Jozef Onačilla

Novopripravovanú právomoc Súdnej rady Kolíková označila za „kladivo na súdy“ a prirovnala túto kompetenciu k praktikám Štefana Harabina a jeho boju s nepohodlnými sudcami. Kolíková ďalej tvrdí, že Súdna rada dnes delí sudcov na „pohodlných a nepohodlných“ a podľa toho bude obsadzovať disciplinárne senáty.

Kolíková vyčíta Súdnej rade údajné ovplyvňovanie sudcov aj pri posudzovaní sudcovskej spôsobilosti, kde má rada „dávať najavo ten správny názor“, pričom ide skôr o predstavy bývalej ministerky spravodlivosti než o reálne problémy. Rovnako pripravované odmeny pre sudcov považuje Kolíková za vnútorný nástroj korupcie sudcov a rovnako poukazuje na odmeňovanie sudcov za čias Štefana Harabina.

V kontexte výhrad Márie Kolíkovej o svojvôli v súdnictve je potrebné pripomenúť jej nezákonné odvolanie šéfa Okresného súdu Bratislava III Romana Fitta iba preto, že konal v súlade so zákonom a odmietol vydať príslušníkom NAKA spis s utajovanou prílohou, na ktorý nemali žiadne oprávnenie.

Táto záležitosť bola v minulosti predmetom skúmania možného pochybenia sudcu Fitta na pôde Súdnej rady ktorá konštatovala, že sudca nijako nepochybil, a bola to práve ministerka spravodlivosti, ktorá ho odvolala v rozpore so zákonom, a teda svojvoľne.

Ministerstvo spravodlivosti hovorí o nepochopení problematiky

Ministerstvo spravodlivosti označilo Kolíkovej výhrady za „nepochopenie základnej filozofie procesnej spravodlivosti“, keďže zavedením opravného prostriedku voči rozhodnutiam disciplinárneho senátu sa posilňuje právo na spravodlivý proces. Ministerstvo v tomto kontexte odkazuje aj na nedávno schválenú úpravu dvojinštančného disciplinárneho konania v Českej republike.

Potrebu spravodlivého procesu a možnosti odvolania v takýchto konaniach pritom vyžadujú aj dokumenty Rady Európy. Stanovisko č. 3 Poradnej rady európskych sudcov (CCJE) v bode 72 špecificky uvádza, že disciplinárna zodpovednosť sudcov by mala byť v kompetencii nezávislého orgánu s možnosťou odvolania na súd. Tento prístup zabezpečuje ochranu nezávislosti súdnictva a nestrannosti disciplinárneho procesu.

Podobne Magna Charta sudcov prijatá CCJE v roku 2010 pri zárukách nezávislosti zdôrazňuje, že rozhodnutia týkajúce sa disciplinárnej zodpovednosti sudcov by mali byť prijímané nezávislým orgánom s možnosťou odvolania na súd.

Návrh ministerstva spravodlivosti teda upravil procesné pravidlá disciplinárnych stíhaní sudcov v súlade s dokumentmi Rady Európy, a nie pre akési komplikované politicko-mocenské snahy ovládať súdy v ojedinelých prípadoch, keď sa sudca dopustí disciplinárneho previnenia.

Súdna rada našla katastrofálny stav po Mazákovi

Súdna rada sa ku kritike voči svojej činnosti, ako aj k iným závažným zisteniam vyjadrila na svojom druhom zasadnutí dňa 19. februára 2025.

Medzi tieto zistenia patril výsledok auditu pri preverovaní stavu spisov po predsedovi Jánovi Mazákovi. Marcela Kosová označila tieto výsledky auditu za „katastrofálne“.

Predsedníčka Súdnej rady Kosová poukázala na výsledok spisového auditu na sekcii predsedu a podpredsedu Súdnej rady SR. Závery auditu označila za „chaos, v ktorom sa človek nevyzná“ pre neuveriteľný neporiadok v spisoch počas bývalého vedenia predsedu Jána Mazáka.

Kosová pripomína, ako si predseda Mazák v rozpore so zákonom uzurpoval priamu riadiacu právomoc nad osobami, ktoré pracovali na tomto úseku pri kancelárii predsedu. Mazák vyňal z akejkoľvek kontrolnej činnosti vedúceho kancelárie Súdnej rady alebo kohokoľvek iného, a nikto nevedel, čo sa v tomto priestore deje – aký spis prišiel, čo s ním urobil, ako bol zapísaný alebo ako sa vybavil.

Preto sa podľa Kosovej musel urobiť podrobný audit. Poukazuje pritom na nedostatky, keď kancelária Súdnej rady nevedela nahrať do elektronického systému spisy, ktoré majú štyri až päť strán, pričom niektoré spisy neboli doteraz vrátené.

