Niečo podobné – no nie to isté – dnes Európe odkazuje Washington. Chce radikálne znížiť svoje vojenské výdavky a zredukovať počty vojakov na základniach v EÚ. Chce zrušiť financovanie európskych trollov, aktivistov a mimovládok (jeho kostrou boli fondy USAID). No popri tom si dáva pozor, aby nevzniklo mocenské vákuum, ktoré by obsadili rivali. Ak to trochu zjednodušíme, Rusko už nemá držať na uzde boj, respektíve hybridná vojna, ale bezpečnostné dohody. V novej ére majú Američania aj Rusi rešpektovať červené čiary súpera. A konflikty, ktoré nutne patria k politike veľmocí, sa majú riešiť za rokovacím stolom.
Súčasťou nových dohôd zrejme bude rozdelenie Ukrajiny a vojenská neutralita toho, čo z nej ostane. Bude to daň za hlúpu politiku tých, ktorí jedenásť rokov (od roku 2014) radili vyriešiť konflikt o Donbas zbraňami a silou. No tak sa vyriešil silou. Nie ukrajinskou, ako zneli aktivistické bojové heslá, ale tou väčšou. Ruskou. Logicky.
Krach globalistov sa nelámal na Trumpovi. Prišiel už skôr, za vlády Obamu (a viceprezidenta Bidena) a potom za prezidenta Bidena. Za Obamu Ukrajina prišla o Krym. Za Bidena definitívne prišla o Donbas.
Pritom sa to tak vôbec nemuselo skončiť, ak by majdanisti a Západ vo februári 2014 rešpektovali dohody – dnes už dávno zabudnuté – so zástupcami ruských menšín a Ruskom. Dohody predpokladali, že majdan nepovedie k neústavnému prevratu, ale k vymenovaniu dočasnej vlády, ktorá bude rešpektovať ruské komunity. Tie tvorili väčšinu obyvateľstva Krymu a Donbasu a boli sústavne ohrozované ukrajinskými a gruzínskymi radikálmi (pluk Azov, Pravý sektor, Gruzínska légia).
Namiesto rešpektovania dohôd a ochrany ruských menšín však po februári 2014 nasledoval prevrat a útoky ukrajinských nacionalistov proti proruským regiónom (Luhansk, Doneck, Krym, Odesa). Politické konflikty medzi západom a východom Ukrajiny veľmi rýchlo prerástli do plánov na nasadenie ukrajinskej armády proti doneckým rebelom. Teda proti ruským menšinám z východu Ukrajiny. Odvtedy, od apríla 2014, je na Ukrajine vojna, ktorá trvá dodnes.
Rusko sa aj po roku 2014 pokúšalo o rokovania. Základom mierového riešenia mali byť Minské dohody. Lenže ani ukrajinská vláda, ani Západ ich nerešpektovali. Naopak, ako sa neskôr pochválila Merkelová, Minské dohody poslúžili na získanie času a na masívne vyzbrojovanie Ukrajiny.
Ďalší pokus Ruska o rokovania a mierové dohody o Donbase a neutralite Ukrajiny prišiel koncom roka 2021. Opäť to bol bezvýsledný pokus. Politika Spojených štátov – a politika „kolektívneho Západu“ – stála na nekompromisnom rozširovaní americkej sféry vplyvu: o Gruzínsko, Ukrajinu, Moldavsko… A na tvrdo protiruskom kurze. Nijaké rokovania s Ruskom, nijaké dohody s Ruskom. Izolácia.
Táto stará a napokon neúspešná geopolitická línia Spojených štátov sa vyčerpala. A v roku 2025 sa otočila. Spojené štáty spolu s Izraelom rehabilitovali Rusko a podávajú mu ruku. Je to prudký a pre mnohých bolestivý obrat. No skôr či neskôr by bol zrejme nevyhnutný.
Tvrdý kurz a hybridná vojna stáli Američanov stovky miliárd dolárov, vyčerpávanie muničných a raketových zásob (čo znepokojuje Izrael už od marca 2022). A bez víťaznej koncovky. Spojené štáty prehrali prakticky všetky vojny, do ktorých sa rozbehli v 21. storočí: vojnu o Afganistan, Irak, Sýriu, Líbyu. A napokon prehrávajú aj proxy vojnu o Ukrajinu a Gruzínsko, respektíve o rozšírenie NATO na východ…
Donald Trump a Elon Musk ohlasujú niečo ako zásadnú prestavbu systému. Od základov. Stovky miliárd dolárov určené na „výchovu sveta“ sa majú vrátiť domov. Budú sa investovať do rozvoja Spojených štátov. Nie do atlantických spolkov, dúhových festivalov a médií v Tbilisi, Kyjeve, Kišiňove a Bruseli…
Unavení dravci prestávajú bojovať a začínajú si deliť svet za rokovacím stolom.
