Novorodení mrzáčikovia boli zhadzovaní z Tarpejskej skaly, z ktorej boli zhadzovaní aj ľudia odsúdení na smrť. V nacistickom Nemecku sa eutanázia používala najprv na nedostatočne zdatných jedincoch spomedzi detí. Dôvodom bolo, že nemohli naplno rozvinúť svoj život, a preto by neboli platnými členmi spoločnosti. Holokaust bol šialeným rozvinutím myšlienky, že rasovo menejcenní ľudia nemôžu byť platnými členmi ľudstva. 

Nebezpečenstvo uzákonenia práva rozhodovať o tom, kto má žiť a kto zomrieť, spočíva v princípe. Kto zaručí, že sa takéto právo uzákonené pre rozumné prípady neobráti proti iným „rozumným“ prípadom? Napríklad väčšine zákonodarcov, alebo aj tomu jedinému, ktorý bude diktátorom, sa môže zdať „rozumné“, že vzhľadom na vekové zloženie spoločnosti (prebytok starých ľudí a nedostatok mladých) by vek nemal prekročiť 70 rokov, pretože za touto hranicou už nie je život „plnohodnotný“ ani „príjemný“.

Život nikdy nikto nevytvoril, a preto je človek nedotknuteľný v práve na život, ktorý má a žije. Iste, život môže byť stiesnený, bolestivý a ťažký. Stále je to však nedotknuteľný život. Nenásytná konzumná spoločnosť priniesla predstavu, či skôr hlúpy pocit, že život je kopa pôžitkov. Potom nemá zmysel nič iné, len si uspokojovať chuť na pôžitky. Život, ktorý neprináša dostatok pôžitkov, ba dokonca prináša aj nepríjemnosti, potom nemá zmysel. Preto – preč s nezmyslom! 

Je to zločinný postoj k človeku – nositeľovi života. Uzákoníme eutanáziu ako degradáciu človeka na spokojného konzumenta, ktorého potrebujeme na výrobu čoraz menej kvalitného tovaru, a zároveň budeme trestať urážku na cti a každé porušenie ľudských práv? Uzákoníme eutanáziu, a tým degradujeme ľudský život na nezmyselné ukájanie a starostlivosť o mäso tela?

Rímske samovraždy stoikov nie sú ničím iným ako prejavom akejsi cynickej nadradenosti, ktorá má zakryť bezmocnosť zúfalstva a udeľuje smrti zvrchovanú vládu nad životom. Viem, že to, čo sa chystám vysloviť, je absurdné bláznovstvo, ale v absurdnom rámci dnešných debát to môže ukázať zmysel. Považovali by ste matku, ktorá „chráni“ svoje šesťročné dieťa pred bolestivou návštevou zubára alebo možným úrazom v škole tým, že mu v noci podreže hrdlo žiletkou, za normálnu, alebo by ste povedali, že je šialená?

Dúfam, že princíp je jasný. Vráťme sa teda k tomu, o čom chceme konkrétne premýšľať. Od čias Hippokrata lekárska veda nesmierne pokročila a priniesla nový typ problému. Lekárske vynálezy umožnili pomocou prístrojov udržať v chode ľudský organizmus, ktorý by inak skolaboval. Okrem toho sa podstatne spresnilo určenie definitívneho momentu biologickej smrti. Predtým išlo len o zástavu dýchania a krvného obehu (tlkotu srdca). Dnes ešte stále hovoríme „naposledy vydýchol“ a „jeho srdce dotĺklo“.

Lekár lieči – Boh uzdravuje

Dospeli sme do štádia zázrakov v medicíne. Pacient napojený na systém prístrojov žije a po mnohých týždňoch alebo mesiacoch sa jeho telo vráti do stavu, keď možno prístroje jeden po druhom odpojiť a pacient sa vďaka nepretržitej rehabilitácii nakoniec vráti k svojim blízkym. Rovnako sa však môže stať, že súbor pomôcok funguje bezchybne celé roky.

