V Gaze, v ktorej sa trvanie konfliktu počíta skôr na generácie než na roky, znamená ramadán útechu aj smútok. Rodiny sa schádzajú v ruinách svojich domovov, aby prerušili pôst jedlom, ktoré sa skladá z toho, čo je po ruke. Blokáda, ktorú posilňuje izraelská armáda, spôsobila nedostatok potravín, takže aj to najjednoduchšie jedlo je aktom vzdoru. „Každý iftár je pripomienkou toho, čo sme stratili,“ uviedol pre Al-Džazíru jeden z miestnych obyvateľov, „ale aj toho, kto sme.“

V Sudáne sa tento svätý mesiac nesie v trpko ironickom znamení začiatku občianskej vojny. Vojna, ktorá vypukla v roku 2023, vyhnala milióny ľudí z ich domovov. Vysídlené komunity dnes dodržiavajú ramadán v preplnených táboroch, v ktorých je pôst spoločným bojom a spoločné iftáre, hoci skromné, poskytujú vzácne okamihy jednoty.

Pracovníci humanitárnej organizácie CARE International opísali, ako sa pôst, ktorý bol kedysi znakom osobnej disciplíny, stal komunitným záchranným lanom. Na jednoduchých stretnutiach nie je núdza dôvodom na nedostatok štedrosti, pretože ľudia sa delia aj o to málo jedla, čo im zostalo; je to akt vzdoru v krajine spustošenej vojnou a hladomorom.

Na Ukrajine sa držia svojej viery aj krymskí Tatári, pôvodná moslimská komunita Ukrajiny, ktorá prenasledovanie už pozná dlho. Mnohí Tatári, ktorí boli po ruskej anexii Krymu v roku 2014 vysídlení, žijú ako kočovníci, pričom na to, aby si udržali komunitné väzby, slávia ramadán prostredníctvom virtuálnych kázní a online iftárov.

Našli sa však aj ďalší, ktorí popri ukrajinských moslimských vojakoch, postiacich sa medzi jednotlivými bojmi, dodržiavajú ramádan na fronte. Denník Kyiv Independent nedávno predstavil vojakov tatárskeho pôvodu, ktorí sa snažia nájsť rovnováhu medzi duchovnou oddanosťou a chladnokrvnosťou vojny. Ich ramadán je poznačený vyčerpaním, ale aj odhodlaním - každodenný pôst prerušujú len studenými prídelmi jedla v sprievode vzdialených zvukov paľby.

Tenká hranica medzi rituálom a prežitím

Vo vojnových oblastiach sa pôst často až znepokojivo podobá hladovaniu. Podľa Svetového potravinového programu prebiehajúce konflikty na Blízkom východe a v Afrike uvrhli milióny ľudí do potravinovej neistoty, a hoci pôst počas ramadánu zostáva voľbou - aktom uctievania a duchovnej disciplíny - hladovanie počas vojny voľbou nie je.

Rozlišovať tieto pojmy je dôležité, pretože keď sa odstráni možnosť voľby, pôst stráca svoju duchovnú podstatu. Ako poznamenal jeden sudánsky imám: „Pôst je zvoleným prejavom uctievania. Hladovanie je utrpenie, ktoré nie je voľbou." Napriek tomu mnohí vytrvajú, odhodlaní udržať si kontrolu aspoň nad jednou časťou svojho života.

Táto vytrvalosť môže človeka - nepoznajúceho túto kultúru - zmiasť a vyvolať etické otázky: prečo sa postiť, keď každý deň je sám osebe bojom proti tiesni, a ak vojna vyvoláva tento nedostatok nedobrovoľne, má spomínaný pôst ešte zmysel?

Práve v tom je však pointa. Pre mnohých je odpoveďou áno. Postiť sa v takýchto podmienkach znamená presadzovať dôstojnosť a ľudskosť tvárou v tvár chaosu, vieru napriek zúfalstvu, snažiť sa o kontrolu v situáciách, v ktorých táto chýba. Ide v podstate o akt vzdoru.

Keď ramadán prekračuje hranice viery

Vojna často prehlbuje rozdiely, ale ramadán, hoci je zakorenený v islame, ich môže zaujímavým spôsobom preklenúť.

V Gaze sa miestne kresťanské komunity, ktoré sú súčasťou tej istej obliehanej spoločnosti, pravidelne zúčastňujú na stretnutiach iftár, kde sa delia o jedlo aj smútok. Má to byť pripomienkou toho, že pri obliehaní sú si všetky vierovyznania rovné.

A v Kyjeve, kde môže bez varovania spadnúť raketa, otvára Islamské kultúrne centrum svoje stoly na iftár pre všetkých moslimov aj nemoslimov a ponúka jedlo ako aj porozumenie zo strany komunity, ktorá je príliš často vnímaná cez optiku konfliktu. Rituál sa tu stáva lekciou spoločnej ľudskosti. Návštevníci prichádzajú ako cudzinci, odchádzajú však naplnení viac, ako len od stola so spoločným jedlom.

