Z Nemecka o Nemecku. Čo znamenajú výsledky volieb pre Slovensko

Friedrich Merz bude novým kancelárom Nemecka. Táto veta má v sebe nulovú emóciu a avizuje pokračovanie nemeckej mizérie. Niečo ako keď Hegera vystriedal Ódor, problémy sa neriešia, len odkladajú.

Pre Slovensko a Európu je prirodzene najdôležitejšia otázka vojny na Ukrajine, aj keď v Nemecku nehrala prím. Merz môže potešiť ľudí, ktorí stále nechcú čeliť realite, že Ukrajina a Západ prehrali vojnu, a radšej budú odsudzovať tých, ktorí chcú situáciu riešiť („Trump zradil“) a napríklad zachovať Ukrajine prístup k moru. Neuvedomujú si, že už tri roky platí, že sú len zlé a horšie možnosti, prípadne veľmi zlé a ešte horšie, pričom pokračovanie doterajšej západnej politiky je zárukou negatívnej špirály. Problémov s Ukrajinou bude bez tak ešte veľa.

Okrem vzniku koalície Únia-SPD (329 poslancov, od 316 je väčšina), sú dôležité ešte tieto správy. FDP končí v parlamente, Lindner už odstúpil. Končí aj strana Sahry Wagenknechtovej, veľmi oslabená je SPD. Silná bude AfD, o ktorej som písal už včera, a Ľavica (Die Linke). Tú volili voliči ako dvojnásobný protest: proti Merzovi, keďže nehrozilo, že s ním pôjde do vlády, a proti AfD. Linke znamená aj problém s násilím, najmä Antifa. Nemecko je nahrubo rozdelené na dve časti, východ vyhrala AfD, západ Nemecka Únia, niektoré ostrovy SPD a Berlín Die Linke.

Koalícia Únie a SPD vytvára zaujímavý paradox. Svet sa mení a najdôležitejší štát EÚ sa meniť nechce, radšej sa bude s Britániou a Francúzskom prepadať do vlastných problémov.

Tento politický úpadok má kultúrne pozadie. Od prvého dňa ma v Berlíne prekvapuje, ako biedne vyzerá hlavné mesto najsilnejšej krajiny EÚ. Víťazstvo strany Die Linke ma neprekvapuje. Ľudia tu žijú bojom proti „fašizmu“ a požiadavkami na zastropovanie nájomného.

Krátka sociálna vsuvka. Videl som desiatky mladých ľudí, ktorí vyberajú smetné koše, a nie sú to Arabi, ani Turci. Keď som vyhodil prázdnu vratnú fľašku po vode, o pár sekúnd ju už z koša vytiahol jeden nešťastník. Ľuďom sa nelení zdvihnúť desať centov zo zeme, ulice sú špinavé, mimo centra sa kopia odpadky, bicykle sú priviazané zámkami, ale všade vidieť zvyšky bicyklov, tu koleso, tu kostra bez sedla, bordel je väčší. Občas cítiť protivnú sladkú vôňu marihuany, muži si do metra nosia fľaškové pivo, vidíte feťákov zohrievať si drogu v alobale, rúško sa používa v metre aj proti zápachu mladých mimoriadne špinavých bezdomovcov. Mlieko v obchodoch je lacnejšie ako u nás, maslo stojí rovnako, kebab je na každom rohu a stojí o euro-dve viac ako u nás. Mládež je doobliekaná, nevkusné kombinácie farieb, vzorov, piercing a hrozné účesy (arabské dievčatá vyzerajú často lepšie, ako tie nemecké), ale najmä: starší Nemci nad 60 akoby boli z iného etnika a kultúry, taký viditeľný je generačný rozdiel.

Migrácia je klbko problémov. Významná časť mladých ľudí má rodičov, ktorí nemajú strednú školu. Číslo závisí od počtu neeurópskych imigrantov. Kriminalita a sociálne dávky sa prerozdeľujú neproporčne nadmerne tomu istému segmentu populácie. Podľa rôznych údajov sa 15 až 17 miliónov obyvateľov Nemecka narodilo v zahraničí, takzvaná prvá generácia. Niektoré časti Berlína pripomínajú Prištinu, mnohé stanice majú úroveň Hlavnej stanice v Bratislave, prípadne horšiu.

