Ešte som nevidel žiadneho "Merza", ktorý by vysvetlil prečo a proti komu zbrojiť práve teraz, keď USA sľubujú, že prestanú zaťahovať Ukrajinu do svojho vojenského vplyvu, a do východnej Európy sa azda časom vráti pokoj. Zotrvačnosť vo výklade vojny a jej príčin nás bude stáť veľa peňazí na nákup zbraní.
Sily zotrvačnosti sa presúvajú z USA do Európy. Akcie proti populistom vo východnej Európe či na Kaukaze boli donedávna zväčša v réžii Bidenových Spojených štátov. Vychádza najavo – možno sú správy zveličené – akou sumou financovali vládne agentúry USAID a NED „občiansku spoločnosť“ a médiá v Maďarsku (Orbánovi ľudia tvrdia, že len v období okolo posledných parlamentných volieb to bolo vyše 40 miliónov dolárov) alebo v Poľsku, keď tam vládla konzervatívna PiS. Dohľad nad riadnym vývojom v oboch krajinách prevzala Európska komisia.
Šokujúce rozhodnutie ústavného súdu v Rumunsku z jesene minulého roka, ktorý anuloval prvé kolo prezidentských volieb, nasledovalo dva dni po výhražnej nóte z Washingtonu, že akúkoľvek zmenu zahraničnej politiky pod vedením nového prezidenta by Rumunsko zaplatilo. Trumpov viceprezident JD Vance za to kritizoval tamojší establišment, ale teraz prevzala zodpovednosť za rumunský deep state Európska komisia, ktorá v stredu demonštrovala, že populistu do prezidentského paláca jednoducho nepustí.
Ako vidno, táto nešťastná forma emancipácie bude stáť nemalé peniaze – peniaze aj dôveru spoločnosti v demokraciu. Z dlhodobého hľadiska však môže ísť o ozdravný proces. Za posledných dvadsať rokov sa krajiny v Európe postupne natoľko stotožnili so zahraničnou politikou Washingtonu, že často stratili prehľad o tom, kedy im to prospieva a kedy priamo škodí. Výrazným príkladom je politika na Blízkom východe, prísne sankcie voči Sýrii a následná utečenecká vlna do Európy pred desiatimi rokmi.
Nemecko, ktoré musí byť vo všetkom dôsledné, bolo najdôslednejšie aj vo svojej servilite voči USA. Autor tohto komentára sa opýtal niekoľkých Nemcov v politike a diplomacii na pravdepodobnú úlohu USA pri zničení plynovodu Nord Stream, čo vyvrcholilo energetickou a hospodárskou krízou v našej časti Európy. Odpoveďou bol zvyčajne trpký úsmev a pokrčenie ramien, niekedy sprevádzané slovami o mocnom spojencovi, proti ktorému nemá cenu sa ani brániť.
Donald Trump sa dokáže správať až tak arogantne a prospechársky, že pomáha v Európe vyvolať vzburu otrokov Merzovho typu. Bezostyšnosť, s akou chcel využiť smrteľné vyčerpanie Ukrajiny, v ktorej jeho krajina už roky vedie zástupnú vojnu s Ruskom, na získanie surovinovej základne, pripomenie servilným Európanom, že USA majú svoje úzke záujmy.
No nie je to až teraz Trump. Republikánsky senátor Lindsey Graham je dlhoročným hlavným roztlieskavačom vojny na Ukrajine. Pred šiestimi mesiacmi v televízii vysvetľoval, že Ukrajina má drahé kovy v hodnote 13 biliónov dolárov a "prístup k nim by sme mali mať my (USA), nie Rusko a Čína".
V týchto dňoch dostávame kurz cynického realizmu. Vzťahy s USA sa musia ustáliť niekde v strede. Sme spojenci, ktorí sa môžu navzájom kritizovať. Aj Spojené štáty sú len štát, ľudský konštrukt. Generácia atlantistov, medzi ktorých môžeme zaradiť aj Merza, je dnes dezorientovaná a pravdepodobne už stratená. Aj tú nakoniec voliči časom vymenia. Teraz ide o to, koľko nás bude to ich zdesenie stáť.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
