Popieranie reality, klamstvá a zastrašovanie. Francúzsko konca režimu

Parížsky summit európskych veľmocí a ďalších vybraných štátov skončil podľa očakávania bezvýsledne. Macron nepresadil návrh na vyslanie európskych vojakov na Ukrajinu. Poliaci, ktorí sú ukrajinskému bojisku najbližšie, sa s nástupom Trumpa vracajú do reality a akékoľvek zapojenie bez USA vylučujú. Nevidia jediný dôvod, prečo by sa mali nechať od Rusov masakrovať. Namiesto toho sa zasadzujú o povojnovú obnovu krajiny. Z Varšavy po rokoch znie k Ukrajine opäť niečo, čo sa blíži zdravému rozumu. Kam sa však podel zdravý rozum Francúzska?

Hlboký spoločenský aj politický úpadok

Môže to súvisieť s úpadkom, ktorý sa posledné roky prehlbuje vo francúzskej politike aj spoločnosti. Francúzsky demograf a antropológ Emmanuel Todd hovorí o nihilizme, ktorý potápa politický Západ. Vo svojej poslednej knihe Porážka Západu (La défaite de l’Occident) sa sústreďuje na USA a Veľkú Britániu, ale k zakladateľským centrám Západu, dnes zachváteným nihilizmom, sa samozrejme zaraďuje aj Francúzsko. Takmer každý deň sa stretávame s normatívnou dezorientáciou, popieraním reality, zlovôľou mocných a ďalšími znepokojivými prejavmi nihilizmu.

Posledným príkladom je Macronova nominácia Richarda Ferranda na čele Ústavnej rady, teda francúzskeho ekvivalentu ústavného súdu. To, že sa Ferrand právu od promócie nijako nevenoval, nepredstavuje vo Francúzsku žiadny veľký problém. Do najvyššieho súdneho orgánu sú vo Francúzsku menovaní prevažne politici a vysokí úradníci, sudcovia či právni znalci bývajú v menšine. Koniec koncov, odchádzajúci predseda Laurent Fabius tiež strávil väčšinu svojho života v politike.

Ale zatiaľ čo Fabius bol výrazným politikom, zastávajúcim najvyššie funkcie (premiéra či ministra zahraničných vecí), Ferrand je druhoradou a navyše kontroverznou figúrou. Tento bretónsky regionálny politik nabral vietor do plachiet, keď sa pripojil k Emmanuelovi Macronovi. Od jeho zvolenia vystriedal rad funkcií, vrátane predsedu parlamentu, v ktorých okrem lojality k svojmu ochrancovi nič viac nepreukázal. Keď prišiel aj o poslanecký mandát, zostalo mu len predsedníctvo výkonného výboru Macronovej strany Rennaissance, vlani bola táto funkcia zrušená.

Predovšetkým však bol päť rokov vyšetrovaný pre machinácie okolo bretónskeho úverového družstva, kým nebol premlčaný čin, z ktorého bol podozrivý. Vyslať do čela najvyššieho súdneho orgánu osobu s podobným pozadím je veľa aj na Francúzsko. Ak by sa niečo také stalo v strednej Európe, v Bruseli by určite bili na poplach na záchranu právneho štátu.

Vzhľadom na to, že Macron nemá v parlamente väčšinu, je pod Ferrandovou nomináciou podpísaná aj opozícia. Konkrétne poslanci Národného združenia Marine Le Penovej svojou absenciou nechali Ferranda prejsť. Prečo si lepenisti nechali ujsť príležitosť ponížiť Macrona a postaviť sa do nečakanej úlohy obrancov právneho štátu?

O nedopatrenie nešlo. Špekuluje sa o dohode v súvislosti so súdnym procesom, ktorý dnes francúzska justícia proti Le Penovej vedie a v ktorom jej hrozí diskvalifikácia z budúcich prezidentských volieb. Ak súdy vytrvajú vo svojom úsilí o jej politickú likvidáciu, môže nakoniec rozhodovať Ústavná rada. Prečo si nenakloniť jej predsedu? Čo by však takáto dohoda vypovedala o stave francúzskych inštitúcií?

Ultraľavicový sen o „veľkej výmene“ a antikatolícke útoky

A potom je tu druhá časť opozície, tá ľavicová, vedená Jean-Lucom Melenchonom. Ferranda síce odmietla, ale jej problém je inde: v podpore migrácii, odkopnutí tradičných ľavicových voličov a nadbiehaní migrantom. Melenchonova radikalita sa v tomto ohľade stupňuje. Otvorene označuje tradičné biele obyvateľstvo za jeden z hlavných problémov krajiny a s nádejou vyhliada, že Francúzsko sa obnoví kreolizáciou, teda prílivom africkej a arabskej krvi.

