Začnime povahou Merzovho víťazstva. Kresťanskodemokratická únia (CDU) doplnená v Bavorsku o Kresťansko-sociálnu úniu (CSU) získala 28,5 percenta. Nebyť predchádzajúcich volieb s ešte nižším výsledkom, chcelo by to napísať, že je to historicky slabý výkon. Boli časy, že keď sa CDU a CSU úplne nedarilo, aj tak mali dohromady aspoň 40 percent. Oných 24 percent pred troma rokmi bolo spôsobené únavou na konci nekonečného mandátu Angely Merkelovej.
Friedrich Merz teraz ako hlavný opozičný vyzývateľ mal za úlohu poraziť červeno-zelenú vládu, takzvaný semafor. Bola to vláda rekordne neobľúbená – pred pol rokom, tesne než sa rozpadla, s ňou bolo spokojných 16 percent Nemcov. Získať proti takým zúfalcom 28,5 percenta skoro vylučuje, že by mohol byť z Merza silný kancelár.
Partneri len smerom doľava
Druhý zdroj slabosti tento politik zasadil sám sebe dlho pred voľbami sľubom, že CDU sa za žiadnych okolností nespustí k spolupráci s pravicovo populistickou Alternatívou pre Nemecko (AfD). To Merz koncipoval ako svoju osobnú garanciu. Znamená to, že môže tvoriť koalície len smerom doľava a že ľavica to vie a bude ho vydierať.
Treba priznať, že pri hľadaní vzťahu k AfD musel počítať s dvoma frontami odporu. Keby tú možnosť nechal otvorenú, riskoval by odklon časti tradičnej voličskej základne CDU aj nevôľu cirkevných hodnostárov.
Aké veľké by boli straty medzi priaznivcami CDU je sporné. Existuje prieskum z minulého leta, v ktorom 45 percent voličov únie neodmieta ad hoc spoluprácu s AfD zatiaľ na krajinskej úrovni, vo východnom Nemecku dokonca onú Merzovu „protipožiarnu stenu“ takto spochybňujú dve tretiny priaznivcov CDU.
Väčší oriešok by predstavovala časť funkcionárov a politikov únie zo západu. Krajinský premiér Šlezvicka-Holštajnska Daniel Günthers pred časom navrhoval straníckym kolegom opierať sa na krajinskej úrovni o stranu Ľavica (Die Linke). Bývalí postkomunisti sú pre neho menšie zlo ako AfD, strana, ktorá - až na euroskepticizmus - akoby sa narodila z programu CDU v roku 1990. Merz by tu musel ukázať väčšie vlohy k – pardon – vodcovstvu, než akými disponuje.
Voľby ukázali, že Nemecko má konzervatívnu, alebo aspoň neľavicovú, antiwoke väčšinu. AfD získala takmer 21 percent hlasov, a keby sme obe formácie mechanicky sčítali, môžeme uvažovať o 50 percentách, pričom ďalšie neľavicové hlasy prepadli – napríklad viac ako 4 percentá pre FDP.
Výsledkom volieb však bude vláda ľavého stredu, v ktorej mierne pravicové inštinkty kancelára bude bohato neutralizovať slabší ľavicový partner. Šťastie v nešťastí je, že ním nebudú Zelení, kedysi Merzova srdcová voľba, ale sociálna demokracia (SPD). Bude to široká vládna koalícia dvoch historických subjektov, pričom SPD so 16 percentami zaznamenala najhorší výsledok od roku 1887, keď ešte ani neexistovalo všeobecné volebné právo.
Táto SPD, aj keď to bude znieť divne, mala vždy konzervatívne krídlo a v ňom osobnosti, ako sú Thilo Sarrazin, historik Heinrich August Winkler alebo synovec teológa Dietricha Boenhoffera a dlhoročný primátor Hamburgu Klaus von Dohnanyi. Sociálnodemokratickí konzervatívci v novej poslaneckej frakcii SPD nebudú mať zastúpenie. Merz tak vyfasuje najľavicovejší variant SPD, kam až pamäť siaha. Ako s nimi chce robiť významne inú politiku než vykonávala SPD doteraz, to vie len Boh.
