Po svojom zlatom veku - od začiatku 20. rokov minulého storočia do povojnového obdobia - jej vplyv slabol. Európske filmy sa v súčasnosti len zriedkavo dostávajú na prvé miesta svetových rebríčkov návštevnosti. Namiesto toho sú im na filmových festivaloch udeľované prestížne ceny, ako napríklad Zlatá palma v Cannes a Mostra v Benátkach, ktoré sú síce kritikmi oslavované, zo strany divákov však zväčša ignorované. Je teda európska kinematografia čo do kvality skutočne v úpadku, alebo jej diváci už jednoducho nevedia prísť na chuť?
Dva prístupy
Z historického hľadiska sa americká a európska kinematografia riadili dvomi odlišnými prístupmi: Hollywood uprednostňoval najmä spektakulárnosť a príťažlivosť pre masy, zatiaľ čo Európa sa sústredila na autorské filmy, oceňujúc najmä umelecký výraz a osobnú víziu svojich režisérov.
Filmári ako Truffaut, Buñuel, Fellini, Antonioni a Bergman uprednostňovali umelecký výraz pred komerčnou príťažlivosťou, v dôsledku čoho sa európska kinematografia zmenila z obyčajnej zábavy na médium sebapoznávania. Fellini spôsobil revolúciu v rozprávaní príbehov prostredníctvom snových, symbolických opisov vo filmoch Sladký život a 8½. Bergman obrátil objektív dovnútra a pomocou intímnych, drsne nakrútených charakterových štúdií ako Siedma pečať a Persona skúmal existenciálne otázky, ľudskú izoláciu a spiritualitu.
Európski autori tak odmietli hollywoodske štandardizované vzorce. Táto zanietenosť pre umelecké majstrovstvo je možno vysvetlením toho, prečo sa európskym filmom v celosvetových pokladniach nedarí presadiť: od svojich divákov totiž vyžadujú viac. Môže byť, že problém nemusí tkvieť v európskej sofistikovanosti, ale v nekonečnej prehliadke hollywoodskych bezduchých trhákov, ktoré otupujú divácky vkus? Údaje o tržbách z piatich najvýnosnejších filmov všetkých čias v každom filmovom odvetví hovoria samy za seba:
Niektorí americkí filmári si však úspešne osvojili teóriu autorského filmu a európsky štýl rozprávania príbehov spojili s hollywoodskym zmyslom pre divácky atraktívne predstavenie. Príkladom tejto syntézy sú režiséri ako Quentin Tarantino, ktorí kombinujú zložitý vývoj postáv a myšlienkovo podnetné príbehy s intenzívnou akciou typickou pre americkú kinematografiu.
Otupený svet
Bez ohľadu na to, čo hovoria čísla v pokladniach, je zrejmé, že americká kinematografia tomuto odvetviu dominuje, hoci si indická a ázijská kinematografia z koláča odhryzujú čoraz viac. Je to však Hollywood, kto formuje globálny vkus. Jeho svetlé časy, keď produkoval nesmrteľné klasiky ako Odviate vetrom (1939), sú však už dávno preč.
Slávne mesto v súčasnosti masovo produkuje trháky plné počítačovej animácie, zbavené práve tých kontemplatívnych momentov, ktoré filmom kedysi dávali dušu. Americkí filmári tak naučili divákov uprednostňovať lacnú a ľahko stráviteľnú zábavu. Táto skutočnosť viac než akákoľvek iná zabila dušu kinematografie.
Kto si dnes dokáže pozrieť Bergmanovu Siedmu pečať bez toho, aby sa nenudil alebo aby si neželal aspoň trochu viac akcie? Disneyho marvelovský model urobil svoje: hlučné výbuchy obalené v zápletkách, ktoré sú také tenké, že to hraničí až s anorexiou. Nemožno sa potom čudovať, že európska kinematografia, ktorá stále lipne na svojich umeleckých ideáloch, upadá. Spojené štáty otupili svet. V súčasnosti sú nezdravé jedlo a pitie, spolu s ohnivými výbuchmi, receptom na takmer každý kasový trhák.