Aj keď sú takéto chvíle spoločenstva zriedkavé, sú významné. Pripomínajú svetu, že zatiaľ čo vojna rozdeľuje, hlad - a jeho uspokojenie - môže spájať.

Viera, politika a bojisko

Ramadán počas vojny však nikdy nie je čisto duchovný. Má aj politický význam.

Na Ukrajine sa dodržiavanie ramadánu na fronte stalo súčasťou národného príbehu: verejný iftár prezidenta Zelenského s krymsko-tatárskymi lídrami bol viac než len obradom a týmto vyzdvihovaním moslimských vojakov, predovšetkým miestneho tatárskeho pôvodu, vláda nielenže vyjadruje úctu ich službe, ale zároveň sa snaží prezentovať pluralitný obraz svojich bojových síl.

V Rusku medzitým Kremeľ horlivo podporuje účasť moslimských vojakov - čečenských bojovníkov, jemenských žoldnierov z kmeňa Hútiov - vo svojej kampani proti Ukrajine, pričom ich účasť vykresľuje ako dôkaz „inkluzívneho“ úsilia Ruska a vojnu prezentuje ako panislamskú križiacku výpravu. Ruská rada muftíov chváli ich prínos a pravidelne vydáva podporné vyhlásenia, hoci o tom, ako títo vojaci dodržiavajú ramadán na bojisku, je počuť len málo.

Najmä v Gaze má ramadán nutne politické súvislosti. Bez pokoja zbraní, resp. dočasného prímeria na obzore, dokonca aj v obkľúčení, počas blokády a pri bombardovaní, jeho rituály sa dodržiavajú. Ako uvádza Washingtonský inštitút, niektorí militanti sa pôstu úplne vzdávajú a namiesto toho radšej pokračujú v boji s odôvodnením, že džihád, ich svätá vojna proti neveriacim, a nie pasívne uctievanie, musí mať prednosť.

Streľba ducha nezlomí

V konfliktoch je viera často posledným útočiskom, pričom v týchto vojnových oblastiach zohrávajú náboženskí vodcovia ústrednú úlohu. Imámovia v Gaze, Sudáne a na Ukrajine sa stávajú viac než len duchovnými sprievodcami, ktorých prínos nespočíva len vo vedení modlitby a prednášaní kázní. Organizujú iftáre, koordinujú pomoc a poskytujú útechu vysídlencom. Svojim komunitám pripomínajú, že ramadán, hoci je skúškou vytrvalosti, nie je len o pôste, ale aj o trpezlivosti, dobročinnosti a nádeji.

Ramadán pretrváva aj napriek vojne, utrpeniu a hladu. Prežíva v každej zbombardovanej mešite, v ktorej sa schádzajú veriaci a počuť šepot modlitieb. Pretrváva v každom zákope na fronte, v ktorom sa vojaci postia medzi prestrelkami. Prežíva v každom utečeneckom tábore, v ktorom sa pri spoločnom jedle cudzinci stávajú rodinou.

Napriek tomu nie je imúnny voči jeho temnejším interpretáciám. Pre niektorých militantov sa ramadán stáva skôr výzvou na tasenie zbraní než k modlitbe. Extrémistické skupiny, od džihádistických frakcií v Gaze až po Kremľom podporovaných čečenských bojovníkov na Ukrajine, ho už dlho využívajú ako zbraň, a jeho motívy obety a boja ako nástroje na posvätenie krviprelievania.

Takéto zvrátenosti nie sú však pre ramadán charakteristické. Skutočná sila nespočíva vo vojnových výkrikoch, ale v šepote modlitieb; nie v mučeníctve, ale v milosrdenstve. Nachádza sa v tichom, každodennom vzdore tých, ktorí sa proti každej krutosti vojny rozhodli zachovať si svoju vieru - a svoju ľudskosť. A ramadán, praktizovaný pod paľbou, sa stáva niečím viac než len náboženskou povinnosťou. Je vyhlásením: Stále sme tu. Stále sme samými sebou.

Zhrnutie:

Ramadán, čas pôstu a rozjímania, nadobúda vo vojnových oblastiach hlboký význam a stáva sa symbolom odolnosti a vzdoru. V Gaze pôst pretrváva napriek bombardovaniu a nedostatku jedla, zatiaľ čo v Sudáne vysídlené komunity nachádzajú jednotu pri spoločných iftároch uprostred hladomoru. Ukrajinskí moslimskí vojaci, najmä krymskí Tatári, sa postia na frontoch a spájajú vieru s národným bojom. Ramadán počas vojny však nikdy nie je čisto duchovný - prelína sa s politikou, hladom a identitou. V týchto konfliktoch ramadán slúži ako duchovná kotva a zároveň ako tichý akt vzdoru, ktorý uprostred vojnového chaosu upevňuje vieru a ľudskosť.