Dôverník zosnulého pápeža Františka a významný progresívny hlas Wilmer tvrdil, že teologická štruktúra katolíckej cirkvi vytvára podhubie pre zneužívanie, ako aj pre jeho zakrývanie. Kritici ho následne obvinili zo „zneužitia škandálu zneužívania“, teda z jeho zneužitia na účely reformy cirkvi, ktorá zahŕňa ženských kňazov, požehnávanie osôb rovnakého pohlavia a presun riadenia cirkvi z duchovných na laických byrokratov.
Ústavný právnik Josef Isensee, žiak politického teoretika Carla Schmitta, Wilmerovo tvrdenie dôrazne odmietol. Tvrdil, že biskupi prenášajú osobnú zodpovednosť na inštitúciu, odvádzajúc tým vinu za vlastné zlyhanie, len aby mohli vyvodzovať disciplinárnu zodpovednosť voči páchateľom.
„Celé desaťročia zatajovali zločiny vlastných duchovných,“ povedal pre nemeckú tlačovú agentúru KNA, „a tým dôveru v cirkev zničili.“ Dodal, že toto zlyhanie katolícku cirkev priviedlo do najnižšieho bodu jej spoločenského postavenia v moderných dejinách.
Kríza, ktorá nezmizne
Sexuálne zneužívanie v cirkvi je pretrvávajúcim problémom v celom západnom svete. V Spojených štátoch boli od začiatku roka 2000 prijaté rozhodné opatrenia – zaviedli sa reformy seminárov, odvolali sa biskupi a nariadil sa prísnejší dohľad.
Za pápeža Františka sa však Vatikán zdal byť často neochotným tento problém riešiť. Jeho predchodca Benedikt XVI. (2005 – 2013) podnikol vskutku agresívne kroky, keď odvolal viacerých biskupov a pokúsil sa o rozsiahle reformy. V Írsku, kde škandály súvisiace so zneužívaním otriasli dôveryhodnosťou celej cirkvi, Benedikt plánoval prepracovať formáciu kňazov tým, že tamojší seminár premiestnil do Ríma. Toto úsilie sa za pontifikátu Františka náhle zastavilo. Kríza teda zostáva nevyriešená.
František bol nútený konfrontovať sa s touto otázkou počas svojej cesty do Čile. Na pápežskej omši bol prítomný aj biskup Juan Barros – obvinený z krytia zneužívania zo strany neslávne známeho kňaza Fernanda Karadimu. Keď sa reportér Františka na tento spor opýtal, on tieto tvrdenia rázne odmietol ako „ohováranie“ a zdôraznil: „Neexistuje jediný dôkaz.“ Reakcia bola rýchla a zúrivá. Škandál sa napokon stupňoval a vyvrcholil hromadnou rezignáciou čilských biskupov. Pápež nakoniec prijal len päť z týchto rezignácií, bol však nútený priznať „vážne chyby“ pri riešení tejto aféry.
Širší obraz
Sexuálne zneužívanie je rozšíreným spoločenským problémom, a to najmä v inštitúciách so zodpovednosťou za mladých ľudí, ako sú športové organizácie a zariadenia starostlivosti o deti. Katolícka cirkev na rozdiel od mnohých iných inštitúcií už dávno v rámci svojich právnych predpisov závažnosť tohto problému uznala. Kanonické právo už po stáročia klasifikuje sexuálne zneužívanie ako závažný trestný čin. Otázkou teda je, prečo cirkev často nedokázala presadzovať svoje vlastné zákony.
Jednu z odpovedí možno nájsť v kultúrnej zmene, ktorú spôsobila sexuálna revolúcia. V snahe v čoraz zhovievavejšej spoločnosti zachovať si svoju „relevanciu“ sa cirkev zdráhala zaviesť disciplínu. Biskupi a nadriadení v obave zo škandálu a reakcie verejnosti prípady radšej ututlávali, než aby ich riešili.
Ďalším faktorom je kríza autority po Druhom vatikánskom koncile. Presadila sa falošná dichotómia medzi „cirkvou lásky“ a „cirkvou práva“, čo podkopalo dôveru biskupov a kanonických právnikov pri presadzovaní disciplinárnych noriem.
Podobne ako svetské právne systémy na konci 20. storočia, aj cirkev uprednostnila „rehabilitáciu“ pred trestom. Od klasického ideálu klerickej disciplíny – zakoreneného v reformách Tridentského koncilu a ďalej posilneného v 19. storočí – sa postupne upúšťalo. Kňaz sa už nevnímal ako svätá postava, stojaca bokom, ale ako obyčajný sociálny pracovník v kňazskom odeve.
Erózia noriem
Tento posun v chápaní kňazstva v cirkvi viedol k menšej prísnosti v rámci seminárnej formácie. Hoci tradičné normy zostali v platnosti aj po druhej svetovej vojne, uprednostnená bola snaha o udržanie počtu vysvätených kňazov. S poklesom počtu povolaní a spoločenskej prestíže semináre upravili svoje očakávania smerom nadol. Výsledok? Kedysi prísny morálny a teologický étos, ktorý po stáročia definoval kňazstvo, sa vytratil.
Ak sú dejiny záznamom Božej prozreteľnosti, ako to naznačuje katolícke učenie, aké ponaučenie táto kríza pre cirkev prináša? Právnik Josef Isensee, odvolávajúc sa na Augustína a Akvinského, tvrdí, že Boh krízy umožňuje ako istú formu pedagogiky. Trvá na tom, že cirkev musí znovu objaviť svoju vlastnú identitu: „Ak si cirkev chce zachovať svoju hierarchickú štruktúru, musí byť voči publiku, ktoré oslovuje, hlboko pozorná.“ To neznamená podriaďovať sa všeobecnej mienke, upozorňuje, skôr pevne stáť pri svojom osobitnom poslaní. Aj keď sa toto poslanie dostáva do rozporu so sekulárnym svetom.
Vyúčtovanie pre budúceho pápeža
Čo sa cirkev z tohto dlhého a bolestivého škandálu nakoniec naučí? Niektorí ho vnímajú ako výzvu na prijatie svetských noriem a demokratizáciu autority. Iní sa domnievajú, že je to vhodný okamih na teologickú introspekciu, pripomienka, že kňazskú disciplínu a doktrinálnu integritu nemožno obetovať v záujme kultúrnej relevantnosti.
Jedno je však jasné: kríza zneužívania už verejný obraz katolicizmu zmenila. Jedinou otázkou, ktorá zostáva nezodpovedaná, je, či budúci pápež dovolí, aby zmenila aj jeho základnú identitu.
Zhrnutie
Kríza zneužívania v katolíckej cirkvi nie je len škandálom – skôr rozhodujúcou skúškou dôveryhodnosti jej samej. Hoci niektorí z toho vinia „systémové problémy“, skutočné zlyhanie spočíva v desaťročiach utajovania zo strany biskupov, ktorí sa viac zaujímali o zachovanie svojej inštitúcie, než o presadzovanie disciplíny. Posun cirkvi po Druhom vatikánskom koncile – opustenie duchovnej prísnosti, morálnej jasnosti a teologickej istoty – túto krízu len prehĺbil. Dôvera sa naštrbila a obnoviť ju nedokáže žiadna progresívna reforma. Budúci pápež bude stáť pred jasnou výzvou: buď znovu potvrdí morálnu autoritu cirkvi, alebo bude predsedať jej ďalšiemu úpadku. Bez disciplíny, doktríny a rozhodného vedenia sa katolicizmus vystavuje riziku, že sa stane bezvýznamným.