Predsedníčka rady hovorí, že ich nemá ani bývalý predseda Mazák, ktorý uviedol, že si nepamätá, že by akokoľvek naložil s týmito spismi a určite si ich neponechal. Tvrdí, že ich odovzdal šéfke tohto úseku a ona ich mala vrátiť, no spisy tam fyzicky nie sú.

Hoci kontrola prešla všetky skrine a dokonca aj trezor, ktorý si dal Mazák do svojej kancelárie doniesť, spisy neboli doposiaľ nájdené. Rada túto stratu považuje za závažné zistenie. V Mazákovom trezore sa, naopak, našli dve psychologické posúdenia, ktoré poskytli kandidáti na sudcov dobrovoľne. Tieto dokumenty boli založené v úplne nesúvisiacom spise, ktorý v trezore ani nemal čo robiť.

Výsledky spisového auditu ukázali alarmujúci stav – stratené spisy, neúplné záznamy a chaotickú registratúru, ktorá podľa predsedníčky Súdnej rady Marcely Kosovej podkopáva dôveru v inštitúciu.

Audit tiež odhalil, že mnoho spisov bolo vedených neúplne, pod nesprávnymi číslami alebo dokonca úplne prázdnych. V hodnotiacich spisoch sudcov sa nachádzali len obaly bez akéhokoľvek obsahu a niektoré dokumenty boli založené na nesprávnych miestach, čo ešte viac sťažovalo ich dohľadanie.

Rada odsúdila nenávistné útoky voči sudcom

Súdna rada sa venovala aj vyjadreniam Márie Kolíkovej o harabinizácii súdnictva a nenávisti voči sudcom.

Vyjadrenia Márie Kolíkovej označila predsedníčka Súdnej rady za zavádzajúce. K namietanému hodnoteniu sudcov uvádza, že to nie je výmysel ministra spravodlivosti Borisa Suska ani Súdnej rady, keďže hodnotiace komisie boli – až na pár výnimiek – navrhované bývalou členkou Katarínou Javorčíkovou, ktorá zastupovala bývalú vládnu koalíciu.

Hodnotenia sudcov podľa Kosovej nikto nečíta, pričom poukazuje na skutočnosť, že podľa týchto hodnotení je každý sudca „výborný“ a iné hodnotenie absentuje.

Súdna rada pritom v rozpore s „harabinizáciou" odsúdila aj výroky Štefana Harabina na adresu sudcov v spore, v ktorom prehral so spoločnosťou ESET. Harabin hovoril o potrebe trestného stíhania sudcov za ich údajné porušovanie zákona v jeho súdnom spore.

Výroky bývalého sudcu a ministra spravodlivosti rada odsúdila, pretože prekročili únosnú mieru vecnej kritiky. Podľa sudcu Petra Šamka bola Harabinova kritika spočiatku oprávnená a držaná v odbornej rovine, no prekročila únosnú mieru, keď Harabin začal požadovať trestanie sudcov z dôvodu nespokojnosti so svojou prehrou pred súdom.

Práve požiadavka vecnosti a odbornosti je podľa záverov Súdnej rady nevyhnutnou súčasťou každej kritiky súdneho rozhodnutia. V opačnom prípade už môže dochádzať k neprípustnému zasahovaniu do nezávislosti súdnej moci.

Útoky na sudcov zo strany Denníka N a protestujúcich

Súdna rada odsúdila aj vyjadrenia na adresu sudcu Petra Pulmana, ktorého meno spomenul Robert Roth na proteste v súvislosti s väzobným rozhodnutím v kauze Daniela Bombica. Roth vo svojom prejave naznačil neodborné rozhodovanie sudcu bez toho, aby vedel vysvetliť, prečo to vlastne tvrdí.

Súdna rada Slovenskej republiky sa na svojom poslednom zasadnutí ostro ohradila voči verbálnym útokom na sudcov, ktoré zazneli nielen na verejných protestoch, ale aj v médiách. Predsedníčka Súdnej rady Marcela Kosová upozornila, že tieto útoky prekračujú hranicu legitímnej kritiky a ohrozujú dôveru v nezávislosť justície, ako aj bezpečnosť samotných sudcov.

Marcela Kosová v tomto smere poukazuje na incident, v ktorom jej priamo zavolala na nezverejnený mobilný telefón Lucia Štasselová z iniciatívy Mier Ukrajine po zasadnutí Súdnej rady. Štasselová odmietala prezradiť, odkiaľ vzala kontakt na sudkyňu, ktorá je pre ohrozenie jej bezpečnosti stále v režime ochrany.