Prirodzená smrť, teda smrť, ktorá by nastala prirodzene bez použitia pomôcok, teda nemôže nastať. Lekári sú postavení do úplne novej situácie, pretože rozhodujú o tom, kedy je možné a správne ukončiť priebeh života otočením vypínača. Dochádza k handrkovaniu s príbuznými, pretože pacient sa sám môže vyjadriť iba niekedy. Ak môže, celá situácia sa radikálne mení. O týchto prípadoch sa dnes úžasne a vášnivo diskutuje a sú častým argumentom pri debatách o eutanázii.

Musíme si uvedomiť, že z pohľadu lekárov a pacientov nejde o niečo úplne nové. Lekárska veda sa už dávno vzdialila od úrovne Hippokratových čias, keď lekár nemohol stáť medzi pacientom a smrťou a nedovoliť jej vstúpiť. Vtedy to bolo celkom jasné, pretože lekár toho veľa urobiť nemohol. Ale prípady, keď odvážna a riskantná liečba mohla pacientovi predĺžiť život o nejaký čas za cenu veľkých bolestí a nepríjemností, boli známe a neboli zriedkavé už od konca 18. storočia.

Mení sa len to, že veci, ktoré boli kedysi riskantné, sa stávajú bežnými a objavujú sa nové druhy takýchto vyhrotených situácií. Nevidím radikálny rozdiel v rozhodovaní a následnej reflexii rozhodnutia medzi chirurgom z 19. storočia, ktorého pacient zomrel počas operácie alebo dva dni po nej, a lekárom, ktorý sa rozhodol odpojiť prístroje. Rozdiel tu však je. 

Chirurg si môže byť istý, že pacient bez operácie určite rýchlo zomrie. V skutočnosti nič neriskuje, ale siaha po malej nádeji. Internista si nemôže byť stopercentne istý, že pacientovi neberie zázračnú šancu na návrat do života. Takže riskuje skôr teoreticky malú šancu. Jeho rozhodovanie býva ovplyvnené ďalšou otázkou, a to otázkou, či pokračovanie v snahe „zachrániť“ pacienta nepoškodí potrebnú starostlivosť o iných pacientov, ktorých zdravie a život sú tiež ohrozené.

Neviem, či niekomu napadla podobnosť tohto momentu rozhodovania so situáciou, keď sa rozhoduje o poradí operácií troch obetí autonehody. Ja tú podobnosť vidím. Vždy sa môže mýliť, vždy to môže dopadnúť dobre alebo zle. Lekára pri takýchto rozhodnutiach nemôžete súdiť. Môžeme byť len šťastní alebo smutní, ale v každom prípade by sme mali byť lekárovi vďační za všetko, čo urobil. Všimnite si tiež, ako sme pri zlom výsledku náchylní povedať: „Ja by som to neurobil,“ ale pri dobrom výsledku nepriznáme: „Nemal by som odvahu to urobiť.“

Keď premýšľam o tom, prečo je to tak, znovu si uvedomujem, čo sme si už povedali: lekár lieči – Boh uzdravuje. To, že medicína robí zázraky, je zavádzajúce tvrdenie. Zázraky robí Boh. Človek robí len pokusy, pretože nie je Boh. Je jasné, že pokus sa buď podarí, alebo sa nepodarí. Tvrdiť, že lekár urobil neúspešný zázrak, že sa mu tentoraz zázrak nepodaril, je nezmysel. Celá táto oblasť prípadov, v ktorých sa ťažkosti pri rozhodovaní prehlbujú, vôbec nepatrí do problematiky eutanázie. Týkajú sa rozvážnosti a múdrosti lekára a dôvery a rozhodnutia pacienta.

Ľudia dostali prostriedky na to, aby rozhodovali o počatí

Nechcem povedať „obrátim na novú stránku“, ale „začnime druhú stranu príbehu eutanázie“. Nazýva sa prerušenie tehotenstva. Je to zaužívaný eufemizmus, žiaľ, dosť pokrytecký. Ide o umelý alebo vykonaný potrat, teda ukončenie tehotenstva. Nepoznám prípad, že by žena vyčerpaná tehotenstvom ho dočasne ukončila a po odpočinku sa k nemu vrátila a pokračovala v ňom.