A Európa? Európa buď pochopí novú realitu a prispôsobí sa: menej jalového aktivizmu, viac realizmu. Alebo si ju prispôsobia iní.
2. Strata kompasu
Ak by chcel niekto zistiť, akí dezorientovaní dokážu byť Európania, mal by si pozrieť vyhlásenia fínskeho prezidenta Alexandra Stubba o „víťazstve Ukrajiny“. A fanatickú podporu jeho fráz v slovenskom progresívnom tábore. Stubb sa stal hitom sociálnych sietí na Slovensku. Jeho výroky boli v mediálnom prostredí virálne – ako príklad správneho uvažovania. Vzor, ako by mal vyzerať európsky štátnik…
Pritom boli dôkazom, že niektorí ľudia uvažovať nedokážu a kompenzujú to pózovaním.
Čo teda vyhlásil Stubb a prečo jeho slová s potleskom obleteli sociálne siete v Európe aj na Slovensku? Nebolo to nič k veci, nič, čo by malo obsah, len emotívne heslá k tretiemu výročiu ruskej invázie. „Sláva Ukrajine.“ Alebo „toto je deň, kedy vydláždime cestu k ukrajinskému víťazstvu“. Áno, vidíte dobre, ešte aj dnes je reč o víťazstve Ukrajiny. A poniektoré „mozgy“ sa pri nej tvária vážne.
Stubbove slová a nadšenie, ktoré vyvolali v médiách, sú ukážkou toho, aká beznádejne rozdelená je európska spoločnosť. A akí beznádejne hlúpi dokážu byť tí, ktorí sa považujú za držiteľov pravdy a majstrov kritického myslenia.
Hovoriť ešte aj v roku 2025 o ukrajinskom víťazstve a zožať za to nadšený potlesk – to si vyžaduje skupinovú stratu zmyslov a vysoký stupeň blúznenia. Tí ľudia sú úplne, úplne mimo. Ukrajina v zrážke so silnejším Ruskom krváca, prehráva a stráca územia. Čím ďalej, tým viac… A oni sa ubezpečujú, že Ukrajina musí zvíťaziť a Rusko musí byť porazené. Lebo inej cesty predsa niet.
A ak niekto volá po ukončení bojov a po mierovej dohode, odsúdia ho ako kolaboranta. Ešte aj teraz, keď by malo byť aj tým najpomalším celkom jasné, že ľudia ako Stubb žijú v omyle…
Čiže ak by chcel niekto zistiť, ako uvažujú v európskom progresívnom tábore, rýchlo zistí, že oni už neuvažujú. Len deklamujú svoje zúfalé želania. A vôbec im nedochádza, že týmito nezmyslami a klamstvami vlastne škodia Ukrajine.
Nie, Ukrajina nie je na ceste k víťazstvu. Dnes je to už preukázané. Ukrajina vôbec nie je na správnej ceste. Platilo to v prvom roku vojny (2014), keď ukrajinská armáda s podporou Západu zaútočila na proruské regióny na Donbase – aj za cenu rizika veľkého konfliktu s Ruskom. A platí to aj v jedenástom roku vojny, keď ukrajinská armáda vrhá do bojov s Ruskom posledné sily. Bez najmenšej šance na obrat a víťazstvo.
Podpora pre Stubbove emotívne pózy je však celkom príznačná a pochopiteľná. Priznať si vlastné chyby a omyly je ťažké a bolestivé. O niečo ľahšie je zotrvať v omyloch, utekať pred realitou. A zlostiť sa na tých, ktorí roky upozorňujú na krutú pravdu.
Výsledok: čím viac vidia, že sa mýlili, tým agresívnejšie potom trvajú na svojich omyloch. Aby stratu kompasu (a rozumu) prebili silnými rečami. Alebo preto, aby si nemuseli priznávať, že roky tárali. A podvádzali Ukrajincov aj samých seba.
