Niektorí kritici dokonca tvrdia, že obidve krajiny v regiónoch s významnou moslimskou populáciou uplatňujú politiky pripomínajúce etnické čistky. Zatiaľ čo diskriminačné politiky v praxi skutočne existujú, bolo by príliš ľahké pozerať sa na situáciu výlučne cez optiku ľudských práv či autoritárskeho zriadenia. V Číne aj Indii by sa táto otázka nemala chápať primárne z hľadiska náboženskej slobody alebo občianskych práv, ale skôr cez prizmu geopolitiky, politickej filozofie a súdržnosti štátu.
Demografická a geopolitická záťaž?
Demografické a regionálne rozloženie moslimského obyvateľstva v Číne a Indii sa značne líši, ale napriek tomu vedie v oboch krajinách k podobným politickým záverom: obe vlády vnímajú tieto komunity ako potenciálne geopolitické neuralgické body, ktoré by mohli využiť ich rivali spoza hraníc.
V Číne tvoria moslimovia 1,45 percenta až dve percentá celkovej populácie, čo predstavuje približne 20,5 až 28,3 milióna ľudí. Na porovnanie, katolíci predstavujú len 0,34 percenta a protestanti 2,19 percenta. Primárnym zdrojom obáv teda nie je celkový počet moslimov, ale ich geografická koncentrácia. Vo väčšine čínskych provincií moslimská populácia dosahuje menej ako jedno percento. Sú však dve výnimky – Sin-ťiang (58 percent) a Čching-chaj (17,5 percenta) – a tie predstavujú osobitnú výzvu. Sin-ťiang má spoločnú ľahko prechodnú hranicu s krajinami Strednej Ázie, zatiaľ čo Čching-chaj susedí s Tibetom, regiónom, ktorý má za sebou búrlivú históriu spojenú s hnutiami za nezávislosť. Okrem toho sú tieto provincie bohaté na kritické zdroje, ako sú kovy vzácnych zemín, ktoré majú zásadný význam pre čínske priemyselné ambície.
Bezpečnostný kalkul Pekingu tak formuje pretrvávajúca historická úzkosť: strach z národnej fragmentácie. Táto obava siaha hlboko do čínskej histórie, do takzvaného obdobia bojujúcich štátov a zostala ústrednou témou formovania čínskeho štátu. Akýkoľvek faktor, ktorý ohrozuje národnú jednotu, sa tak považuje za existenčný problém. V tejto súvislosti sa zahraničné mocnosti pokúsili uplatniť vplyv v týchto regiónoch, či už odvolávaním sa na otázky týkajúce sa ľudských práv, alebo ako v roku 2021 prostredníctvom strategického chaosu, ktorý bol následkom stiahnutia USA z Afganistanu.
Naopak, moslimská populácia Indie je výrazne väčšia a zároveň rozptýlenejšia. Moslimovia tvoria približne 14 percent obyvateľstva Indie – približne 172 miliónov ľudí – a takmer v každom štáte presahujú 10 percent. Niektoré regióny však majú výrazne vyššie koncentrácie moslimského obyvateľstva: Západné Bengálsko (27 percent), Assam (34 percent), ale aj Džammú a Kašmír (68 percent). Tieto údaje založené na sčítaní obyvateľstva v roku 2011 sa mohli medzitým mierne zmeniť, ale nedostatok aktualizovaných údajov len ďalej komplikuje schopnosť politicky reagovať a zvyšuje neistotu pri tvorbe politických rozhodnutí.
Táto situácia vedie k dvom zásadným výzvam. Prvá sa týka vnútornej bezpečnosti a spočíva v hľadaní rovnováhy medzi náboženským a etnickým pluralizmom na jednej strane a podpore politickej agendy založenej na indickom nacionalizme na strane druhej. Druhá výzva má geopolitický charakter a jej ohniskom je dlhotrvajúci konflikt o Kašmír a širšia strategická rivalita medzi Indiou a Pakistanom. Tieto zložité problémy ďalej zhoršuje federálne usporiadanie Indie, kde ústredná vláda musí presadzovať autoritu nad svojimi provinciami a zároveň musí opatrne našľapovať pri riešení mimoriadne citlivých náboženských a etnických otázok. V tejto súvislosti sa náboženské menšiny môžu ľahko stať politickými nástrojmi v rámci širších strategických zámerov.
Legislatíva ako nástroj kontroly
Vzhľadom na tieto bezpečnostné obavy Čína aj India zaviedli právne rámce, ktoré odrážajú ich špecifický prístup k správe a riadeniu, ale aj konceptu národnej jednoty.