To všetko je spojené s vážnymi ekonomickými problémami - úpadok auto a chemického priemyslu, už dlhšie trvajúca stagnácia (nulový rast, možno aj kamuflovaná recesia), Nemecko nemá ani schválený rozpočet na tento rok.

V Amerike podobné neduhy viedli k zvoleniu Trumpa, tu dostal mandát Merz, ktorý považuje svojho predchodcu Scholza za najbližšieho politika. „Ak chcete pochopiť mentalitu CDU, mali by ste poznať jeden starý príbeh,“ hovorí mi Matthias Nikolaidis z Tichy´s Einblick. „Keď išli naposledy do vlády s SPD, tak socialisti navrhovali zvýšenie daní o 2 percentá, Únia hovorila, že dane sa nemajú zvýšiť vôbec. Výsledok: daň sa zvýšila o 3 percentá. Nemajú žiadne zásady, nič.“

Poďme však k tomu, čo zaujíma na týchto voľbách Slovensko. A to je postoj k vojne na Ukrajine a priemyselná politika.

Nemecko a vojna

Keď som v nedeľu večer dopísal text z centrály AfD, išiel som na dohodnuté stretnutie s Beatrix von Storchovou, podpredsedníčkou a poslankyňou AfD. Nízka päťdesiatnička, má aristokratický pôvod, ale ľudový zjav a civilné spôsoby. Mala vkusné modré ľahké sako, pod ním biely top, zlatý krížik na retiazke. Je katolíčka, konzervatívna spôsobom, že by obstála aj na naše pomery.

Rozprávali sme sa v čase, keď nabiehali sčítané hlasy, najviac jej záležalo na tom, aby Zelení neboli vo vláde. „To by bola katastrofa.“ Súhlasím s ňou. Ráno sme sa so Storchovou náhodne stretli v tom istom kostole na omši, je ochotnejšia, pôsobí sviežo a uvoľnene, ale zostáva odmeranejšia, než by som čakal. Usmeje sa až nakoniec. Chcem sa s ňou rozprávať o vojne a pýtam sa jej na Merza, čo od neho čaká. „Ten nehrá žiadnu rolu. Nepochopili, čo sa stalo, patrí k tým, ktorí stále veria, že Ukrajina môže vyhrať. “ Pridá k tomu gesto a pokračuje: „Vojna sa konečne musí skončiť, Trump sa s Rusmi dohodne a Merz sa prispôsobí,“ povie a pousmeje sa. „Ak by chceli poslať na Ukrajinu vojakov, my budeme proti, Rusov nesmieme provokovať, treba to skončiť.“ Rýchlo dodá, že Rusov nemajú radi, ale v strane podporujú Trumpa.

Pýtam sa jej, prečo Nemecko nerieši NordStream ako veľkú politickú tému, je to predsa veľké poníženie. „My to riešime, ale sme osamotení. Chceme dôsledné prešetrenie a chceme, aby verejnosť vedela, kto to urobil. Establišment to však nechce, vysvetlenie je jediné: vedia, kto to urobil.“

Čelná politička AfD nečaká od Merza väčšie zmeny, ale ani väčšie iniciatívy. To podstatné sa odohráva niekde inde, Nemci sa tomu prispôsobia.

Štát bez minulosti, aj budúcnosti

NordStream je dôležitá téma na pochopenie Nemecka. Poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski, ktorého imidž a angličtina prekrývajú jeho ťažké politické chyby, sa zo zničenia Nordstreamu tešil a ďakoval za to USA. Nedávno napísal článok do New York Times s titulkom „Som minister zahraničných vecí Poľska a pochopil som odkaz“. V predklone v ňom chválil Trumpa, pôsobilo to trápne ponižujúco.

Ako je možné, že Nemci sa správajú nie veľmi odlišne, síce nikomu neďakujú, ale pokorne mlčia? Na to sa už pýtam Milana Niča z Deutsche Gesellschaft für Auswärtige Politik. Poznáme sa roky, v niektorých témach máme iný názor, o to lepšie rozumie politickému svetu, ktorý v Berlíne vládne.

