici, ako aj rastúcu nevraživosť sekulárnej spoločnosti voči náboženstvu.

Napokon je tu kardinál Pierbattista Pizzaballa, latinský patriarcha Jeruzalema, ktorý upútal pozornosť celého sveta počas vojny v Gaze. Jeho ochota ponúknuť sa ako rukojemník na výmenu za izraelských zajatcov mu priniesla značný rešpekt naprieč celým náboženským spektrom. Talian s hlbokými skúsenosťami s geopolitikou Blízkeho východu predstavuje perspektívu, ktorá sa pri voľbe pápeža zriedkakedy berie do úvahy: perspektívu kresťanského vodcu, ktorý svoj život vedie z pozície menšiny v rámci židovského a islamského sveta.

Výzva pre Európu a budúcnosť cirkvi

Jednou z najväčších výziev pre budúceho pápeža bude Európa. V mnohých krajinách cirkev prežila krízu viery len vďaka tomu, že sa vzdala svojho spoločenského vplyvu. Samotná éra západného sekularizmu by sa mohla blížiť k svojmu vrcholu. Kolaps liberálneho „kolektívneho Západu“ sa prekrýva s úpadkom progresívneho modelu katolicizmu po Druhom vatikánskom koncile.

Budúci pápež sa bude musieť orientovať vo svete, v ktorom je katolicizmus čoraz viac rozdelený – nielen medzi ľavicu a pravicu, ale aj medzi prispôsobivosť a presvedčenie, medzi diplomaciu a jasnosť doktríny. Konkláve bude rozhodovať nielen o človeku, ale taktiež o vízii. Táto voľba bude formovať budúcnosť katolicizmu pre nasledujúce generácie.

Zhrnutie

Nadchádzajúce konkláve nielen zvolí pápeža, ale určí aj smerovanie cirkvi v čase vnútorných roztržiek a globálnej neistoty. Bude katolicizmus pokračovať vo svojom progresívnom kurze alebo sa vráti k jasnosti doktríny? Tvárou v tvár rastúcemu tradicionalizmu na Západe, konkurencii evanjelikálov na globálnom Juhu a Vatikánu, ktorý sa snaží nájsť rovnováhu medzi politickým prispôsobením a teologickou integritou, budúci pápež bude musieť obnoviť jednotu alebo riskovať prehĺbenie krízy. Od Tagleho globalizmu k Müllerovej ortodoxii, od Parolinovej diplomacie k Erdőovej stabilite – stávky sú vyššie ako kedykoľvek predtým. Pre cirkev nastáva rozhodujúci okamih.