V Číne je prvoradým záujmom zachovanie súdržnosti a jednotnosti štátu – problém, ktorý zhoršila fragmentácia, ktorá nasledovala po páde dynastie Qing v roku 1911. Islam, rovnako ako všetky cudzie náboženské vplyvy, podlieha dlhodobej čínskej snahe o asimiláciu do čínskej kultúry (takzvaná sinicizácia). Náboženské organizácie sa musia registrovať na vládnych úradoch a od roku 2016 musia byť všetky náboženské obrady v súlade s kultúrnymi a ideologickými princípmi komunistickej strany. Táto stratégia viedla k významným zmenám v náboženských rituáloch, architektúre, ale aj obliekaní, najmä v Sin-ťiangu, kde boli mešity prestavané v čínskom architektonickom štýle a bolo zakázané nosiť bradu, dôležitý prvok imidžu islamských mužov. Okrem toho musia imámovia absolvovať štátom schválené školenie, sľúbiť vernosť komunistickej strane a vo svojom učení podporovať štátnu politiku. Tieto požiadavky ďalej kodifikujú „Administratívne opatrenia pre náboženských duchovných“ sú účinné od mája 2021. Náboženské vzdelávanie maloletých je tiež prísne obmedzené, čo podčiarkuje odhodlanie Pekingu potlačiť akékoľvek alternatívne zdroje politickej autority, ktoré by mohli spochybniť mocenský monopol strany.
Prístup Indie, hoci je z hľadiska štruktúry odlišný, podobným spôsobom odráža obavy centrálnych úradov o národnú jednotu. Ako v každom federálnom štáte, aj indickú štátnu správu formuje zložitý systém interakcií medzi ústrednou (federálnou) vládou a vládami jednotlivých štátov. Demografická rôznorodosť krajiny sa odráža v jej právnom rámci s viac ako 700 etnickými skupinami a hinduistickou väčšinou tvoriacou 79,9 percenta obyvateľstva. Ústava zaručuje náboženskú slobodu podľa článkov 25 až 28, ale predpokladá aj prípadnú implementáciu Jednotného občianskeho zákonníka (UCC) podľa článku 44, ktorého cieľom je nahradiť náboženské zákony pre jednotlivcov spoločným právnym rámcom.
Najvyšší súd a ústredná vláda v posledných rokoch podnikli kroky, aby v krajine ďalej presadzovali právnu jednotnosť. V roku 2017 najvyšší súd vyhlásil okamžitý rozvod v islame, takzvaný trojitý talaq (talaq-e-biddat) za protiústavný. Táto prax v minulosti umožnila manželovi rozviesť manželstvo s okamžitou platnosťou, hneď ako vyslovil alebo napísal trikrát slovo „talaq“ (rozvod). Nasledovalo prijatie zákona o moslimských ženách (zákon o ochrane práv v manželstve) v roku 2019, ktorý tento postup dokonca kriminalizoval. Širší Jednotný občiansky zákonník však nebol implementovaný na celoštátnej úrovni, pričom do roku 2025 ho prijal iba jeden štát – Uttarakhand. Nový zákon v Uttarakhande tak zjednocuje predošlé zákony o manželstve, rozvode a dedičstve a zároveň fakticky zakazuje praktiky, ako je polygamia.
Spoločný strategický imperatív
Zatiaľ čo špecifické politiky a vykonávacie mechanizmy sa líšia, Čína a India zdieľajú základné paralely z hľadiska zaobchádzania s náboženskými a etnickými menšinami: obe krajiny ich vnímajú predovšetkým cez optiku národnej bezpečnosti. Hlavnou obavou v oboch krajinách nie je samotná povaha islamu, ale skôr riziko vzniku alternatívnych centier politického a sociálneho vplyvu vo vnútri hraníc krajiny. Tento pohľad a perspektívu si Západ často nesprávne vysvetľuje, pretože v našej kultúre dominujú tendencie sústrediť diskurz na náboženskú slobodu a ľudské práva. Pre Peking a Nové Dillí je však zastrešujúcou prioritou zachovať a posilniť štátnu súdržnosť a odvracať akékoľvek potenciálne prekážky ich národných cieľov a ambícií.
Zhrnutie
Čína a India pristupujú k moslimskej populácii nie cez optiku náboženskej slobody, ale ako
k záležitosti národnej bezpečnosti. Peking vníma svoje koncentrované moslimské menšiny v Sin-ťiangu a Čching-chaji ako potenciálne zlomové línie umožňujúce zahraničné zasahovanie a nárast separatizmu. India so svojou rozptýlenou, ale relatívne početnou moslimskou menšinou manévruje medzi náboženským pluralizmom a nacionalistickou politikou. Obe krajiny využívajú právne mechanizmy na presadzovanie celoštátnej kontroly – Čína prostredníctvom snahy o asimiláciu do čínskej kultúry a náboženskej regulácie, India prostredníctvom úsilia o štandardizáciu občianskych zákonov. Zatiaľ čo Západ túto situáciu príliš zjednodušuje a vníma cez prizmu ľudských práv, pre Čínu a Indiu je zachovanie národnej súdržnosti strategickou nevyhnutnosťou.