„Ak si líniu limesu zakreslíte na mapu dnešného Nemecka, zistíte, že zahŕňa Kolín nad Rýnom, Bonn, Mainz, Frankfurt, Stuttgart, Mníchov a Viedeň. Na východ od tejto línie sa nachádzajú miesta ako Duisburg, ktoré boli pôvodne rímskymi výpadovkami. Inými slovami, všetky hlavné mestá budúceho Rakúska a západného Nemecka s výnimkou Hamburgu vyrástli v rámci Rímskej ríše alebo v jej bezprostrednom a každodennom tieni,“ píše Hawes. Limes bol systém rímskych pohraničných opevnení.

Karol Veľký a Oto Veľký, zakladatelia Karolínskej ríše, respektíve Svätej ríše rímskej, rozšírili svoje panstvá až po Labe. Karol Veľký vybudoval vlastný limes, ktorý je podľa Hawesa „takmer identický s východonemeckou hranicou v polovici 20. storočia“.

Nemecko bolo na západ od Labe teda od staroveku pod civilizačným vplyvom Rímskej ríše a dvoch veľkých stredovekých ríš, ktoré sa hlásili k jeho odkazu.

Toto Nemecko je podľa Hawesa „skutočné, historické Nemecko: starobylá krajina medzi Rýnom, Labe a Alpami, krajina, ktorej kult štátu, puritánska horlivosť a militarizmus boli vždy cudzie. Toto Nemecko je najlepšou nádejou Európy. Malo by sa k nemu pristupovať a zaobchádzať s ním tak, ako bolo vždy predurčené: ako k mocnej krajine v srdci Západu."

Situácia na východnom brehu Labe sa vyvíjala úplne inak. Od stredoveku Nemci postupovali čoraz viac na východ. Dokázali si podmaniť miestne pohanské a prevažne slovanské obyvateľstvo, ale nikdy s ním úplne nesplynuli. „Hoci sa vo východnom Polabí usadilo veľa po pôde bažiacich Nemcov, staré slovanské obyvateľstvo so svojím jazykom a kultúrou prežilo v rôznych častiach regiónu. Generácii za generáciou sa neustále pripomínalo, že ide o koloniálnu krajinu, ktorá bola násilne odobratá niekomu inému, niekomu, kto je stále nablízku a jedného dňa by sa mohol brániť,“ hovorí Hawes.

„Koloniálna a neistá povaha nemeckého východného Polabia dala vzniknúť jedinečnej šľachte známej ako junkeri,“ pokračuje Hawes. „Nebola to trieda, ale kasta, bojovnícka elita žijúca v izolovaných pevnostiach na nehostinnej pôde,“ opisuje junkerov. „Keďže Slovania neboli nikdy úplne podrobení, nešľachtickí Nemci v tejto koloniálnej krajine boli v konečnom dôsledku závislí od junkerských vojvodcov a – podobne ako povedzme chudobní belosi na americkom Juhu – si vypestovali lojalitu voči svojim pánom, ktorá sa miešala so strašným pohŕdaním cudzou spodinou,“ vysvetľuje Hawes odlišnú mentalitu týchto Nemcov na Východe.

Junkeri založili Prusko, ktoré potom v 19. storočí ovládlo zvyšok Nemecka. Hawes z toho čiastočne obviňuje Britov. Tí po napoleonských vojnách v snahe vytvoriť protiváhu Francúzsku presadili odovzdanie Porýnia Prusku. Berlín tak získal budúcu kolísku nemeckej industrializácie, ktorá financovala jeho expanziu. Hawes to považuje za katastrofu. „Militarizovaná spoločnosť, kult štátu, kult vodcu, slepá poslušnosť a ozbrojení mladí junkeri v uniformách“, sa podľa neho snažili vnútiť lepšiemu Nemecku svoju východnú civilizáciu.

Rozdelenie na „západné Nemecko“ a „východné Polabie“ však pretrvávalo, najmä na volebných mapách. Východné Polabie „pred prvou svetovou vojnou neúmerne hlasovalo za starú konzervatívnu Partei, počas Weimarského Nemecka za DNVP, v rokoch 1930 až 1933 za nacistov a v roku 2009 za ľavicových aj pravicových extrémistov,“ píše Hawes. „Východné Nemecko sa nestalo iným pre ruskú okupáciu v rokoch 1945 až 1989. Rusi ho okupovali, pretože bolo vždy iné,“ zhŕňa svoju tézu.

O mnohom by sa dalo polemizovať. Napríklad Prusko nebolo čistým militaristickým zlom, za ktoré ho Hawes zjavne považuje. Austrálsky historik pôsobiaci v Cambridge Christopher Clark vo svojej knihe Iron Kingdom: The Rise and Downfall of Prussia, 1600 –1947 (Železné kráľovstvo: Vzostup a pád Pruska 1600 –
1947), poukazuje na mnohé pozitívne aspekty štátu a snaží sa napraviť karikatúru nenapraviteľne militaristických a autoritárskych Prusov.

Najmä ku koncu sa Hawesova kniha mení na politický pamflet, v ktorom brojí proti AfD, ktorú jednoznačne považuje za pokračovanie všetkého, čo bolo zlé na „východnom Polabí“. Pravdepodobne má však pravdu v tom, že rozdiely medzi západnými a východnými Nemcami siahajú hlboko do histórie a len tak ľahko sa nevymažú. Nemecké voľby sú dobrou pripomienkou toho, ako nás vzdialená história stále ovplyvňuje.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.