„Nemecko je exportná veľmoc, nepoviem, že je to vazalský štát, ale je to štát naviazaný na USA, svoju zahraničnú politiku má len asi 30 rokov, celé dlhé desaťročia po druhej svetovej vojne nemal vlastnú zahraničnú politiku,“ hovorí. „NordStream tu nikto neobhajuje, a to platí už od jeho vzniku. Neplatí ani predpoklad, že by Nemcom niekto zničil ich majetok, oni to nakoniec neplatili, zaplatila to Gazprom banka.“ Zároveň však povie, že bývalú Scholzovu vládu „vyčerpalo práve odstavenie od ruského plynu“.

Sedíme v gréckej reštaurácii v multi-kulti štvrti Kreuzberg, niekdajší Západný Berlín, táto časť mesta je dosť špinavá, ale necítil som sa nebezpečne. Jedlo je chutné, ceny v podstate bratislavské, víno mierne horšie ako u nás.

„Problém je v tom, že Nemci nevedia byť vo vodcovskej pozícii a neradi sú sami. Lenže líder musí vedieť byť sám,“ hovorí Milan Nič. Málokto na Slovensku si podľa neho všimol, že „Scholz bol v podstate opakom Angely Merkelovej v európskej politike – na EÚ úrovni bol pasívny.“ Pôvodne preto, že sa chcel „sústrediť na vnútorné zmeny, prišiel však covid a vojna na Ukrajine a neurobil nič. Baerbockovú na ministerstve však kontroloval on,“ dodá.

Takže to mohlo byť horšie, odvodzujem si z jeho slov. To neznie upokojujúco. Najväčší Scholzov politický úspech asi je, že odvolal predsedu Lindnera z vlády, on ani strana sa nezmohli na nič a strana neprežila voľby. Ale SPD zažíva „horkú prehru“ (Scholz) a historický prepad.

Milan Nič vidí hlavný odkaz smerom na Slovensko v tom, že „SPD sa po roku 2022 zásadne zmenila, už to nie je tá istá strana. SPD, ktorú pozná Fico, je z iného obdobia.“ Vojnu a vývoj na Ukrajine považujú Nemci podľa Niča za ohrozenie EÚ. „Nemci cítia, že sú v konflikte s Ruskom, ktorý je dlhodobý a ide nad rámec vojny na Ukrajine.“

Milan Nič: „Tomu zodpovedá aj vnútorné rozlíšenie politických strán: na AfD, BSW a Linke sa ostatné strany pozerajú ako na strany infiltrované zvonku, za najväčšiu hrozbu považujú Rusko, EÚ podľa nich potrebuje Moskvu odstrašiť. Aby toho nebolo dosť, Nemecko nemá na tento rok riadne schválený rozpočet, kolabujú niektoré sektory priemyslu, podcenili vlastné ozbrojené sily a na to všetko Merz nemá riešenie.“

Dodajme, aký šok musí asi zažívať nemecká politická elita, ak sa najamerickejší z nemeckých politikov (Merz robil pre Blackrock), zrazil ešte aj s Trumpom. Aký šok musí v Únii vyvolávať, keď počujú, že Američania, ktorí nechali zničiť Nordstream, teraz uvažujú o jeho odkúpení. Všetko je naopak a Nemecko je dole.

Milan dodáva, že Nemecko má problém so svojou identitou: „Je to štát, ktorý by najradšej zabudol, že pred rokom 1945 mal nejaké dejiny.“ Problém je, dodajme, ak sa správa, akoby ani nechcel mať budúcnosť.

Ako z toho von?

Na to nemecké voľby nedali uspokojivú odpoveď. Nemecko potrebuje riešiť priveľa vecí naraz a Merz má na to príliš malú predstavivosť. Opozičnú AfD bude čakať skúška, či sa dokáže posunúť o úroveň vyššie, aby raz prevzala moc. Chýbajú im na to médiá, aj kádre. Praje im však doba. Ak bude Merzova vláda tlačiť Ukrajinu do EÚ, čas sa zrýchli.

Slovenská vláda by urobila dobre, keby okrem formálnych vzťahov s Berlínom začala pestovať aj priame vzťahy s nemeckým priemyslom. Napokon, Volkswagen najmenej obmedzuje výrobu v Bratislave.

Z Nemecka si treba zobrať aj iné a hlbšie ponaučenie. O tom však už v ďalšom texte.