Lucia Štasselová sa neskôr predsedníčke Súdnej rady ospravedlnila a priznala, že išlo o impulzívne konanie, ktoré neprispelo k diskusii o kritike sudcov.

Kostolný vidí zastrašovanie verejnosti

Okrem toho na Súdnu radu opätovne zaútočil šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný.

Po verbálnom útoku na sudkyňu, ktorá vydala neodkladné opatrenie v neprospech Denníka N v kauze Bombic, ju označil za hrozbu. Tentoraz svoju neznalosť kompetencií jednotlivých súdnych orgánov pretavil do kritiky Súdnej rady, nakoľko sa tá ohradila voči výrokom Roberta Rotha.

Podľa Kostolného sa Súdna rada pokúša zastrašovať občanov a presvedčiť verejnosť, že sudcovia sú nadľudia, ktorí sú nedotknuteľní a nekritizovateľní. Bez vysvetlenia, ako prišiel k týmto záverom alebo ako konkrétne rada zastrašuje a presviedča verejnosť, sa Kostolný podujal útočiť na radu iba preto, že sa zastala sudcu Pulmana.

Rovnako ako Mária Kolíková alebo Roth, aj Kostolný opiera svoje útoky o zjavnú nevedomosť odbornej stránky veci a až priam ideologickú posadnutosť hľadania nepriateľa všade tam, kde sa prejaví iný názor ako ten ich. A podľa progresívneho zmýšľania musí byť nepriateľ umlčaný alebo zničený za každú cenu, ako to opísali bývalí členovia PS.

Pri politikoch alebo iných verejne známych osobnostiach by to možno bolo tolerovateľné vzhľadom na ich pôsobenie vo verejnej sfére, no pri sudcoch ide o nebezpečný jav. Pri sudcovi je jeho nezávislosť mimoriadne podstatná pre jeho prácu a jej verejné spochybňovanie bez odborných argumentov stavia autora daných výrokov na úroveň rovnakého šíriteľa nenávisti, ako voči ktorým sa pravidelne ohradzujú predstavitelia „lepšieho Slovenska“.

Sudca si dovolil nevziať ich ideologického nepriateľa do väzby, a preto je nepriateľom. Ak sa niekto sudcu zastane pri útokoch na jeho odborné pôsobenie, hoci aj z úradnej povinnosti, je rovnako nepriateľom. Je skutočne na zamyslenie, kam až táto verejne šírená nenávisť zájde.

Útokom na Súdnu radu chýba argumentačný základ

Mentálny svet Kostolného, v ktorom Súdna rada presviedča iných o akejsi nadradenosti sudcov alebo iná sudkyňa je hrozbou pre demokraciu pre jej rozhodovanie, napovedá, že v ňom neexistujú limity pre ideologickú neznášanlivosť a potláčanie iného videnia sveta.

O odbornej stránke problematiky sa v tomto prípade ani nemá zmysel baviť. To má cenu iba v prípade, ak sa protistrana pohybuje v realite. Rovnako do úzadia sa posunul etický kódex novinára, ku ktorému sa redakcia Denníka N hlási. Podľa kódexu je novinár okrem iného povinný uvádzať zdroj svojich informácií. Odkiaľ má Kostolný informácie o ovplyvňovaní verejnosti zo strany Súdnej rady, nevedno.

Aj komentáre alebo hodnotiace úsudky novinára musia vychádzať a logicky vyplývať z dostatočného skutkového základu. Skutkový základ si ale nemožno zamieňať s dojmami alebo pocitmi krivdy, ktoré cíti tvrdo ideologicky vyhranený komentátor.

Vyslovene klamlivé je tvrdenie Kostolného o tom, že Súdna rada bola ticho, keď Robert Fico a jeho spolupracovníci útočili na sudcov a sudkyne.

Vedenie Súdnej rady jednoznačne odmietlo takéto vyjadrenia a označilo ich za „výrazne poškodzujúce súdnictvo ako celok a spôsobujúce veľké škody na dôveryhodnosti súdov". [Vyjadrenia odzneli na tlačovej besede strany SMER-SD a jej predsedu Roberta Fica, 16. februára 2022, poz. red.].

Ak by niekto na protestoch burcoval davy proti Pamele Záleskej pre jej utajovaný vzťah s Monikou Tódovou a pre záhadné úniky zo súdnych spisov, ktoré akoby zázrakom prestali po odhalení tohto prepojenia novinárky a sudkyne, celé osadenstvo, ktoré dnes útočí na Súdnu radu či sudcu Pulmana, by vykrikovalo o neprípustných útokoch na súdy.

A mali by pravdu. Je smutné, že ak ide o z ich pohľadu nepriateľských predstaviteľov justície, je to v poriadku. A dokonca nevyhnutnosť.