Silový trojboj
Pre Nemecko sú kľúčové tri oblasti, prvé dve aj pre jeho susedov: energetická a klimatická politika, hospodárska a daňová politika či migrácia a azyl.
Spolková republika trpí najvyššími cenami elektriny na svete a vo volebných programoch strán od Zelených cez SPD a FDP po CDU vznikla široká koalícia, ktorá chce elektrinu zlacniť znížením dane z elektriny. Žiadna z menovaných strán nereviduje ciele klimatickej neutrality už k roku 2045, každá stavia na ďalšiu expanziu veterných elektrární či fotovoltiky, čo znamená stámiliardové náklady na sieť a distribúciu. Tie sa majú presunúť z účtu za elektrinu do štátneho rozpočtu, od spotrebiteľa prúdia k daňovému poplatníkovi, čo je jeden a ten istý človek.
Jedinú alternatívu ponúka AfD: okamžitý koniec dotácií pre OZE, neodpájať zo siete uhoľné elektrárne a rýchlo zapojiť odstavené jadrové reaktory tam, kde to ešte ide. A znovuobnoviť dodávky lacnejšieho ruského plynu, čo sa teraz geopoliticky javí priechodnejšie ako ešte pred mesiacom.
CDU opatrne pripúšťa návrat k jadrovým elektrárňam, a keď teda odpadnú ako koaličný partner Zelení, jadrový comeback je o niečo pravdepodobnejší. Ale Merz si tú úlohu sám sťažil stanovením mnohých podmienok. Rovnako o niečo vzrástla šanca na revíziu zákazu spaľovacích motorov v EÚ. Zelení pred voľbami Merzovi sebavedome odkazovali, že pre nich je taká revízia „no-go“.
Čo sa - bohužiaľ - nezmení, je obsesia emisnými kvótami. „Kapitalista“ Merz ich považuje za dobrý trhový nástroj na dosiahnutie klimatickej neutrality. Momentálne ide najmä o rozšírenie kvót na osobnú dopravu a kúrenie doma od januára 2027.
Potom je tu výkonnosť nemeckej ekonomiky, od ktorej zahraničného obchodu je závislé české aj slovenské hospodárstvo. Tu musíme konštatovať blízkosť kresťanských demokratov a AfD: sociálnu podporu zmenšiť a nadviazať na verejnoprospešné práce. Výšku dôchodkov chcú naopak strany buď zachovať (CDU, Zelení, SPD), alebo zvýšiť (AfD). Dane by všetky strany rady o niečo znížili, najviac AfD, celkom o 150 miliárd eur, CDU o 90 miliárd a Zelení o 50 miliárd.
Ekonóm Daniel Stelter k tomu v mesačníku Cicero uštipačne píše, že pri absencii rozpočtových škrtov, ktorými sa dajú daňové výpadky nahradiť, sa navrhovaný objem úľav dá chápať len ako stupeň odporu k budúcim návrhom na vyššie dane. Pritom by však škrtať bolo kde. Keby sa štátne dotácie veľkým firmám podarilo vrátiť aspoň na úroveň roku 2015, ušetrilo by sa razom 60 miliárd eur. Takto vstupuje najväčšia ekonomika Európy do tohto roku s vyhliadkou, že to bude už tretí rok recesie.
Najpálčivejšou témou volieb sa nakoniec po sérii násilných útokov stala masová imigrácia. V tomto článku sa obmedzíme na jedno konštatovanie. Merz tesne pred voľbami zobral odvahu a svojím päťbodovým plánom sa dištancoval od „vítacej kultúry“ aj samotnej Merkelovej, čo mu vynieslo demonštrácie a v niekoľkých mestách útoky Antify proti miestnym centrálam CDU, aby potom ten istý Merz časť svojho plánu – väzbu pre odmietnutých azylantov s povinnosťou bezprostredne opustiť Nemecko – deň pred voľbami zase odvolal.
