Po svojom zlatom veku - od začiatku 20. rokov minulého storočia do povojnového obdobia - jej vplyv slabol. Európske filmy sa v súčasnosti len zriedkavo dostávajú na prvé miesta svetových rebríčkov návštevnosti. Namiesto toho sú im na filmových festivaloch udeľované prestížne ceny, ako napríklad Zlatá palma v Cannes a Mostra v Benátkach, ktoré sú síce kritikmi oslavované, zo strany divákov však zväčša ignorované. Je teda európska kinematografia čo do kvality skutočne v úpadku, alebo jej diváci už jednoducho nevedia prísť na chuť?

Dva prístupy

Z historického hľadiska sa americká a európska kinematografia riadili dvomi odlišnými prístupmi: Hollywood uprednostňoval najmä spektakulárnosť a príťažlivosť pre masy, zatiaľ čo Európa sa sústredila na autorské filmy, oceňujúc najmä umelecký výraz a osobnú víziu svojich režisérov.

Filmári ako Truffaut, Buñuel, Fellini, Antonioni a Bergman uprednostňovali umelecký výraz pred komerčnou príťažlivosťou, v dôsledku čoho sa európska kinematografia zmenila z obyčajnej zábavy na médium sebapoznávania. Fellini spôsobil revolúciu v rozprávaní príbehov prostredníctvom snových, symbolických opisov vo filmoch Sladký život a 8½. Bergman obrátil objektív dovnútra a pomocou intímnych, drsne nakrútených charakterových štúdií ako Siedma pečať a Persona skúmal existenciálne otázky, ľudskú izoláciu a spiritualitu.

Európski autori tak odmietli hollywoodske štandardizované vzorce. Táto zanietenosť pre umelecké majstrovstvo je možno vysvetlením toho, prečo sa európskym filmom v celosvetových pokladniach nedarí presadiť: od svojich divákov totiž vyžadujú viac. Môže byť, že problém nemusí tkvieť v európskej sofistikovanosti, ale v nekonečnej prehliadke hollywoodskych bezduchých trhákov, ktoré otupujú divácky vkus? Údaje o tržbách z piatich najvýnosnejších filmov všetkých čias v každom filmovom odvetví hovoria samy za seba: