Z Nemecka o Nemecku. V čom sa prekvapivo zhodnú voliči AfD, CDU a Zelených

„Všetci-spolu-proti-fašizmu, všetci-spolu-proti-fašizmu,“ skandujú v centre Berlína pri stanici Friedrich Strasse možno päťdesiati až šesťdesiati demonštranti. Väčšinu tvoria mladí muži, všetci sú v čiernom, zahalené tváre, často kovidovými rúškami, rozpoznávam symboly a farby AntiFa, ale hovorí za nich staršia žena. Pôsobí vyrovnanejšie, niečo mi to pripomenie.

Neďaleko stoja ešte dve skupinky demonštrantov, polícia ich drží oddelene. Zhruba tucet mladých v čiernom sedí na koľajniciach, ale električky aj tak nechodia. Zastavil som sa tu, lebo včera večer tu pred bistrom s nemeckým fastfoodom currywurst (nakrájaná klobáska s kari korením a hranolkami) stál dlhý rad ľudí, prišiel som to teda vyskúšať.

Stanica vlakov a metra je plná policajtov, majú prilby, sú pripravení na konfrontáciu. Jeden starší Afganec s výzorom bezdomovca sa približuje k hlúčiku demonštrantov a pokrikuje, že na Nemcov treba Taliban, dlho si ho nikto nevšíma, potom pristúpi jeden policajt a pokojne ho pošle preč. Zarastený bradatý muž v žltej veste poslúchne.

Demonštrácia nemá náboj, chvíľu sa skanduje, dlhšie je potom ticho, keď dojedám currywurst, zrazu sa demonštranti zdvihnú a začnú kráčať proti policajtom, tí zasiahnu, stačí pár úderov a zase je poriadok. Som desať metrov vedľa, nič nebezpečné sa nedeje. Prítomných je samozrejme viacero médií, kameramani sa tlačia, aby mali zábery zblízka, na obrazovkách to bude vyzerať dramatickejšie.

Foto: Jaroslav Daniška

Ani milimeter doprava

Asi 400 metrov ďalej na opačnej strane sa začína míting pravice, aj tu postáva iba niekoľko desiatok – opäť zväčša mladých – mužov, počuť hudbu, vidím dve-tri nemecké zástavy. Aj tu sú všetci v čiernom, Mazurek by pri nich vyzeral o poznanie civilizovanejšie. Policajtov je aj tu väčšina. Tie dve skupiny nemieria proti sebe, niekde medzi nimi je malý pomník židovských detí s odkazom na vlaky smrti z rokov 1939-1945.

A tiež jedna sympatická usmiata žena (pôsobí tým nápadne, takmer nevidím usmiatych ľudí), ktorá na pol ceste k (bývalým) skinheadom drží transparent, že „Ani milimeter neuhnúť doprava“. Nemci budú však v nedeľných parlamentných voľbách voliť viac pravicovo, podľa dnešného prieskumu INSA mali strany Únie (príde mi pravdivé až sympatické, že pre CDU/CSU sa už to „C“ v označení niekedy nepoužíva) 29,5 percenta, AfD 21 percent, čo by bola pre našinca prirodzená väčšina, ale tu to tak nie je a nebude. Únia vytvorí vládu s SPD (15 percent) a Zelenými (12,5 percenta). FDP mieri mimo parlament, Linke sa udrží (7,5 v prieskume), Wagenknechtovej BSW balansuje na 5 percentách.

Tá sympatická pani v strednom veku so sloganom o milimetri teda zostane spokojná, vláda sa pozmení, kancelár bude Merz, ale vládna politika zrejme nie.

Dám sa do reči s mužom, ktorý môže byť v mojom veku, sleduje dianie so psom na vôdzke. Preloží mi niektoré slogany, ktorým som nerozumel, nič podstatné ani nápadité, a pohorší sa nad AfD, prekáža mu nárast pravice všade v Európe. Pýtam sa ho, čo čaká od volieb, povie, že nič. Zasmeje sa, ale je to protestný smiech, myslí si, že zmeniť sa toho má veľa, ale voľby nezmenia nič. Demokracia by takto nemala fungovať, dodá. Jeho vlčiak má okolo krku dúhovú zástavu a chvíľu po mne sa objíme s mužom, na ktorého čakal.

To, že voľby nič nezmenia, je asi najrozšírenejší pocit, ktorý tu za uplynulý deň počujem z každej strany. Pritom Nemecko potrebuje zmenu.

Foto: Jaroslav Daniška

Demokracia bez dôvery

Hovorí mi o tom aj Stefan Fuchs, expert na demografiu, ktorého poznám vďaka jeho slovenskej manželke. Pridá zaujímavý postreh, strany možno rozdeliť podľa kredibility, že niečo reprezentujú a ich voliči tomu veria, a potom tie ostatné strany. „V Nemecku sú tri strany, ktoré volia ľudia, ktorí im veria, sú pre nich hodnoverné: AfD, Zelení a Ľavica.“ Dôveryhodnosť AfD je odmietanie migrácie, Zeleným veria pre témy klímy a zelenej politiky, Linke pre antifašizmus.

