Základy

Na rozdiel od novších importovaných náboženstiev je katolicizmus neoddeliteľne spätý s počiatkami Európy, a to nielen ako viera, ale aj ako transformujúca spoločenská sila. Od krstu Chlodovika cez zakladanie kláštorov v ranom stredoveku, katolícke sociálne hnutie až po pád železnej opony – život v Európe bol vždy hlboko formovaný katolicizmom.

Napriek tomu sa zdá, že dnešná cirkev nie je dostatočne pripravená na to, aby sa s týmto dedičstvom vyrovnala, pretože vo väčšine európskych krajín sotva funguje ako cirkev pre ľudí. Niektorí z jej pastierov sa ocitli v začarovanom kruhu: v snahe nestratiť dôležitosť sa prispôsobujú verejnej mienke, zaujímajú politické postoje, aby získali pozornosť médií, a veria, že prispôsobovanie sa módnym trendom udrží cirkev pri živote. Podobné bremeno nezaťažuje moslimské kongregácie, pretože im chýba sebazničujúca nostalgia za ľudovou cirkvou, ktorá prestala existovať pred desaťročiami.

Mnohí prominentní duchovní pritom strácajú svoju dôveryhodnosť a svoju vernosť doktríne vymieňajú za vplyv a spoločenské uznanie. Veriaci, ktorí zostávajú, tak nerobia pre aktuálnu módu, ale pre podstatu, pričom mnohí sa začali obzerať inde, respektíve to robia už nejaký ten čas.

Berlín, ako už veľakrát, môže slúžiť ako dobrý príklad. Tradičná latinská omša sa slávi na viacerých miestach vrátane Kostola svätého Adalberta, Kostola svätého Petra (Kňazské bratstvo svätého Pia X.) a Inštitútu svätého Filipa Neriho. Paradoxne, v meste všadeprítomný agnosticizmus umožnil rozkvet týchto tradicionalistických katolíckych enkláv. V metropole posadnutej avantgardou nie je procesia Božieho tela o nič nápadnejšia ako oslava čínskeho nového roka. V čoraz viac protikresťanskom svete však takéto rituály ešte viac posilňujú identitu spoločenstva. Prítomnosť mladých rodín a mužov v týchto farnostiach je pritom zvlášť nápadná.

Medzitým berlínska arcidiecéza odhalila zrekonštruovanú Katedrálu svätej Hedvigy, ktorá bola zbavená historickej výzdoby a dnes ju zdobia sterilné, bezvýznamné symboly - pripomína viac diskusný krúžok ako miesto konania bohoslužobných obradov. Publikum na slávnostnom otvorení tvorili prevažne starnúci ľudia z obdobia baby boomu, medzi ktorými najvýraznejšie vyčnievali šedivé ženy so športovo upravenými účesmi.

Podobné kontrasty sotva môžu byť výraznejšie, pričom tieto odrážajú širšiu európsku realitu: tradicionalisti zostávajú menšinou v menšine.

Na približne 80 miliónov Nemcov sa latinská omša slávi len v približne 150 farnostiach. Celosvetovo sa tejto formy bohoslužby zúčastňuje len jedno percento katolíkov. Výnimkou sú Spojené štáty, kde sa k tradicionalizmu prikláňa vyšší podiel katolíkov ako v Európe.

Kontrarevolúcia mladých

Dejiny sú však len zriedkakedy formované pasívnymi väčšinami, skôr aktívnymi a organizovanými menšinami. Táto dynamika by mohla vysvetľovať, prečo majú stúpenci tridentskej omše – napriek pokusom pápeža Františka ju prostredníctvom Traditionis Custodes obmedziť – väčšiu váhu, než by sa na základe ich počtu dalo predpokladať. O budúcnosti cirkvi rozhodnú tí, ktorí dokážu prijať svoje povolanie ku kňazstvu. A tí, ktorí dnes vstupujú do seminárov, tak robia z presvedčenia. Počet povolaní v Európe už roky neustále klesá, no tých zopár, ktoré sa ešte nájdu, patrí k inej ideologickej generácii, než bola tá, ktorá bola formovaná Druhým vatikánskym koncilom.

