Aká bude cena za vypúšťané emisie. To je rozhodujúci faktor pre budúcnosť európskeho priemyslu a energetiky. Totálna neistota a nulová predvídateľnosť pri cenách emisných kvót, európskeho nástroja umelého zdražovania, znamená, že nikto nevie, aké technológie a odbory zostanú životaschopné a konkurencieschopné.
V súvislosti so stavom nemeckej ekonomiky sa takto nielen o cenách energií ako o silne „znepokojujúcom trende“ rozpísal pre nemecký denník Die Welt podnikateľ (okrem iného v energetike) a zároveň najbohatší Čech Daniel Křetínský. Krásne do toho zapadá dnešné zverejnenie nového „priemyselného“ Green Dealu od Európskej komisie.
Takzvaná dohoda pre čistý priemysel, teda Clean Industrial Deal, oficiálne ešte vonku nie je, z toho, čo uniklo do médií, však možno vyčítať, že je pokračovaním rovnakých bizarností ako doteraz. Je to okrem iného reakcia na neustále omieľanú Draghiho správu o konkurencieschopnosti Európy (ktorá neexistuje). A rovnako ako Mario Draghi, aj Európska komisia svoj deal pre priemysel úplne mylne zakladá na posilnení konkurencieschopnosti priemyslu pomocou dekarbonizácie. To nejde dohromady.
Komisia opäť správne priznáva, že jej politika priviedla EÚ do stavu, keď má niekoľkonásobne vyššie ceny plynu i elektriny ako USA aj Čína, je od dovozu energetických surovín závislá, zápasí so slabým dopytom a čaká na to, čo v apríli príde od Donalda Trumpa za ďalšiu nepríjemnú sprchu v podobe recipročných ciel a ciel na dovoz.
Clean Industrial Deal vraj chce rôznymi spôsobmi znížiť ceny energií. A spomínané návrhy práve nevyvolávajú optimizmus a nádej, že niekto naozaj vie, čo robí. A že to myslí so „záchranou priemyslu“ vážne. Je medzi nimi napríklad tlak na uzatváranie takzvaných PPA dlhodobých zmlúv (Power Purchase Agreements), to znamená zmluvy pre menšie podniky o nákupe elektriny zo zelených zdrojov od jej výrobcov. Ďalej zacielenie na väčšiu prepojenosť Európy v prenose energie. To znamená ďalšie obrovské investície do prenosových sietí pre nestále zdroje, ktoré spôsobujú obrovské výkyvy a nerovnováhu.
Komisia tiež pracuje s úpravou štátnej pomoci a s daňami. Brusel tak odporúča členským krajinám znížiť dane na elektrinu na zákonný minimálny limit. A do toho by podniky mohli ľahšie získavať štátne príspevky a stimuly na zelené projekty. Jeden z najviac zarážajúcich návrhov dokonca hovorí, že priemyselní výrobcovia by mohli obmedzovať výrobu podľa toho, koľko bude stáť elektrina. To sa už dostávame niekam, kam naozaj nechceme. Priemysel bude prispôsobovať výrobu tomu, ako práve budú „čisté“ zdroje vyrábať.
Hlavné sú však dve veci - a tým sa dostávame okľukou späť k slovám Křetínského. Po prvé, Komisia uvádza, že závislosť na silne volatilných cenách plynu zostane. Plyn je pritom určujúcim zdrojom pre ceny elektriny. A po druhé, na systéme emisných kvót sa vôbec nič nezmení. Keď nikto nevie, kam sa môžu ich ceny dostať, ťažko sa niečo plánuje a premýšľa sa investícia. Výroba elektriny má byť emisnými kvótami umelo umŕtvená (respektíve už je), rovnako na tom budú aj ďalšie výroby.
V USA je vo väčšine štátov cena za vypustené emisie nulová, v Číne minimálna, okolo desať eur za tonu CO2. U nás aktuálne stojí povolenka cez 70 eur. Je to obrovský rozdiel a bez zrušenia týchto daní alebo cieleného zastropovania kvót na oveľa nižších hodnotách nikdy k žiadnej zmene nedôjde. Na nepriehľadnom systéme obchodovania s kvótami však celá dekarbonizácia v EÚ a nedobrovoľné financovanie toho všetkého stojí. A spolu s ním aj padá. A ten pád si Brusel nemôže dovoliť.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.