Trump len priznal farbu a oznámil, že už nemá zmysel nalievať ďalšie miliardy dolárov do konfliktu, ktorý nie je možné vyhrať. Nasledovalo to, čo bolo tak či tak neodvratné: rokovania Američanov s Rusmi o ukončení vojny.
Západ sa tým krvavým oblúkom vracia tam, kde už bol.
Ruskej invázii z 24. februára 2022 totiž predchádzal posledný pokus Ruskej federácie rokovať o mieri na Donbase. Rusi na prelome rokov 2021 a 2022 vysunuli na hranice Ukrajiny stovky tisíc vojakov a naliehali na ukončenie vojny na východnej Ukrajine. A na dohody o vzájomných bezpečnostných zárukách NATO – Rusko.
Márne.
Západ rokovania o dohodách odmietol. A odmietla ich aj Ukrajina. Konflikt na Donbase sa mal vyriešiť silou. Ukrajina vyzbrojovaná krajinami NATO mala dobyť Donbas aj Krym a následne mala mať otvorené dvere do Aliancie.
Táto stratégia sa ukázala ako fatálny omyl.
Po tom, čo boli rokovania s Ruskom zhodené zo stola, nasledovala plnoformátová vojna Ruska proti Ukrajine. Západ sa tváril, že bola „nevyprovokovaná“. Aj to bol omyl…
Vojnu Ruska proti Ukrajine veľmi presne predpovedal poradca kancelárie ukrajinského prezidenta Arestovyč. Už v roku 2019 tvrdil, že veľká vojna bude neodvratná a prepukne po roku 2021 alebo 2022.
Podľa Arestovyča boj Ukrajiny proti ruským menšinám z Donbasu a jej zámer vstúpiť do NATO musel nevyhnutne smerovať k zrážke s Ruskom. Bol však presvedčený, že Ukrajina by vojnu mohla vyhrať, ak bude mať sľubovanú vojenskú podporu krajín NATO. A ak Rusko narazí na bolestivé obchodné sankcie.
Aj to bol omyl. Ukrajinskí a západní lídri sa ráno, na obed aj večer klamali silnými rečami o tom, aké správne bolo vylúčiť rokovania s Ruskom, lebo konflikt vraj nemá iné ako vojenské riešenie: porážku Ruska na Ukrajine. Západ vraj bude vojensky podporovať Ukrajinu dovtedy, kým nezvíťazí.
To sa nenaplnilo a neskôr si to priznal aj Arestovyč. Spoliehať sa na záruky Západu bola chyba.
Tvrdá línia Ukrajiny a Západu sa, žiaľ, presadila aj po marci 2022 a po iniciatíve izraelského premiéra Bennetta, ktorý radil Zelenskému, aby s Rusmi čo najskôr dohodol prímerie. Pokusy o mierové riešenie však opäť stroskotali na tom istom: na neochote Západu a ukrajinského vedenia pristúpiť na politické riešenie. Konflikt mali rozhodnúť zbrane.
Lenže rýchlo sa ukázalo, že to nebol nijaký realistický „plán víťazstva“. Boli to len patetické reči. A hlavne omyly. Omyly, ktoré časom prerástli do sústavných klamstiev.
Tieto rozpory viedli k paralelnej realite, respektíve k dvom svetom. Prvým svetom bola bojová realita, kde Ukrajina rýchlym tempom strácala územia, životy, sily, obyvateľov, ekonomiku… A tým strácala aj vyhliadky na členstvo v NATO. Druhým svetom bola informačná vojna. Na tomto virtuálnom, informačnom fronte sa ukrajinskí aj západní lídri vytrvalo ubezpečovali, že vyhrávajú. A že niet iného konca ako vynútený mier „strategickou porážkou Ruska“.
Rozpor medzi spomínanými dvoma svetmi – svetom reality a svetom patetických póz – sprevádzal prakticky celé tri roky veľkej vojny. S následkami, ktoré sú pre Ukrajinu zničujúce.
Smutné je, že aj Ukrajina, aj Západ celý čas stupňovali omyly a chyby v tej najpodstatnejšej otázke. Tá znela veľmi jednoducho: či je správne rokovať s Ruskom o dohodách, alebo je správne vylúčiť dohody ako neprijateľné a trvať na tom, že sa konflikt vyrieši silou.
Dnes, po skúsenostiach s tromi, respektíve jedenástimi rokmi vojny už odpoveď poznáme. Ukrajina spolu so Západom mohla a mala pristúpiť na Minské dohody z rokov 2014 a 2015.
Neskôr v decembri 2021 Ukrajina (so Západom) mohla a mala pristúpiť na rokovania o vojenskej neutralite Ukrajiny.
Vojnoví jastrabi vtedy namietali, že je to neprijateľné, lebo by to znamenalo vylúčenie Ukrajiny z programu rozširovania NATO. Iste, bol by to zásah do suverénneho rozhodovania Ukrajiny a jej spojencov, lenže také sú v geopolitike pravidlá hry. Volá sa to červené čiary.
V Mexiku alebo na Kube môžu byť len ťažko ruské rakety namierené na Washington. Golanské výšiny, formálne sýrske územie na hranici Izraela, môžu byť len ťažko pod kontrolou džihádistov. A Ukrajina – štát s miliónovými ruskými menšinami – mohla byť len ťažko pevnou a bezpečnou súčasťou NATO. Nešlo by to (ako správne predpovedal Arestovyč a mnohí iní) bez rizika veľkej vojny s Ruskou federáciou. Jadrovou veľmocou…
Ukrajina a Západ mali zvážiť, či prípadnú veľkú vojnu s Ruskom dokážu vybojovať do víťazného konca. Teda do strategickej porážky Ruska a rozšírenia NATO o Ukrajinu s Krymom – ako zneli smelé plány…
Lebo takto nakoniec Ukrajina nebude ani v NATO, ani si neudrží územia. A podnecovanie konfliktu bolo vlastne zbytočné, keďže Rusko na začiatku (2014) požadovalo ochranu ruských menšín a zmluvy o neutralite Ukrajiny.
Pokiaľ ide o riešenia, platí, že tie dobré sa už minuli v januári 2021. A po troch rokoch krvavých bojov a krájania Ukrajiny ostali len zlé a ešte horšie…
Tým zlým riešením je prikývnuť na zmenu štátnych hraníc silou. A tým ešte horším je ignorovať realitu, zatĺkať skutočné príčiny vojny, zatvárať si oči pred následkami. A pokračovať v naivných patetických heslách o porážke Ruska, ako to stále robia dezorientovaní lídri EÚ.
Napokon, nechceme byť ironickí, ale koncovka je vlastne taká, po akej volali západní progresívci a globalisti. Jedenásť rokov chceli, aby sa konflikt vyriešil silou.
A tak sa aj stalo.