Roztrieštenosť
Európsky filmový priemysel bol však od začiatku postavený do nevýhody v dôsledku vlastného, nevyhnutne roztriešteného trhu, keďže každá krajina produkuje filmy vo svojom vlastnom jazyku, ktoré sú tak formované vždy jej jedinečnou kultúrou, len zriedkakedy zaznamenajú úspech za hranicami danej krajiny.
Americký filmový priemysel má dve veľké výhody: jeho domáci trh je obrovský a angličtina je stále hlavným dorozumievacím jazykom na celom svete, čo uľahčuje vývoz filmov na zahraničné trhy. Táto štrukturálna nerovnováha dáva Hollywoodu nepopierateľnú výhodu, takže európska kinematografia zvádza nerovný boj o získanie medzinárodného významu.
Typickým príkladom je poľská kinematografia. Napriek svojej bohatej povojnovej kinematografickej tvorbe, ktorá zahŕňa aj filmy Andrzeja Wajdu Popol a diamant (1958) a Zasľúbená krajina (1975), sa len zriedka dočkala prekladu. Dokonca aj dnes medzinárodné filmy, ktoré sa v Poľsku premietajú, často namiesto riadneho dabingu sprevádza len hrubý hlasový komentár. To dokonale ilustruje ekonomický boj európskej kinematografie ako celku: nemôže konkurovať v globalizovanom svete, v ktorom stále dominuje angličtina.
Boj proti Hollywoodu na jeho vlastnom území
Európska kinematografia sa teda stala odvetvím, ktoré uspokojuje predovšetkým akademikov a kritikov. Pohľad na niektoré nedávne kritikou oceňované európske produkcie vykresľuje bezútešný obraz. Tieto filmy síce môžu zbierať ceny v Cannes a Benátkach, ktoré sa však nepremietajú do celosvetových príjmov, kde ich jednoducho valcuje hollywoodska mašinéria.
Jeho miznúci vplyv je zjavný. Z veľkej časti je to spôsobené jeho pozeraním sa na vlastný pupok (ktorý sa predáva ako umelecké vyjadrenie), roztriešteným trhom a nesporne rastúcim trendom „woke“ odkazov. Jasným príkladom je francúzska kinematografia. Zatiaľ čo francúzska nová vlna ešte stále oslovovala obyčajných ľudí, Toutes pour une, najnovší feministický remake Troch mušketierov (v ktorom d'Artagnana hrá marocko-alžírska francúzska herečka), tak už nerobí.
Zatiaľ čo autorské, politicky ladené filmy neboli pre Francúzov nikdy problémom, prázdne moralizovanie ním častokrát je. Čísla v pokladniach pri spomínanom remaku nenechávajú žiadny priestor na diskusiu: v prvý deň sa predalo skromných 1 271 vstupeniek na celkovo 564 predstavení – v priemere dvaja diváci na jedno.
Dá sa európska kinematografia zachrániť? Keďže ju v súčasnosti zatieňuje Hollywood (a čoraz viac východoázijská a indická kinematografia), možno jej úpadok odzrkadľuje širšiu stagnáciu Európy.
Francúzsky film Gróf Monte Christo (Le Comte de Monte-Cristo, 2024) však ukazuje cestu vpred: oživenie klasických dobrodružných a romantických tém v spojení s úžasnými vizuálnymi efektmi ponúka pohľad na to, čím by sa európska kinematografia mohla stať – rovnocenným konkurentom Hollywoodu v oblasti epického rozprávania.
Zhrnutie:
Európska kinematografia, ktorá bola kedysi globálnou tvorivou silou, v súčasnosti bojuje proti dominancii Hollywoodu. V minulosti ju definovali autori ako Truffaut, Bergman a Visconti, pričom jej zanietenosť pre umelecké, osobné filmy sa často stretáva so záľubou moderného publika vo veľkolepých príbehoch. Hollywoodsky jednotný, anglicky hovoriaci trh mu dáva ekonomickú výhodu, zatiaľ čo európska kinematografia, zložená z rôznych jazykov a kultúr, sa zriedkavo umiestňuje na popredných miestach v celosvetových rebríčkoch návštevnosti. Dá sa európska kinematografia zachrániť? Historický dobrodružný film Gróf Monte Christo (Le Comte de Monte-Cristo, 2024) dokazuje, že klasické témy, bohatá vizuálna stránka a pútavý príbeh dokážu pritiahnuť davy divákov.