Michal Čop

Otázka masovej migrácie je na západe silne prítomná od roku 2015, keď sa po takzvanej arabskej jari rozpadli severoafrické režimy. To otvorilo migračné cesty do Európy, na ktoré sa len v roku 2015 vydalo podľa Paw Research Center 1,3 milióna migrantov.

Odpoveď Angely Merkelovej bola vtedy populistická fráza „Wir schaffen das“, v preklade „Zvládneme to.“ Realistická odpoveď Viktora Orbána boli zas policajti a plot na hraniciach. Tieto dva prístupy viedli k rozštiepeniu politiky na západe na dve nezmieriteľné strany a priniesli definitívny koniec desaťročia trvajúcej koalície liberálov a konzervatívcov.

Problémom populistických politikov typu Merkelová bolo, že fenomén Wir schaffen das priniesol do Európy veľký nárast kriminality, „no go zóny“, obrovský nápor na sociálny systém a tiež kultúrne nepokoje. Aj preto bola jednou z dvoch hlavných tém nedávnych volieb v Rakúsku a Nemecku popri stagnujúcej ekonomike práve masová migrácia.

Napokon, bola to práve ona, ktorá umožnila vznik nového a dynamicky sa rozvíjajúceho politického smeru – národného konzervativizmu. Teda formy konzervativizmu, ktorého hlavnou otázkou už nie sú ekonomické či kultúrno-etické témy ako potraty, ale zastavenie masovej, nelegálnej migrácie.

Preto ku konzervatívcom dnes radíme aj strany ako francúzske Národné zhromaždenie, ktorého zákonodarcovia hlasovali za zaradenie práva na potrat do francúzskej ústavy.

Druhým faktorom, ktorý vysvetľuje, prečo sú dnes ľudia ako Fico považovaní za súčasť konzervatívneho tábora, je vznik progresivizmu. S ním ako zmesou inkluzívnosti a diverzity, regulácie slobody slova, umelej ekonomickej rovnosti a zelenej ideológie zas súvisí nárast cenzúry, zhoršenie životnej úrovne alebo aj pretvorenie médií na kampaňové nástroje.

Preto v súčasnosti pojem konzervativizmus spája veľmi širokú zmes ľudí, ako sú klasickí ekonomickí liberáli, feministky, robotnícka trieda, kresťania a vlastne všetkých, ktorí sú zástancami slobody a pochopili, že progresivizmus je (mäkká) totalita 21. storočia.

No a po tretie, výhra Donalda Trumpa v amerických voľbách znamenala, že v konzervatívnom tábore vyhrali tí, ktorí pri vojne na Ukrajine stáli na strane realistov. Teda tých, ktorí volali po mieri a ktorých opakom bol nielen prezident Joe Biden a progresívno-liberálna koalícia, ale v konzervatívnom priestore napríklad aj poľskí konzervatívci.

Keď sa na účasť Fica pozrieme cez prizmu týchto troch kritérií, zistíme, že jeho pozvanie dáva zmysel. Fico totiž stojí vo všetkých spomínaných oblastiach – migrácia, progresivizmus a vojna na Ukrajine – na tej istej strane ako väčšina jednotlivcov, ktorí sa hlásia k národnému konzervativizmu. Smeru, ktorý dnes medzi antiprogresívcami dominuje.

Samozrejme, to neznamená, že Fico je automaticky predstaviteľom konzervativizmu. Naopak, premiérovi konzervatívci vyčítajú mnoho vecí. Od konsolidácie, ktorá zasiahla najmä rodiny s deťmi, cez dlhodobé ohýbanie právneho štátu až po to, že práve za jeho vládnutia sme cez nižších úradníkov odovzdali krajinu progresívcom.

A tiež je možné viesť siahodlhé spory o tom, či je dobré, že sa konzervativizmus vyvinul do antiprogresivizmu, ktorý integruje politikov od Fica cez Le Penovú až po Trumpa. A treba dodať, že také diskusie by nemuseli byť na škodu veci.

Jedným dychom však treba dodať aj bé, teda že konzervatívci 21. storočia sa v troch zásadných témach – odmietaní masovej migrácie, progresivizmu a vojny na Ukrajine – nemýlia.

No a to znamená, že hanba za to, že do Washingtonu šiel ako reprezentant konzervativizmu Fico, a nie niekto iný, nepadá na organizátorov vo Washingtone, ale na tých, ktorí sa radi oháňajú tým, že sú skutoční konzervatívci a pritom pôsobia dojmom, že sa nevedia poriadne zorientovať ani v troch najhlavnejších otázkach dneška.