Keď sa spýtam, kde je nemecký fašizmus, zasmeje sa. V Nemecku o fašizme AfD však značná časť verejnosti nepochybuje. Nálepka jednoducho funguje. AfD má pritom odlišných voličov v západnom Nemecku, v ktorom je hlavnou mobilizačnou témou migrácia, a vo východom Nemecku, v ktorom sa k tomu pridávajú aj ďalšie antiestablišmentové témy (kovid, vojna), ľudia sa na východe a západe štátu odlišujú.

Spomeniem si pritom na jeden z textov v New York Times, ktoré som čítal po ceste do Berlína, kde sa Bret Stephens, americký Žid, rozhorčoval, ako JD Vance hanebne hovoril o AfD a že sa stretol s politikmi tejto strany počas návštevy Mníchovskej bezpečnostnej konferencie. Keby Stephens rovnakú logiku ako na AfD vztiahol na Netanyahua a Smotriča, musel by prísť k ešte radikálnejším záverom, ale tam stojí na opačnej strane.

Pre Európu sú dôležité dve témy, Nemcom sa však do ich riešenia nechce. Prvou je skončenie vojny na Ukrajine, obnovenie obchodu s Ruskom a nová bezpečnostná architektúra, o ktorej už hovoria Rubio a Lavrov. A tiež obrat v priemyselnej politike, čo si vyžaduje revíziu Green Deal-u v EÚ a dobrú obchodnú zmluvu s Čínou, ktorá dokáže odolať tlakom USA. Nemecko sa však nespráva ako veľmoc, v ktorej sa zahraničnopolitcké témy miešajú s domácimi. A nielen to. Tu v Berlíne, keď príde reč na vojnu na Ukrajine a v Gaze, si človek uvedomí, o koľko slobodnejšie sú tieto diskusie u nás. Ešte viac ma prekvapí, že Izrael je pre Nemcov „bližší“ a dôležitejší ako Ukrajina. Berlín je však plný rozporov, toto je len malá vzorka.

Hlavnou témou volieb je úplne evidentne migrácia a bezpečnosť. Nejde len o sériu útokov z posledného obdobia, rušia sa početné fašiangové sprievody, kam chodieva viac ľudí. Noviny v sobotu ráno písali o včerajšom útoku s nožom pri holokaust memoriáli v centre mesta, útočník bol žiadateľ o azyl zo Sýrie, o bombovom útoku v štvrti, v ktorej žijú migranti na Karl-Marx Strasse. Rôzne časti Nemecka mobilizujú rôzne zafarbené témy, migrácia je však najsilnejšia.

Kto sa s kým bozkáva

Friedrich Merz, predseda Únie a budúci kancelár to cíti tiež, ale vystupuje vajatavo. Jeho strana hovorí, že niečo sa musí zmeniť, prezentuje 5-bodový program, v ktorom sú však najmä vágne tvrdenia, ako sa má zmeniť ochrana hranice, azylový režim a podobne. Problém je, ako to všetko ide dokopy s koalíciou s SPD a Zelenými, ktoré reprezentujú kontinuitu, pričom Zelení navrhujú posilniť právo na scelovanie rodín migrantov.

Po vražde z Aschaffenburgu, kde Afganec dobodal dvojročné dieťa a muža, ktorý mu chcel pomôcť, Merz navrhol v Bundestagu opatrenie, aby mohli byť žiadatelia o azyl odmietaní na hranici, najskôr to prešlo (s hlasmi AfD a FDP), potom už nie (chýbali aj hlasy Únie, aj FDP). A ešte dôležitejšie je, čo prišlo potom, Merza kritizovala Merkelová, konali sa demonštrácie proti spojeniu Únie a AfD, v Berlíne na Gorkého divadle visí obrovský plagát, na ktorom sa Merz bozkáva s Alice Weidelovou z AfD. No a Merz vymäkol.

Foto: Jaroslav Daniška

Je to zaujímavý paradox, voličov mobilizuje migrácia a zlyhanie Merkelovej politiky, ale Merkelovej pamäti sú ešte stále medzi bestsellermi (aj s Habeckovou knihou). Nemecko má viditeľný problém, ale nevie sa pohnúť k riešeniu.

A to všetko v čase, keď nové vetry symbolizuje Trump s Muskom, ktorí hrozia Nemcom a Európe clami, začali sa rokovania o skončení vojny na Ukrajine a novom usporiadaní vzťahov s Ruskom, pričom najsilnejšia krajina EÚ mlčí. Presnejšie, trápi sa na viacerých frontoch naraz: v Nemecku slabne priemysel, najmä automobilový priemysel – za uplynulých sedem rokov sa produkcia prepadla o 17 percent. Volkswagen má problémy, najviac vyťažená je fabrika v Bratislave, ktorá ide na dve tretiny. Nemci sa sťažujú, že už nie sú tým priemyselným štátom, ktorý sa pýši technológiami, aj Berlín pôsobí v niektorých ohľadoch zastarane a poznačený stagnáciou. Všade okolo koľají a vlakových zastávok je množstvo grafitti, čo pôsobí špinavo, po meste možno vidieť aj rozbité výklady na obchodoch, v kaviarňach sa vám ospravedlnia, že im nefunguje wi-fi, že to ešte stále nespravili. Berlín je iný, než by človek čakal.

Otázkou pred zajtrajšími voľbami je, čo v Nemecku vyvolá, keď namiesto riešenia problémov, príde vláda, ktorá ich bude odkladať alebo prehlbovať. O tom sa však málokomu chce teraz uvažovať.