Žiaľ, tieto postoje nie sú typické len pre ľudí ako Stubb alebo pre aktivistické médiá. Sú typické pre Brusel a pre väčšinu európskych „lídrov“. Rovnaké vyhlásenia o víťazstve Ukrajiny dokola opakuje aj Kaja Kallasová, šéfka diplomacie EÚ. A spolu s ňou Európska komisia.
To je vlastne odpoveď na otázku z prvého bodu prehľadu. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa v Bruseli, Paríži a Berlíne zobudili zo svojho víťazného sna. A začali riešiť následky svojich omylov.
3. Kacírska otázka
Nemecko má za sebou predčasné voľby. Priniesli dva odkazy. Prvým je posilnenie národnej strany AfD, no nie dostatočné na to, aby sa vyslobodila z izolácie. Druhým odkazom je volebné víťazstvo tých, ktorých by sme mohli označiť za nemeckých zástupcov globalistov.
Konkrétne: voľby vyhral Friedrich Merz ako kandidát na nového kancelára (CDU). Obchodník a právnik Merz patrí medzi ukážkové kádre s tým správnym, dobre overeným „atlantickým“ profilom. Roky pracoval pre konzultačnú firmu, ktorá zabezpečovala vstup amerických investorov na nemecký trh. Neskôr viedol nemeckú divíziu najväčšieho investičného fondu na svete BlackRock.
Woke spoločnosť BlackRock je niečo ako korporátna centrála amerických progresívcov a globalistov. Je mimoriadne bohatá a mimoriadne vplyvná. Spravuje aktíva v objeme 11,5 bilióna dolárov. Investuje na Ukrajine, investuje do zbrojoviek, ktoré zásobujú muníciou Ukrajinu. A právnik Merz patril medzi jej ľudí.
Je pochopiteľné, že víťazstvu Merza najviac zatlieskali americkí progresívci. Nie európski patrioti a konzervatívci. Ale tak to chodí.
Nemecko, podobne ako Francúzsko, teda ostáva bez zmeny, v rukách starej gardy. Aj keď je politicky mierne oslabená a s oslabenými americkými pánmi (áno, myslíme aj Merzovu materskú spoločnosť BlackRock, ktorá v Spojených štátoch stráca dvorné postavenie).
Kľúčovou otázkou však nie je to, kto vyhral nemecké voľby. Kľúčovou otázkou najbližších rokov bude, čo sa stane s Nemcami. Presnejšie: či im bude dovolené, aby sa presadili ako lídri Európy. Alebo im to nebude dovolené.
Je to stará kacírska otázka. Kacírska preto, lebo bola roky zakázaná. Nemci sa v 20. storočí v dvoch vojnách pokúšali presadiť ako hegemóni Európy. A dvakrát prehrali. Od druhej porážky (1945) sú štátom s obmedzenou suverenitou. V Nemecku pôsobilo a pôsobí približne 80-tisíc amerických vojakov (aktuálne počty sa menia podľa rotácií). Nemci mali zakázané zbrojiť a vlastniť jadrové zbrane. Ekonomicky a finančne sú superťažká váhová kategória. Vojensky a politicky sú trpaslíci pod bezpečnostným dohľadom Američanov.
Dnes sa táto otázka, aj keď nepriamo, otvára. Američania chcú stiahnuť veľkú časť vojakov z Európy, a teda aj z Nemecka. Tlačia na to, aby európske štáty investovali viac do obrany. Na jednej strane to môže Američanov odbremeniť. No na druhej strane to môže otvoriť starú kacírsku otázku: vojenskú suverenitu Nemecka a jeho prirodzené nároky na európsku dominanciu.
Z pohľadu nás, Európanov, má táto otázka pomerne jasný rámec. Ak sa má Európa mocensky a bezpečnostne (vojensky) postaviť na vlastné nohy, aby nebola závislá od Spojených štátov, potom nutne potrebuje vlastného, európskeho lídra. Tým lídrom môže byť len silné – aj vojensky silné – Nemecko. Lebo Francúzsko na to nemá a Británia je mimo EÚ.
A ak Nemecku nebude dovolené, aby bolo vojensky suverénne, potom budú reči o európskej bezpečnostnej suverenite úsmevné a utopické. Iste, európske štáty môžu zvýšiť výdavky na obranu – aby sa zbrojárskym firmám kompenzovali výpadky z amerických výdavkov, ktoré sa majú zoškrtať. Stále to však budú investície do amerického bezpečnostného modelu pre Európu (jeho kostrou je NATO). Nie do európskej suverenity.
