Víkendové čítanie: Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď

Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď

Našu osadu tvorí zopár domov, ktoré stoja na Plošine, ďaleko od ostatného sveta. Plošina je vzdialená geologická príbuzná Stolových hôr, akási ich predzvesť. Pred vojnou sa naša kolónia nazývala Luftzug, čiže Prievan, dnes z toho zostalo neoficiálne Lufcug, lebo oficiálny názov osada nemá. Na mape vidieť len cestu a zopár domov, nijaké písmená. Ustavične tu prefukuje, masy vzduchu sa presúvajú cez hory zo západu na východ, z Čiech k nám. V zime je vietor prudký, sviští, zavýja v komínoch. V lete sa rozptýli v lístí a šelestí, nikdy tu nie je ticho. Veľa ľudí by nedbalo mať jeden dom v meste, ten celoročný, oficiálny, a druhý – taký rozšafný, detský – na dedine. A celkom tak aj tie ich domy vyzerajú – detsky. Sú malé, učupené, so strmými strechami a malými okienkami. Všetky boli postavené pred vojnou a všetky rovnakým spôsobom: s dlhými stenami od východu na západ, s jednou krátkou na juh a druhou, ku ktorej je prilepená stodola, na sever. Iba dom Spisovateľky je trochu excentrický – všade tam pristavali terasy a balkóny.

Niet sa prečo čudovať ľuďom, ktorí Plošinu na zimu opúšťajú. Od októbra do apríla sa tu žije naozaj ťažko, čosi o tom viem. Každý rok napadne množstvo snehu a vietor z neho vytvorí ukážkové záveje a duny. Nedávne klimatické zmeny oteplili všetko, len nie našu Plošinu. Skôr naopak, najmä vo februári, snehu je viacej a udrží sa dlhšie. Mráz viackrát za zimu klesne aj pod mínus dvadsať a zima sa definitívne končí až v apríli. Cesta je v mizernom stave, sneh a mráz zničí to, čo sa obec pokúša zo skromných prostriedkov zaplátať. K asfaltke treba ísť dobré štyri kilometre po poľnej ceste plnej výmoľov, ale aj tak tam niet prečo chodiť. Autobus dole do Kudowy odchádza ráno a vracia sa popoludní. V lete, keď tu tých niekoľko vyblednutých detí trávi prázdniny, autobusy nepremávajú vôbec. Hradská, čo vedie dedinou, ju nepostrehnuteľne, ako po mávnutí čarovným prútikom, mení na predmestie malého mestečka. Keby mal človek chuť, mohol by sa po tejto ceste doviezť do Vroclavu alebo do Čiech.

Ale nájdu sa takí, ktorým toto všetko celkom vyhovuje. Keby sme sa mali venovať skúmaniu príčin tejto skutočnosti, dalo by sa určite načrtnúť viacero Hypotéz. Psychológovia a sociológovia by tu mohli poukázať na množstvo pozoruhodných súvislostí, ale mňa táto téma vôbec nezaujíma.

Napríklad ja a Mátoha zime aktívne vzdorujeme. Aj keď je to také hlúpe slovné spojenie „aktívne vzdorujeme“; my skôr bojovne vysunieme spodnú sánku, ako muži na mostíku v dedine, keď ich niekto provokuje nejakým posmešným slovom. Povedia vždy: „No čo? Čo? Čo?“ a tvária sa útočne. V istom zmysle aj my provokujeme zimu, ale ona nás ignoruje tak isto ako zvyšok sveta. Starí excentrici. Hipíci z Božej milosti.