Umelý potrat tiež nie je v dejinách ľudstva ničím novým. V našej, teda európskej a kresťanskej kultúre, sa však po stáročia považoval za vážny trestný čin. V súčasnosti je v mnohých krajinách legalizovaný. Nebudem tu rozoberať celý zložitý problém, ale poukážem na jeho podstatný koreň. Tým je snaha oddeliť sex od rozmnožovania, teda zabrániť počatiu pri uspokojovaní sexuálneho pudu. Týmto sa nechcem zaoberať a nebudem rozoberať, čo všetko si ľudia vymysleli. Možno pripomenúť len jednu z metód, ktorá sa hojne používala v čase morálneho úpadku Ríma pred pádom impéria a ktorá bola stopercentne účinná.

Je to homosexuálne zneužívanie maloletých a homosexualita heterosexuálov. Odkedy pokrok vedy priniesol antikoncepciu, oddelenie sexu od plodivej sily dosiahlo úplne nový stupeň. Sex sa stal inštinktívnou potrebou, ktorá je príjemným pôžitkom. Veľmi si nepripúšťame, že tým stratil svoj význam, pretože vzrušenie prevažuje nad skutočnosťou, že neprináša tie dôsledky, ktoré vedú k zodpovednosti. Nechajme bokom, čo to všetko robí s medziľudskými vzťahmi.

Smerujeme k tomu, že ľudia dostali prostriedky na to, aby rozhodovali o počatí, teda o tom, či sa narodí ľudská bytosť. Keď dôjde k počatiu, možno zabrániť narodeniu, a na to potrebujeme legalizovať interrupciu podľa želania rodičov, alebo najmä matky. Vyvíjajúci sa nový život je ukončený rozhodnutím matky len preto, že je to pre ňu nejakým spôsobom nevýhodné. Nemusí uvádzať dôvody a tie môžu byť celkom vážne, ale môžu byť aj banálne. Pointa je v tom, že legalizácia interrupcie, rovnako ako eutanázia, dáva človeku právo rozhodovať o živote a smrti. V tomto prípade iných ľudí.

Keďže pokrok lekárskej vedy dnes umožňuje sledovať zdravý vývoj plodu krok za krokom, môžeme sa dozvedieť o všetkých možných škodách pre plod alebo dieťa. To, čo sa kedysi prejavilo až po narodení, vieme už pred ním. Všetko, čo sme povedali o eutanázii, platí aj tu, len s tým rozdielom, že nejde o život už narodený, ale „len“ (!) začatý.

Potrat z pohodlnosti a sebectva je vražda, ktorú nemožno legalizovať. Potraty zo zdravotných dôvodov musia byť, tak ako predtým, ponechané predovšetkým na zodpovednosť a svedomie lekárov. Ohrozuje priebeh tehotenstva dieťa alebo matku? Ako postupovať, koho chrániť, koho riskovať alebo obetovať? To sú otázky analogické otázkam, ktoré vznikajú pri rizikových lekárskych zákrokoch, pri ktorých ide o záchranu života už narodených osôb.

Otázkou, ktorú by mali lekári vyriešiť, je, či by z dôvodu profesionálnej cti a zloženia lekárskej prísahy nemala príslušná profesijná organizácia zabezpečiť, aby lekár nepodľahol mylným predstavám o konzume. Žiaľ, máme medzi sebou dosť lekárov, ktorí nielenže nechránia život, ale ochotne vykonávajú medicínsky zbytočné interrupcie a veľmi netaktne ich ponúkajú, ba dokonca si ich vynucujú. Zaznamenal som napríklad nasledujúci dialóg:
„Pani, vaše dieťa sa narodí vážne poškodené. Neukončíme to?“
„Nie, chcem to dieťa, mám ho rada.“
„Čo na to váš manžel? Radím vám, aby ste to ukončili! Chápete, že dieťa môže žiť len niekoľko dní, niekoľko hodín?“
„Vzdal by ste sa vy niekoľkých dní života?“

Z mojej úcty k lekárom by striktne vyplývalo, že lekár, ktorý ponúka tehotnej žene potrat, pretože „už máte dve alebo tri deti“, by mal byť prísne sankcionovaný a v prípade opakovania aj vylúčený z lekárskeho povolania.

Text pôvodne publikovali v tlačenom vydaní Týždenníka Echo (9/2025). Vychádza so súhlasom redakcie.