Európanom prudko narastú vojenské náklady. No nenarastie ich nezávislosť. Bezpečnostné štruktúry Európy ostanú pod velením Američanov.
Merz už vyhlásil, že dozrel čas posilniť európske vojenské kapacity, „aby sme mohli postupne, krok za krokom, dosiahnuť nezávislosť od USA v otázkach obrany“. Tvrdí, že Európa musí byť silná, aby dokázala vzdorovať zasahovaniu zo strany Američanov a Rusov.
Áno, v tomto má pravdu. Vecne to sedí. Mali by sme sa usilovať o čo najväčšiu európsku suverenitu. Politickú, obchodnú, vojenskú, kapitálovú (vlastníctvo podnikov a bánk). Inak si výnosy z EÚ vždy podelia tí silnejší. Američania, Rusi, Číňania.
Merzove slová však nesedia politicky. Je rozdiel, či o európskej suverenite hovorí zástupca nemeckej národnej strany. Alebo len zástupca amerických globalistov, ktorý nemá rád Trumpa a čaká na návrat pôvodných pánov…
Inými slovami, o európskej suverenite majú hovoriť suverenisti. Nie služobníci newyorkských globalistov.
Berme to však aspoň trochu optimisticky. Napätie medzi Európou a Trumpom by sa mohlo využiť na postupné politické a mentálne preformátovanie európskeho myslenia. Teda na prebudenie, po ktorom si v Bruseli uvedomia, že budúcnosťou EÚ nie je slúžiť Spojeným štátom.
Budúcnosťou EÚ je slúžiť Európanom.
4. Ficov audit a Šimečka
Na záver ešte pár slov k Ficovmu auditu, ktorý má zmapovať vyplácanie štátnych peňazí pre mimovládny sektor. Je to užitočný nápad, no s matovičovským (čiže povrchným) prevedením. Fico chcel výsledky prakticky okamžite, do 25. februára. Hrozí, že závery budú deravé a bezobsažné. „Veľké zúčtovanie“ si predsa vyžaduje dáta a ich analýzy. A to sa nedá urobiť za pár týždňov.
Predseda PS Šimečka sa tvári pobúrene. Ficov audit považuje za nehoráznosť.
Nehorázne je pritom niečo celkom iné – to, že štát vlastne nemá prehľad, čo a prečo financuje z vrecka daňových poplatníkov. Mnohé organizácie, ako Globsec, Gerulata, Inakosť, Pride, Pohoda (festival politickej piesne), Saplinq (budovatelia komunity LGBTIQ+) boli roky zvyknuté na krížové dotácie. Čapovali si peniaze od viacerých ministerstiev, štátnych fondov, od samospráv, z fondov EÚ alebo z fondov USAID… Centrálny prehľad o sumách a ich účele chýbal.
A chýba dodnes. To, že Fico listom vyzval ministrov na rýchle informácie, nie je riešenie. Riešením by bolo vytvorenie špecializovaného tímu, ktorý by robil audity, analýzy a kontroly financovania mimovládok pravidelne.
Ďalšou nehoráznosťou je, že viacerí aktivisti z mimovládneho sektora sa vyhlasujú za zástupcov občanov a spoločnosti, no reálne pracujú ako politický hráč.
Za vlády Matoviča, Hegera a Ódora sa previazali s úradmi a rozpracovali opozičné strany ako „bezpečnostné hrozby“. Aktivisti ako Milo a Púchovský dokonca v Bruseli žiadali, aby sa slovenskej opozícii venovali bezpečnostné (protihybridné) tímy NATO.
Po zmene vlády aktivisti z mimovládneho sektora pracujú pre PS ako organizátori protivládnych protestov, ktoré majú vyústiť do pádu Fica a návratu progresívcov k moci. Financujú ešte aj také „benefity“, ako silnú wi-fi na protivládnych protestoch. V nádeji, že to pritiahne viac mladých ľudí.
A celkom najabsurdnejšie je, že Šimečka žiada, aby vláda – každá vláda, aj Ficova – pokračovala vo financovaní týchto politických lobistov. Ako boli desaťročia naučení…
Dúfajme, že tento hybridný systém a štátne vykrmovanie atlantických a progresívnych spolkov skončí. A nielen na Slovensku či v Spojených štátoch, ale aj v EÚ.
Bol by to prvý veľký krok k jej politickej nezávislosti a suverenite.