Rozhodujúcu úlohu zohráva aj mládež. Hoci ich bolo čo do počtu málo, na pešej púti do Chartres sa zúčastnilo 16-tisíc mladých pútnikov, čo im vyslúžilo miesto na titulných stránkach novín. Z prieskumu La Croix medzi štyrmi tisíckami účastníkmi Svetových dní mládeže vyplynulo, že 38 percent z nich uprednostňuje starú liturgiu. Sú to síce len vzorky, naznačujú však určitý trend. Toto publikum si nezíska „duch koncilu“, ktorému čoraz viac chýba život, ani nejasný pojem „účasti“.

Je veľkou iróniou, že dnešný hlavný cirkevný prúd pod vedením starších generácií pohŕda mladými návštevníkmi omší ako „strnulými“, pričom on sám zúfalo lipne na svojej verzii liturgie. Pohľad na prázdne katedrály kontrastuje s pohľadom na menšie živé spoločenstvá, ktoré sú často odmietané ako sektárske. Rozkol je však hlbší: nachádza sa skutočná identita cirkvi v jej veľkosti, alebo v „svätom zvyšku“, čo je pojem, z ktorého si niektorí robia posmech?

Táto diskusia odhaľuje základnú krízu v sebavnímaní cirkvi: neschopnosť pochopiť, že pravdu nepredpisuje názor väčšiny; že cirkev nie je nádobou verejného konsenzu, ale nevestou Krista; a že jej hodnotu nemožno posudzovať podľa samotného počtu jej členov. Koniec koncov Kristov najužší kruh pozostával len z dvanástich učeníkov.

Malá loďka

Taliansky spisovateľ Giovanni Guareschi ilustroval tieto napätia už v roku 1968. Jeho starnúci dedinský kňaz don Camillo sa dostáva do konfliktu s mladým a horlivým donom Francescom, kňazom pokoncilovej cirkvi. Ten zbavuje farnosť pozlátených oltárov a tradičných symbolov, zatiaľ čo don Camillo tajne pokračuje v slávení tridentskej omše.

V jednom z ich rozhovorov don Francesco trvá na tom, že cirkev je obrovská loď, ktorá bola príliš dlho zakotvená a teraz už konečne potrebuje odhodiť svoju zastaranú batožinu a na druhom brehu hľadať novú posádku. Don Camillo odpovedá: „Moja cirkev nie je veľkou loďou, o ktorej hovoríte, skôr skromnou malou loďkou - vždy sa plavila od jedného brehu k druhému. Veľkú časť starej posádky ste odvrhli, aby ste ju nahradili novými námorníkmi. Dávajte si pozor, aby ste tých starých nestratili skôr, ako nájdete nových.“

Len o dva roky neskôr zopakoval tú istú víziu „malej loďky“ nemecký teológ (a budúci pápež Benedikt XVI.). V roku 1970 Joseph Ratzinger napísal: „Budúcnosť cirkvi budú opäť formovať svätci - ľudia, ktorí vnímajú viac než len prechodné trendy. (...) Bude to vnútorne obnovená cirkev, nezaujímajúca sa o to, čo je politicky predpísané, neflirtujúca ani s ľavicou, ani s pravicou. (...) Už nikdy nebude mať takú dominanciu v spoločnosti, akú mala kedysi. Bude však nanovo prekvitať a stane sa viditeľným domovom, ktorý ponúka život a nádej až po smrť.“

Za pápeža Františka sa uskutočnil posledný pokus o záchranu myšlienky ľudovej cirkvi, a to jej premenou na sociálne angažovanú mimovládnu organizáciu, akúsi OSN s náboženskou výzdobou. Budúci pápež bude postavený pred ťažkú voľbu: vybrať sa cestou Benedikta alebo Františka?

Zhrnutie

Už v rokoch po Druhom vatikánskom koncile intelektuáli ako Guareschi a Ratzinger predvídali blížiacu sa schizmu: osud cirkvi bude závisieť od jej identity. Bude si musieť vybrať, či si vyberie cestu zachovania svojho politického významu tým, že si ako nejaká duchovná mimovládna organizácia osvojí aktivizmus, alebo bude riskovať cestu na okraj, aby znovu získala svoju svätosť. Tá prvá cesta preukázateľne zlyhala. Budúci pápež bude musieť uznať, že skutočná hrozba neprichádza od údajných fundamentalistov vo vnútri cirkvi, skôr však od lákadiel vonkajšieho sveta.