Dokonca sa prihlásil k pojmu „veľká výmena“, ktorým radikálni konzervatívci označujú proces nahradzovania bieleho obyvateľstva ľuďmi z Blízkeho východu a Afriky. Ľavica dlhé roky veľkú výmenu popiera a akúkoľvek zmienku o nej odsudzuje ako výraz konšpirácií a rasizmu. Melenchon nedávno veľkú výmenu ocenil ako nádej pre budúcnosť krajiny, ktorá bude čím ďalej tým menej biela. Zatiaľ čo rasizmus bielych je trestne stíhaný, protibiely rasizmus sa teší verejnému rešpektu.

O nastavení kultúrnych elít krajiny svedčí intenzívne propagovaný film verejnoprávnej televízie Sixtina nech je požehnaná (Bénie soit Sixtine), ktorý má pojednávať o aktuálnej spoločenskej téme. Nezaoberá sa úpadkom strednej triedy, nezvládnuteľnou situáciou na predmestiach, radikálnym islamom, vyľudňovaním vidieka či rúcaním verejných škôl. Film rozpráva o mladej vdove, ktorá sa vyslobodzuje z osídiel katolíckej sekty. Katolícky fundamentalizmus dnes skutočne otriasa Francúzskom!

Progresivisti takto reagujú na islamský fundamentalizmus. Nemôžu ho neodmietnuť, ale nevedia to urobiť priamo, aby sa podľa svojich vlastných kritérií nestali islamofóbmi či rasistami. Odsúdia preto náboženský fundamentalizmus ako taký. Pokiaľ majú uviesť príklad, vystrelia na ideologicky bezpečný terč – vlastnú katolícku tradíciu.

Macronova manželka má byť transka

K atmosfére konca režimu patria aj závažné podozrenia o skazenosti mocných. Často ide o konšpiračné príbehy, ktoré nemajú faktickú oporu, inokedy o odhalení, ktoré môže otriasť systémom. Niekoľko aktivistov prišlo pred viac ako tromi rokmi so špekuláciou, že Macronova manželka Brigitte je transka. Mala sa narodiť ako muž, ktorý je podľa matriky Brigittiným bratom. Tento na prvý pohľad úplne šialený príbeh žije z neobvyklosti prvého páru, ktorý podľa oficiálnej verzie začína vzťahom stredoškoláka s o štvrťstoročie staršou učiteľkou.

Výbušnosť spočíva v tom, že zásadným spôsobom spochybňuje identitu nielen prvej dámy, ale aj samotného prezidenta. Preto zaráža podivná reakcia prvého páru. Prečo podozrenie nezmietli zo stola niekoľkými fotografiami Brigitte a jej brata? Prečo nepodali žalobu proti ohováračom? Podal ju iba jeden z jej príbuzných vo vedľajšej veci. Bránil sa voči úlohe, ktorú mu autori príbehu pridelili, a súd mu dal za pravdu. Identitou prvej dámy sa nezaoberal. Otázky tiež budí podivná samovražda mesiac pred prezidentskými voľbami jednej z aktivistiek, ktorá podozrenie šírila.

Príbeh získal novú dimenziu, keď sa ho vlani ujala vplyvná konzervatívna americká komentátorka Candence Owensová. O jeho pravdivosti je skalopevne presvedčená a na svojich stránkach ponúka niekoľkodielny dokument, v ktorom vysvetľuje prečo. Aj keď Owensová ponúka množstvo silných argumentov, dosť toho zostáva nevysvetlené a je pravdepodobné, že komentátorka sa mýli. Ani médiá kritické k Macronovi ani nikto z parlamentnej opozície sa veci nevenuje. Avšak spôsob, akým reaguje prvý pár, pochybnosti výdatne živí.

Nihilizmus, do ktorého sa Francúzsko a celý Západ prepadajú, sa prejavuje narušením vzťahu k realite. Euroatlantické elity vytrvalo klamú; o prínosoch migrácie a covidového očkovania, o možnostiach riadiť globálnu klímu, o vojne na Ukrajine, o obrane demokracie pred populistami. Svoje klamstvá chránia stíhaním stúpencov alternatívy; obrancov reality aj beznádejných konšpirátorov.

Dostávame sa tým do situácie, keď všetko môže byť dovolené ale aj zakázané, keď je možné veriť všetkému aj ničomu. Ferrand, Melenchon, Macron sú tragickými figúrkami obdobia konca jednej epochy, od ľudí ako Macron potom závisí, ako veľmi násilný tento koniec bude.