Kto z koho na pravici
V situácii, keď má kancelár za sebou v konkrétnej politike väčšinu obyvateľstva a proti sebe menšieho koaličného partnera, veľmi záleží na jeho naturele. Predsedom CDU je tento 69-ročný právnik od roku 2021, stal sa ním až na tretí pokus, keď prvé dva pokusy merkelovské krídlo strany zmarilo pre domnelú „pravicovú úchylku“.
Donedávna popredný politik CDU, reprezentant jej konzervatívneho krídla, Arnold Vaatz pripočítava Merzovi k dobru, že na rozdiel od Merkelovej platí u neho osobná dohoda. Nedá sa mu uprieť prenikavý intelekt. Počas dvanásťročnej pauzy od politiky sa živil ako korporátny právnik, stal sa z neho multimilionár a znalec sveta aj mimo chodby parlamentu.
To je na jednej strane sľubné, vlastník dvoch súkromných tryskáčov má azda niekde vzadu v hlave odpor proti zelenému názoru, že prepravovať sa inak ako na elektrokolobežke je zločin. Na druhej stranu to budí skepsu. Merz najskôr pracoval pre medzinárodnú advokátsku kanceláriu a súčasne lobistickú firmu Mayer Brown, ktorá dohadovala vstup amerického kapitálu do nemeckých firiem.
Vrcholom tejto životnej etapy boli potom štyri roky na čele nemeckej pobočky najväčšieho investičného fondu sveta BlackRock. Nastávajúci kancelár pomáhal BlackRocku s nákupom akcií vo Volkswagene, Siemense alebo v Deutsche Bank...
Pikantný je podiel BlackRocku v zbrojárskej firme Rheinmetall. Tá od začiatku vojny na Ukrajine rozprávkovo zarába, o tanky Leopard prejavila záujem nielen Ukrajina, ale aj mnoho ďalších štátov. Je Merzova - medzitým až exotická - bojovnosť voči Rusku založená len na všeobecných hodnotách, alebo aj na hodnote akcií bývalého zamestnávateľa? Tieto okolnosti neprispievajú k vierohodnosti predsedu CDU v Nemecku, v ktorom väčšina obyvateľstva súhlasí v ruskej otázke s Trumpovým kurzom.
Čo ďalej? Úmerne k tomu, nakoľko bude Merzova vláda replikovať výkony neobľúbenej semaforovej koalície, môže silnieť AfD. Avšak ani populistická pravica nerastie do neba, medzi prvovoličmi pozbierala 19 percent voličov, senzačným víťazom v tejto kategórii sa stala Ľavica s 27 percentami, ktorá sa ešte pred rokom zdala byť na odpis.
Potom je tu fenomén preťaženosti históriou. V Nemecku stačí každej - trochu divokejšej - pravici nalepiť na čelo hákový kríž, k tomu pripojiť pár klamstiev a väčšina spoločnosti sa zľakne. O AfD prináša mainstream čisté klamstvá. Korunným dôkazom jej rasizmu a etnického poňatia občianstva má byť slovo remigrácia.
To v programe AfD skutočne nájdeme. Neznamená však odsun miliónov občanov s nenemeckým pôvodom, ako dodnes opakuje verejnoprávna televízia s odkazom na medzitým súdne vyvrátený článok jedného webu o „tajnom stretnutí“, na ktorom vraj členovia AfD diskutovali o deportáciách miliónov „farebných“ spoluobčanov.
Znamená deportáciu násilníkov bez nemeckého občianstva (rovnaký bod zatiaľ zo svojho programu nestačil odvolať ani Merz) a návrat utečencov zo štátov, u ktorých odpadol dôvod na dočasnú ochranu. AfD tu trochu cynicky spomína Sýriu.
Nič proti demokracii ani proti ústave v programe Alternatívy nie je, no Merz s ňou nepôjde. Bola by to vzbura proti establishmentu, v ktorom sa celý život pohybuje. Riskuje tým primát svojej strany na pravici. Vo všetkých voličských kategóriách do 44 rokov je AfD už dnes silnejšia ako CDU. A keď si odmyslíme tradične vysoký výsledok CSU v Bavorsku, vo zvyšku Nemecka sú únia s 22 percentami a Alternatíva s 21 percentami od seba vzdialené na úrovni štatistickej chyby.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.